Menu
Pred niekoľkými dňami sme oslávili 19. výročie nežnej revolúcie. Tí citlivejší vnímajú krehkosť demokracie, slobody, ľudských práv. Tieto pojmy a ich obsahy však nie sú v ostatnom čase stredobodom našich slovníkov. Iný rozmer zmien po 17-tom novembri – reforma, to už znie častejšie a niekedy naliehavo.
A práve reforma školského systému u nás zaznieva už desaťročia a je hanbou všetkých vlád od roku 1989, že ju neprijali a nezrealizovali. Z tohto pohľadu je 22. máj 2008 historickým medzníkom, kedy bol prijatý nový zákon o výchove a vzdelávaní. Reforma sa (najmä v tvorbe školských vzdelávacích programov) začala. Otvorila sa obrovská brána do sveta pre nás takmer neznámeho, záhadného. Reforma sa začala nesmelo, trocha s rozpakmi, vieme, že tá hlavná reforma, v hlavách pedagógov, v ich postojoch ku žiakom, k zmenám, boj medzi starým a novým, táto reforma bude dlhá a nie bez problémov. Mnohí sa môžu opýtať: „Čo okrem štátnych a školských vzdelávacích programov je tu nové?“ Nie je to len plnenie politického programu? Ťažko sa na tieto otázky odpovedá. Pokúsme sa však, v súlade so zámermi autorov, vedených osvedčeným Mironom Zelinom, hľadať tie kľúčové zmeny.
Motorom by mohlo byť vyhodnocovanie škôl cez novoutvorený úrad pre certifikované merania. Ak to bude naozaj objektívne a spravodlivé hodnotenie, tak toto monitorovanie môže motivovať. Tiež by reforme mal pomôcť nový systém, koncepcia kariérneho rastu učiteľov, nový systém ich odmeňovania. V navrhovanej podobe sa zdá byť prepracovaný, len niektorí riaditelia majú obavu, či bude mať v školách kto učiť. Za veľmi dôležitý považujem pripravovaný zákon o odbornom vzdelaní, ktorý by mal motivovať firmy k získavaniu žiakov a budúcich zamestnancov pre potrebné práce (stavebníctvo a pod.). Veľa sa tiež píše o zmenách foriem, metód vyučovania, inovatívnosti a tvorivosti. Nevylučujú sa tiež akési „kurzy tvorivosti“ pre učiteľov, kde by v celoživotnom vzdelávaní túto svoju tvorivosť prehlbovali a následne vnášali do vyučovania.
Aktuálna je tiež humanizácia školstva, kedysi sa hovorilo o teórii humanistickej výchovy. Tu sa však narazilo. Prudko stúpli údaje o násilnom a agresívnom správaní žiakov, ich arogancii, učiteľ je nezriedka bezradný proti tlaku žiakov a ich rodičov. Priznajme si krízu výchovy a podiel politikov na dlhodobom neriešení tohto stavu. Neviem, akým smerom sa to uberie, ale mám pocit, že tá humanizácia je všemocná a normy EÚ ju jednoducho neopustia. Keď však kritizujeme žiakov a rodičov, nezabúdajme aj na učiteľov. Svojho času ich minister Kováč nazval mäkkýšmi, čo sa niektorým nepáčilo. Dnes sa už hovorí o nedostatku stavovskej dôstojnosti učiteľov, o zbabelcoch, ktorý si všímajú len svoj plat (P. Piťha). Nemyslím si, že je tomu vždy tak ale faktom je, že dlhodobo je HDP do školstva od štátu u nás okolo 3,5 % ročne, inde je to 6 %. Učitelia, vedení odborovými predákmi málo urobili pre zlepšenie tohto stavu. Priznám sa, že neviem údaje na budúci rok, verím, že budú optimistickejšie.
Nech je tak či tak, sme na prahu školskej reformy. Trochu inej ako Konštantín či Milénium, ale reformy.
V našom zmiešanom, demografickými a inými problémami zmietanom regióne, je školstvo v centre pozornosti. Máme tu veľa skúsených pedagógov, školy dobre komunikujú, spolupracujú, majú podporu. Byť pedagógom tu nie je hanbou. Bojuje sa o prostriedky na infraštruktúru, modernú školu, okná, dvere či stoličky.
To podstatné je však v nás, aby sme v škole vdýchli nový duch. Kvalitné vzdelávania a dobrú výchovou. Nesmierne, nesmierne, nesmierne náročná úloha.
PaedDr. Jaroslav Bagačka
autor je pedagóg
