Hovorí sa, že skutočná láska nepozná strach a prekoná všetky prekážky. Jeden z najdobrodružnejších príbehov, ako získať svoju vysnívanú lásku, absolvoval náš rodák z Rimavskej Soboty, a pritom mu išlo o život a mal strašného prenasledovateľa v podobe sovietskej tajnej polície Čeky.
V medzivojnovom období mal ateliér v Budapešti umelecký maliar Bertalan Vígh. Na stene ateliéru visí veľký obraz v zlatom ráme, ktorý znázorňuje čarokrásnu ženu. Návštevníkov upúta, že aj na ďalších obrazoch sa vyníma v iných pózach tá istá žena, a tak začína náš dnešný dramatický príbeh.
Článok pokračuje pod reklamou
Dňa 5. 4. 1890 sa v Rimavskej Sobote narodil Bertalan Vígh. Doma absolvoval základné a tiež stredoškolské štúdium. Mal veľké nadanie na kreslenie, ale to bolo málo na to, aby svoj talent mohol ďalej rozvíjať. T
alentovaného mládenca sa ujal podžupan Gemersko-malohontskej župy Gejza Lukács a materiálne mu dopomohol k štúdiu na akadémii výtvarných umení v Budapešti, ktorú tiež úspešne ukončil. V roku 1913 vystavil svoj prvý obraz v budapeštianskej galérii.
Začalo sa mu dariť, a tak chcel svoju mamu v Rimavskej Sobote prekvapiť. Vyobliekal sa do fraku a na hlave sa mu vynímal cylinder. Chcel sa ísť zabaviť do svojho rodného mesta, a takto vyparádený nasadol do rýchlika. Bola to jeho posledná návšteva mesta, lebo priamo tam doma ho zastihol povolávací rozkaz.
V auguste roku 1914 narukoval do 2. delostreleckého pluku domobrany dislokovaného v Przemysle. Tamojšia pevnosť bola od 16. 9. 1914 obliehaná ruským cárskym vojskom. Bertalan Vígh v hodnosti desiatnika bol pridelený na obranu bunkru č. 13 a tu zvádzal boje až do 22. 3. 1915, keď sa pevnosť po 133 dňoch obliehania vzdala.
Ten istý deň padol do ruského zajatia a prevezený bol do zajateckého tábora v Taškente v Turkménskej gubernii.
Článok pokračuje pod reklamou
V zajateckom tábore si ruskí dôstojníci rýchlo všimli jeho nadanie k portrétom, a tak spočiatku kreslil dôstojníkov a neskôr aj ich manželky. Jeho povesť v tábore rástla a zásluhou kreslenia sa dostal tiež do zajateckého tábora v Samarkande, kde kreslil tamojších dôstojníkov a predajom obrazov si privyrábal.
Ako vojnový zajatec mal už potom voľnejší režim a ruské cárske úrady mu umožnili vyučovanie na umeleckej škole v Taškente. Na škole sa často usporadúvali dobročinné bály, z ktorých výťažok šiel na podporu zajatcov.
Pri jednom z takých bálov uvidel nádhernú ženu. Okamžite mu padla do oka. Bola však z vyšších kruhov a preňho teda nedostupná. V jej žilách kolovala modrá krv, bola dcérou gubernátora Samarkandskej oblasti. Volala sa Mária Fjodorovna Karatkova.
Mala ešte jednu ďalšiu chybu – bola šťastne vydatá a jej manžel Jegorow bol navyše k tomu veliteľom zajateckého tábora.
Podarilo sa mu s ňou zoznámiť, ale to bolo všetko. Z jeho strany išlo o márnu platonickú a nikdy nenaplniteľnú lásku. Ich cesty sa rozišli a čas pomaly plynul. V cárskom Rusku došlo v roku 1917 k revolúcii. Do zajateckého tábora prišla zvesť, že krásna Mária sa stala vdovou – jej manžela revolucionári popravili.
Do hry vtedy vstúpilo vyššie riadenie osudu a cesty dvoch mladých ľudí sa náhodou spojili. Ich srdcia bili v spoločnom rytme, a tak nasledoval sobáš.
Museli sa však dať na útek – na stope im bola sovietska tajná polícia, obávaná Čeka, ktorá ich chcela za každú cenu zadržať. Po strastiplnej dlhej ceste cez územie Turkmenistanu sa im pred Čekou podarilo ujsť a s prvým transportom utečencov sa nalodili. Do Budapešti prišli na Vianoce roku 1922.
Jeho ateliér, ktorý si v Budapešti následne otvoril, sa stal vyhľadávaným miestom. Jeho portréty sa nachádzajú v rôznych galériách u nás aj v Maďarsku. V manželstve sa im narodili dvaja synovia. Dňa 1. 9. 1946 Bertalan Vígh zomiera, domov do Rimavskej Soboty sa už nikdy nevrátil.
Autor: Vladimír Gondáš
Zdroje:
Gömör zo dňa 19. 7. 1931
Színházi Élet zo dňa 12. 11. 1938
Doromby József – Reé László (szerk.): A magyar gyalogság. A magyar gyalogos katona története (Budapest, 1939)
Magyarország zo dňa 22. 3. 1931
NENECHAJTE SI UJSŤ
