Menu
OŽĎANY – Vzťah ku koňom má Iveta Hrkelová už od detstva. Pred pár rokmi si kúpila svoje vlastné a dnes na Trpaslíkovom ranči svoje skúsenosti a lásku k týmto majestátnym zvieratám posúva ďalej. Návštevníkmi ranča sú najmä deti.
„Zvieratá som milovala od malička ako väčšina detí, no kone som bližšie začala vnímať ako 8-ročná. V tom čase chodieval jazdiť môj ocino s kamarátmi. Začal so sebou brať aj mňa so súrodencami. Vtedy ma kone veľmi chytili za srdce a držia ma zaň doteraz,“ povedala Iveta Hrkelová, ktorá pochádza z Oždian.
Článok pokračuje pod reklamou
Aj keď sa jazdeniu doposiaľ súťažne nevenovala, do budúcna to nevylučuje. „Ak čas, financie dovolia, možno sa do toho vrhnem na staré kolená, ale nie je to môj najväčší sen. V prvom rade musím začať opäť poriadne trénovať. Hoci je to ako bicyklovanie, na koni sa človek stále učí, nemá to konca,“ vysvetlila. A či si pamätá na svojho prvého koníka? Ako hovorí, bol nezabudnuteľný. „Síce mi nepatril, ale bola to moja veľká láska. Veľmi veľa ma naučil, hlavne držať sa, on rád behal,“ zaspomínala si s úsmevom.
Svoje prvé kone si kúpila pred pár rokmi. Vtedy možno ani netušila, že si raz založí Trpaslíkov ranč, kde bude k láske koňom viesť deti. „Kúpila som si dva kone, ale boli mladé, takže dlhý čas boli len pre moju radosť. Potom prišlo na svet žriebätko. Narodila sa mi dcérka, tak popri materskej som si tie koníky pomaly trénovala. Sprvu som si vozila len dcérku a deti kamarátok, neskôr sme sa už rozrastali natoľko, že som to zoficiálnila. Kapacitne to už ale prestávame stíhať, potrebovala by som viac koní a viac ľudí, aby to bolo také, ako si to predstavujem,“ vysvetlila Iveta Hrkelová.
Za najťažšie považuje začiatky, na všetko bola sama. „Tiež si ľudia na kone v dedine museli zvyknúť, nie každému boli po chuti, ale myslím, že sa už všetci vyrovnali s tým, že tu majú koňofila a berú to v pohode. Snažíme sa nikomu nevadiť, práve naopak,“ priblížila s tým, že na začiatku jej verilo len málo ľudí. „Myslím, že ani moji rodičia celkom nie, ale podporovali ma, čo iné im zostávalo,“ dodala s tým, že momentálne má dva poníky a jedného veľkého jazdeckého. „Mali by sme sa však trošku opäť rozrásť,“ prezradila ďalej s tým, že už má aj pomocníkov. "Veľmi mi pomáha môj snúbenec a kamarátka Sofi, ktorá k nám začala chodiť ako osemročná. Už to nie je len o mne, tiež vozia detičky a starajú sa o kone."
Na Trpaslíkovom ranči víta najmä detských návštevníkov. „My sme zameraní hlavne na maličké deti. Učia sa už od útleho detstva základy jazdenia,“ povedala a dodala, že sa s nimi pracuje úžasne. Väčšie deti majú možnosť chodiť aj na krúžok, kde sa učia, ako sa okolo koní pohybovať, ako sa o ne postarať, učia sa s nimi pracovať na lonži, ako ich správne čistiť či sedlať. „Okolo koní je vždy čo robiť a vždy sa máme čo učiť. Ja mám neskutočnú radosť z toho, že sú deti ochotné prísť o 7 či 8 ráno a neboja sa roboty, neboja sa počasia. Prídu, pretože chcú. Baví ich to, veľa sa spolu smejeme. Dnes je to rarita. Som za to naozaj rada.“
A aký vplyv majú kone na detičky? Ivetka si je istá, že ten najlepší. „Chodia sem rôzne deti, nie vždy len tie zdravé, ale pri tých koňoch akoby sa zastavil svet. To každý musí vidieť na vlastné oči. Kone nielenže pomáhajú nášmu duševného zdraviu, tiež nám dokážu pomôcť aj fyzicky. Sú zázračné bytosti. Ale keď to berieme aj z hľadiska športu, niekto je šikovnejší viac, niekto menej, kto naozaj chce, neodradia ho ťažké začiatky a deti vedia byť extrémne šikovné. Stane sa, že to niekoho nebaví, to je tiež v poriadku,“ zhodnotila svoje skúsenosti.
Pri jazdení, samozrejme, dbá aj na bezpečnosť. Na koňa si deti vysadnú len s prilbou a ochrannou vestou. Tiež im vždy vysvetľuje, že pri koníkoch sa nebehá a nekričí. „Treba rešpektovať to, že je to zviera a môže sa zľaknúť,“ doplnila.
Článok pokračuje pod reklamou
Ak chcete Trpaslíkov ranč tiež navštíviť, dvere máte otvorené. „V prvom rade mi treba napísať, alebo zavolať, pretože ja mám okrem koní aj prácu, malé dieťa a plno ďalších povinností. Vždy je to na dohode. Zatiaľ si k nám každý našiel cestu,“ vysvetlila Iveta.
V minuloročných komunálnych voľbách sa uchádzala o miesto poslankyne v obecnom zastupiteľstve. Získala najviac hlasov (252).
„Odkedy robím poštovú doručovateľku, stretávam sa viac s ľuďmi, chodím viac po našej obci, takže mám väčší prehľad o dianí. Tak som teda skúsila kandidovať, aj keď ma do toho museli trošku postrčiť. Nejakú podporu som už mala, keď som do toho šla, ale aj tak som nečakala taký pekný výsledok,“ povedala s tým, že plánov má veľa, no hlavne by nerada sklamala ľudí.
„Ešte stále sa učím, ako to v zastupiteľstve chodí, ale určite by som chcela byť dobrým prínosom pre našu obec, záleží mi na tom. Na dosiahnutie mojich snov potrebujem aj ostatných členov zastupiteľstva, ale myslím, že sme dobrý kolektív a že všetci sa budeme snažiť robiť všetko preto, aby sme to tu mali pekné a aby sa nám tu dobre spolu žilo,“ opísala a dodala, že veľa komunikuje s ľuďmi a počúva ich problémy. „Prípadne mi dávajú nápady, čo by bolo zlepšiť, čo by bolo robiť inak. Ja sa to snažím posúvať ostatným poslancom a pánovi starostovi, takže asi preto som sa na to hlavne dala. Ja chcem prispieť k tomu, aby sme tu mali všetko, čo potrebujeme, aby sa ľuďom viac pomáhalo, aby to tu žilo aj z kultúrneho hľadiska. Nejaké nápady už mám, tak sa nechajme prekvapiť, snáď vyjdú,“ povedala na záver Iveta Hrkelová.
Zdroj foto: archív I. Hrkelová
NENECHAJTE SI UJSŤ
