Menu
Na konci 19. storočia nebývalo zvykom, aby na vianočné sviatky bola Rimavská Sobota prikrytá súvislou snehovou perinou. Spravidla šlo len o jemné poprašky. V roku 1887 nič nenasvedčovalo, že sa situácia zmení. Koniec jesenného obdobia sa niesol bez mrazov resp. teplota presahovala len veľmi mierne bod mrazu.
Dňa 20. 12. sa na svitaní objavili prvé snehové vločky, ktorých intenzita sa začala zvyšovať. Snežilo nepretržite a v Gemersko-malohontskej župe v závislosti od výškových miest napadli dve až tri stopy snehu (1 stopa – cca 0,31 cm). Všetko na vôkol sa belelo a najväčšiu radosť mali deti a mládež, ktorí vyrazili so sánkami na okolité kopce.
Článok pokračuje pod reklamou
Začali meškať vlakové spoje a výpadky mala tiež pošta. Starosti však vrásnili čelá gazdov. Pred výdatným snežením nebola zamrznutá zem a mali obavy, že hlodavce zničia jesennú sejbu a to čo zostane, tak vyjde navnivoč, keď sa začne topiť sneh a zem popraská.
Sneženie pokračovalo aj v ďalších dňoch a na toľko snehu sa nepamätali ani najstarší obyvatelia mesta. Kvôli veľkej vrstve snehu a mrazu sa za potravou bližšie k ľudským obydliam prichádzali dravce. V nebezpečenstve sa ocitali tiež ľudia, ktorí pešo museli von z rôznych dôvodov. Andrej Dvorácsek šiel po ceste pešo do Hrnčiarskej Vsi, keď ho napadla svorka vlkov. Vďaka drevorubačom, ktorí započuli jeho volanie o pomoc, sa mu podarilo uniknúť istej smrti. Pri dedinke Martinová, len roztrhané ženské šaty a kôpka obhryzených ľudských kostí svedčili, že obeťou vlkov sa stala nejaká žena.
V Rimavskej Sobote na Silvestra klesla ortuť v teplomeri a ukazoval -20°C, na Nový rok to bolo -26°C a o deň neskôr -28°C. Snehová pokrývka sa v meste držala na úrovni 51 cm. Dobré spomienky na tvrdú zimu nebude mať chudobný chlapček z Tomašovej. Chodil po brehu Rimavy a prizeral sa práci mäsiarov. Túžil dostať sa k jednému oškvarenému uchu z ošípanej, jeho žalúdok si to priam žiadal. Zabudol na to, že je vonku už dlho a panoval nepríjemný mráz. Zrazu ho niečo poštípalo na jeho vlastnom uchu. Najskôr si myslel, že ho niekto za ucho potiahol a tak sa otočil. Keď zistil, že je sám, tak si rukou siahol na ucho a na jeho zdesenie si ho zrazu držal v ruke, ucho mu odmrzlo. Obeťou mrazov sa stal aj jeden čeľadník, ktorého našli zamrznutého v snehu pred Hajnáčkou a to isté sa stalo inému pred Hnúšťou.
Z práce v meste sa do Nižnej Pokoradze vracala Katarína Vargová. Bola treskúca zima a doma ju čakal vychladnutý dom. V hrsti ju hrial aspoň denný zárobok a tak bude mať čo jesť. Pozrela sa na susedov dom a uvidela dym vychádzajúci z komína. Napadla ju spontánna myšlienka a pohľadala rýchlo starý hrniec. Zašla s ním do susedov a požiadala o uhlíky z pahreby. Vyhoveli jej a tak si domov odnášala plný hrniec žeravých uhlíkov. Doma rýchlo s nimi podkúrila v sporáku, ale musel prejsť určitý čas, pokiaľ sa jej skromný príbytok prehreje. Bola jej zima a tak zvyšné uhlíky prikryla v hrnci nevedno čím a sadla si naň. Zospodu sa k jej telu dralo príjemné teplo. To teplo ju uspávalo a tak na chvíľu privrela oči. Napokon zaspala a ten spánok sa stal večným. Plamienky z hrnca sa dostali k jej šatám a tam už nebolo úniku. Ráno k nej prišiel na návštevu jej zať a našiel už len v strede miestnosti obhorené pozostatky svojej svokry.
Článok pokračuje pod reklamou
Až ťažko uveriteľné šťastie mal istý 60-ročný obyvateľ z obce Číž. Pre svoje zvieratá sa vybral kúpiť seno do Dubovca. Nakladanie sena na sane trvalo dlhšie ako predpokladal a začalo sa stmievať. Do toho sa vmiesila ešte snežná fujavica, no on nedbal a popchol kone zapriahnuté do saní. Ešte riadne ani nevyšiel z Dubovca, keď sa mu cesta stratila pred očami. Chvíľu blúdil a napokon uzrel neďaleko prebleskujúce svetielko. Bol to strážny domček pri železničnej trati a tak pri ňom zastal.
Rozhodol sa, že ďalej nebude v ceste pokračovať a požiada tam o nocľah. Zo saní už nestihol zostúpiť, v tej tme a snehu si nemal ako uvedomiť, že stojí akurát na železnici. Pre pískajúci vietor zase nepočul nákladný vlak, ktorý mu dunel za chrbtom. Lokomotíva mala snežný pluh a pred sebou tlačila sneh. Váha snehu prevrátila naložené sane so senom do priekopy a pluh ich zakryl snehom. Gazda prežil, ale nemal šancu dostať sa spod saní. Sneh a seno ho síce ako tak chránili pred mrazom, ale bol v ťažkej situácii. Až o tri dni na to išli po trati železniční robotníci a spod snehu uvideli vytŕčať kus saní. Pustili sa do jeho odhrabávania a na ich počudovanie vyslobodili tam uviaznuté kone a spod saní aj ich gazdu. Nezvyčajným riadením osudu, sa zvieratám a ani majiteľovi vôbec nič nestalo.
Gömör – Kishont zo dňa 25. 12. 1887
Gömör – Kishont zo dňa 1. 1. 1888
Gömör – Kishon zo dňa 8. 1. 1888
Gömör – Kishont zo dňa 29. 1. 1888
Gömör – Kishont zo dňa 20. 1. 1888
Autor: Vladimír Gondáš
NENECHAJTE SI UJSŤ
