Menu
Zostali len staré zažltnuté pohľadnice, kde sú znázornené obchody našich spoluobčanov židovskej národnosti. Deportácie do koncentračných táborov na jar roku 1944 spôsobili, že po ukončení druhej svetovej vojny nezostal u nás ani jeden z nich.
Netuším koľko ich bolo, našiel som však v archívoch, že ich od nás odvliekli minimálne 31. Príbeh jednej z nich, ktorá prežila a bola najskôr deportovaná do geta v Rimavskej Seči a odtiaľ do koncentračného tábora v Osvienčime práve čítate.
Magda Morvai, dievčenským menom Magda Márkusz sa narodila v Hodejove v roku 1928. Zásluhou digitálnej knižnice Yad Vashem sa zachoval s ňou nasledujúci rozhovor. Keďže rozhovor trval približne dve hodiny, vyberáme z neho state týkajúce sa života pani Magdy v Hodejove.
Článok pokračuje pod reklamou
Nasledujúci text je redakčne skrátený a jazykovo upravený prepis rozhovoru. Zásahy boli vykonané výlučne s cieľom zvýšiť zrozumiteľnosť a plynulosť textu, pričom sme sa usilovali zachovať pôvodný charakter výpovede, jej obsahovú vernosť a celkové vyznenie.
Povedz mi niečo o svojej rodine.
Magda: Mali sme veľkú rodinu. Mama, otec, bratia, sestry. Boli sme nábožní, ale nie veľmi prísne. Otec chodil do synagógy, mama sa starala o dom.
Ako ste žili pred vojnou?
Magda: Žili sme jednoducho. Boli sme chudobní, ale mali sme všetko, čo sme potrebovali. Boli sme spokojní.
Chodila si do školy?
Magda: Áno. Najprv do slovenskej školy, potom do maďarskej. Po roku 1938 sa všetko zmenilo. Prišli maďarskí učitelia, nové učebnice, nové pravidlá.
Ako si to prežívala?
Magda: Bolo to ťažké. Museli sme sa učiť všetko nanovo. Maďarsky som vedela, ale nie perfektne. Učitelia boli prísni. Niektorí boli dobrí, ale boli aj takí, ktorí nemali radi Židov. Dávali nám to pocítiť. Niekedy nás urážali. Niekedy nás ponižovali pred triedou.
Mala si kamarátov?
Magda: Áno, mala som kamarátky zo školy. Niektoré boli židovské, niektoré nie. Pred vojnou to nebol problém. Po roku 1938 sa všetko zmenilo.
Ako to ovplyvnilo tvoj život?
Magda: Veľmi. Bála som sa chodiť do školy. Bála som sa učiteľov. Bála som sa spolužiakov. Niektorí sa s nami prestali rozprávať, lebo sme boli Židia.
Ako to bolo doma?
Magda: Doma sme sa snažili žiť normálne. Mama sa starala o dom. Otec pracoval. Ale bolo cítiť, že sa niečo mení. Ľudia sa na nás pozerali inak.
Mali ste nejaké obavy?
Magda: Áno. Otec hovoril, že to nebude dobré. Že prídu ťažké časy. Ale nevedeli sme si predstaviť, čo sa stane.
Čo sa zmenilo?
Magda: V roku 1943 začali brať mužov na práce. Najprv mladých, potom starších. Niektorí sa vrátili, niektorí nie. Bolo to strašné, lebo sme nevedeli, čo sa s nimi deje.
A v roku 1944?
Magda: To bol koniec. Prišli Nemci. Prišli maďarskí žandári. Začali brať Židov z dedín. Najprv z okolia, potom aj od nás. Každý deň niekoho odviedli. Najprv nás zavreli doma. Potom nás odviedli do geta.
Ako to prebiehalo?
Magda: Prišli k nám domov. Povedali, že si môžeme zobrať len to, čo unesieš v ruke. Mama plakala. Otec bol ticho. My deti sme nechápali, čo sa deje.
Kam vás odviedli?
Magda: Do Rimavskej Seči. Tam bolo geto. Bolo tam veľa ľudí. Bolo tam špinavo. Bolo tam málo jedla. Bolo tam veľa strachu.
Ako dlho ste tam boli?
Magda: Nie dlho. Všetko sa dialo rýchlo. Po pár dňoch nás odviedli do Salgótarjánu. Tam bolo ešte horšie. Tam sme čakali na transport.
Ako ste cestovali do Salgótarjánu?
Magda: Išli sme pešo. Bolo to ďaleko. Ľudia padali, niektorí už nevládali. Žandári kričali, bili tých, čo išli pomaly. Bola som mladá, ale aj tak som nevládala.
Článok pokračuje pod reklamou
Ako to vyzeralo v Salgótarjáne?
Magda: Bolo tam veľa ľudí. Veľa. Viac ako v gete. Boli sme tam natlačení. Spali sme na zemi. Nebolo tam miesto. Nebolo tam jedlo. Bolo tam veľa kriku.
Ako dlho ste tam boli?
Magda: Niekoľko dní. Ale neviem presne koľko. Všetko sa dialo rýchlo. Každý deň prišli vojaci, kričali, robili počty. A potom jedného dňa povedali, že ideme ďalej.
Ako si to prežívala?
Magda: Bola som dieťa. Mala som šestnásť rokov. Nechápala som, čo sa deje. Videla som len strach. Videla som len plač, ľudí, ktorí nevedeli, čo bude zajtra. Keď nás zavreli do geta, bolo tam veľmi veľa ľudí. Boli sme tam natlačení, nebolo tam miesto. Nemali sme čo jesť. Nemali sme kde spať. Bolo to veľmi ťažké. Až kým nás nevyviezli.
Pamätáš si ten deň?
Magda: Áno. Prišli vojaci. Povedali, že musíme ísť. Museli sme ísť pešo. Ľudia plakali. Ľudia kričali. Ľudia odpadávali. Prišli sme na stanicu. Tam už stáli vagóny. Naložili nás do vagónov. Boli to dobytčie vagóny. Bolo tam strašne. Tma, smrad, ľudia plakali. Deti kričali. Nemali sme vodu. Nebolo tam vzduchu. Nebolo tam vody. Nebolo tam miesta. Ľudia omdlievali. Ľudia umierali.
Vedeli ste, kam idete?
Magda: Nie. Nikto nevedel. Hovorili všelijaké veci. Ale nikto nevedel pravdu. Až keď sme prišli — videli sme nápis Auschwitz.
Čo sa stalo, keď ste prišli do Auschwitzu?
Magda: Keď sme prišli, otvorili vagóny. Bolo to strašné. Ľudia padali, nemohli chodiť. Boli sme slabí, hladní, smädní. Všetko sa dialo veľmi rýchlo.
Pamätáš si selekciu?
Magda: Áno. Stáli tam Nemci. Jeden ukazoval rukou — doprava, doľava. Nikto nevedel, čo to znamená. Až neskôr sme pochopili, že tí, čo išli na jednu stranu, išli na smrť.
Kam ťa poslali?
Magda: Poslali ma do práce. Bola som mladá. Bola som silná. Tak som prešla selekciou.
Videla si svoju rodinu?
Magda: Nie. Keď nás oddelili, už som ich nikdy nevidela. Vtedy som ešte nevedela, čo sa stalo. Až neskôr som pochopila, že išli do plynu.
Čo sa dialo potom?
Magda: Zobrali nás do sprchy. Zobrali nám všetko. Ostrihali nám vlasy. Dali nám šaty. Dali nám číslo. Už sme neboli ľudia. Boli sme čísla.
Ako dlho si bola v Auschwitzi?
Magda: Nie dlho. Po niekoľkých týždňoch nás odviezli do Parschnitzu. Tam bol pracovný tábor. Tam som pracovala v továrni.
Ako vyzeralo v Parschnitzi?
Magda: Keď sme tam prišli, bolo to úplne iné než Auschwitz. Neboli tam plynové komory. Bol to pracovný tábor. Ale bolo to veľmi ťažké. Museli sme pracovať každý deň. Od rána do večera.
Akú prácu ste robili?
Magda: Pracovali sme v továrni. Vyrábali sme diely pre lietadlá. Museli sme pracovať rýchlo. Kto nevládal — toho zbili. Kto spomalil — toho zbili. Bolo to veľmi ťažké.
Ako ste tam žili?
Magda: Bývali sme v barakoch. Bolo tam veľa žien. Spali sme na poschodových posteliach. Bolo tam chladno. Bolo tam špinavo. Bolo tam málo jedla. Boli sme stále hladné.
Boli tam aj ženy z tvojho kraja?
Magda: Áno. Boli tam ženy z okolia. Z dedín. Z miest. Ale už si nepamätám všetky mená. Pamätám si len niektoré tváre. Všetky sme boli rovnaké — ostrihané, v rovnakých šatách, s číslami.
Ako dlho si tam bola?
Magda: Bola som tam až do konca vojny. Až kým nás neoslobodili. Keď prišli Rusi, Nemci ušli. A my sme zostali samé. Boli sme slabé. Boli sme choré. Ale boli sme nažive.
Ako vyzeral váš deň v tábore?
Magda: Ráno nás budili veľmi skoro. Prišli esesáci, kričali, bili nás. Museli sme rýchlo vstať, rýchlo sa postaviť do radu. Kto bol pomalý — toho zbili. Kto spadol — toho zbili. Bolo to veľmi ťažké. Museli sme ísť do práce. Každý deň. V daždi, v zime, v snehu. Nič ich nezaujímalo. Museli sme pracovať, aj keď sme boli choré. Aj keď sme mali horúčku. Aj keď sme nevládali.
Čo ste jedli?
Magda: Dostávali sme veľmi málo. Ráno trochu tekutiny — volali to „kávou“, ale nebola to káva. Na obed trochu polievky — voda s pár kúskami repy. A večer kúsok chleba. To bolo všetko. Boli sme stále hladné.
Ako ste prežívali noc?
Magda: V barakoch bolo veľmi chladno. Spali sme na drevených doskách. Bez prikrývok. Boli tam vši. Boli tam blchy. Boli tam potkany. Nedalo sa spať. Boli sme slabé. Boli sme choré.
Boli v tábore aj nejaké lepšie momenty?
Magda: Nie veľa. Ale boli medzi nami ženy, ktoré sa snažili pomáhať jedna druhej. Keď niekto dostal trochu chleba navyše, podelil sa. Keď niekto spadol, ostatné ho zdvihli. Bez toho by sme neprežili.
Boli tam aj ženy, ktoré neprežili?
Magda: Áno. Mnohé. Niektoré zomreli od hladu. Niektoré od chorôb. Niektoré zbili na smrť. Každý deň niekto zomrel. Každý deň niekoho odniesli.
Boli tam aj politickí väzni?
Magda: Áno. Boli tam politickí väzni. Boli veľmi slabí. Boli veľmi chorí. Nemali silu. Nemali jedlo. Nemali nič. A Nemci ich bili ešte viac než nás.
Ako ste vedeli, že vojna sa blíži ku koncu?
Magda: Počuli sme zvuky. Počuli sme delá. Počuli sme, že Nemci sú nervózni. Začali utekať. Začali ničiť dokumenty. Začali skrývať veci. Vedeli sme, že sa niečo deje.
Ako ste prežili posledné dni?
Magda: Ťažko. Nemali sme čo jesť. Jedli sme trávu. Jedli sme korienky. Jedli sme čokoľvek, čo sme našli. Boli sme ako tiene. Ako kostry. Ale stále sme žili.
Čo si cítila?
Magda: Nevedela som cítiť nič. Bola som príliš slabá. Príliš hladná. Príliš chorá. Len som vedela, že som nažive. A že musím ísť domov.
Čo ste urobili potom?
Magda: Chceli sme ísť domov. Ale nevedeli sme, ako. Nemali sme peniaze. Nemali sme oblečenie. Nemali sme nič. Ale išli sme. Pomaly. Pešo. Zastavovali sme sa v dedinách. Ľudia nám niekedy dali jedlo. Niekedy nás vyhnali. Ale nakoniec sme sa dostali domov.
Keď si sa vrátila domov, čo si tam našla?
Magda: Najprv som išla do nášho domu. Ale tam už bývali iní ľudia. Povedali mi, že dom je teraz ich. Že nemám právo sa vrátiť. Bolo to veľmi ťažké. Nemala som kam ísť. Nebolo tam nič. Všetko bolo zničené alebo rozkradnuté. Nebolo tam ani jedného kusu nábytku. Ani jedna fotografia. Ani jedna spomienka. Nič.
Boli v obci nejakí ľudia, ktorých si poznala?
Magda: Áno, ale veľmi málo. Len pár ľudí sa vrátilo. Väčšina už nebola. Celé rodiny zmizli. Celé ulice boli prázdne. Bolo to strašné.
Ako ťa prijali tí, čo tam zostali?
Magda: Niektorí boli milí. Niektorí nám dali trochu jedla. Ale bolo to len dočasné. Každý mal svoje problémy. Každý bojoval o prežitie. Ale boli aj takí, ktorí nechceli, aby sme sa vrátili. Povedali: „Prečo ste prišli? Tento dom už nie je váš.“
Článok pokračuje pod reklamou
Keď si sa vrátila domov, našla si ešte niekoho zo svojej rodiny?
Magda: Nie. Nikto sa nevrátil. Bola som sama. Bola som posledná. To bolo najťažšie — pochopiť, že už nemám nikoho.
Ako si sa s tým vyrovnala?
Magda: Ťažko. Veľmi ťažko. Trvalo to roky. Ale človek musí žiť ďalej. Musí nájsť silu. Musí nájsť dôvod žiť. A ja som ho našla, keď sa mi narodil syn.
Čo si robila potom?
Magda: Chcela som začať nový život. Vedela som, že tam nemám budúcnosť. Že tam už nemám rodinu. Že tam už nemám domov. Chcela som začať nový život. Chcela som ísť tam, kde budem môcť žiť ako človek. Nebolo tam nič. Nebola tam práca. Nebola tam budúcnosť. A tak som sa rozhodla odísť.
Kam si odišla?
Magda: V roku 1948 som najprv bola chvíľu v Nemecku, v tábore pre vysídlených. Odtiaľ som odišla do Izraela. Išli tam aj iní preživší. Tam som začala nový život.
Ako sa ti tam žilo?
Magda: Ťažko, ale dobre. Bola tam práca. Boli tam ľudia, ktorí rozumeli tomu, čo sme prežili. Tam som mala syna. Tam som mala rodinu. Tam som mala budúcnosť.
Vrátila si sa niekedy späť do Európy?
Magda: Áno, raz. V roku 1949. Chcela som vidieť, či sa niečo zmenilo. Ale všetko bolo rovnaké. Domy boli tam, ale ľudia nie. Moja rodina tam nebola. Moje detstvo tam nebolo. Tak som sa vrátila do Izraela a už som sa nikdy neobzrela späť.
Čo by si chcela, aby si ľudia pamätali?
Magda: Aby nezabudli. Aby vedeli, čo sa stalo. Aby sa to už nikdy nestalo. Aby si vážili život. Aby si vážili slobodu. Aby si vážili jeden druhého.
Zdroj titulnej foto: V. Gondáš, Obchod rodiny Márkus v Hodejove. Fotografia pochádza zo súkromnej zbierky a podľa historika by mala zachytávať práve členov rodiny Márkus, u ktorej sa narodila Magda Morvai (rod. Márkusz). Identita osôb na snímke nie je s istotou potvrdená.
Autor článku: Vladimír Gondáš
NENECHAJTE SI UJSŤ
