Menu
26. augusta 1826 sa v Rimavskej Sobote narodil Samuel Batizovszky. Do školy začal chodiť v Rimavskej Sobote a v stredoškolskom štúdiu pokračoval najskôr v Ožďanoch a potom v Rožňave. Jeho ďalšie kroky viedli do Levoče, kde úspešne ukončil štúdium humanitných vied a teológie. Splnil sen svojho otca, ktorý bol členom presbyterstva evanjelickej cirkvi v Rimavskej Sobote a stal sa evanjelickým kňazom. Počas prvej kázne mal jeho otec slzy v očiach, kroky nádejného kňaza sa však skrútili úplne iným smerom.
V roku 1848 vypukla v Uhorsku revolúcia a Samuel Batizovszky vymenil rúcho kňaza za vojenský mundúr. Počas trvania revolúcie dosiahol hodnosť poručíka a po jej potlačení sa musel krátky čas skrývať. Napokon nebol perzekuovaný, rozhodol sa pre zmenu povolania a počas jesene roku 1849 začal štúdium lekárskej vedy na univerzite v Pešti.
Článok pokračuje pod reklamou
V roku 1855 štúdium úspešne ukončil a získal diplom všeobecného lekára. Ešte toho istého roku zložil rozširujúce skúšky z chirurgie a pôrodníctva. Pracovať začal ako pomocný lekár bez gáže v peštianskej Rókusovej nemocnici. Hneď na ďalší rok si ho k sebe zobral univerzitný profesor Ján Ballasa za pomocného profesora. Na žiadosť Jána Ballasu sa začal Batizovszky špecializovať na operácie končatín. Pre získanie dostatočných vedomostí absolvoval ročný študijný pobyt v zahraničí, pričom navštívil všetky významné chirurgické inštitúcie v celej Európe.
Po svojom návrate naďalej pracoval pri profesorovi Ballasovi až do roku 1859, keď sa rozhodol svoje vedomosti efektívnejšie zúročiť. Otvoril vlastnú súkromnú liečebňu, ktorá bola zameraná na chirurgické a ortopedické zákroky. Bola to jedna z úplne prvých liečební na území Uhorska, ktorá sa špecializovala na pohybové ústrojenstvo.
Počas roku 1861 si spolu so svojím bratom zmenil priezvisko a z Batizovszkeho sa stal Batizfalvy. V rokoch 1864 až 1865 opäť študoval na klinike Jána Ballasu a habilitáciou získal titul súkromného profesora.
Na stretnutí uhorských lekárov a prírodovedcov, ktoré sa konalo v roku 1867 v Rimavskej Sobote a on sám sa veľkou mierou podieľal na organizácii podujatia, konštatoval, že svoju inštitúciu udržiava bez verejnej podpory. V Paríži alebo v Londýne dostávajú ortopedické zariadenia štátnu podporu. Pričom on sám neliečil len platiacich pacientov.
V roku 1866 ho Spolok žien z Jágru požiadal o liečenie maloletého dieťaťa. Nevedelo sa jeho meno a ani odkiaľ pochádza, alebo kto sú jeho rodičia. Keď to dieťa bolo ešte len dojčaťom, tak ho z neznámeho miesta uniesli slepí žobráci. Nohy dieťaťa poškodili tak, aby nevedelo chodiť a len sa po zemi plazilo vo veľkých kŕčoch. Tento ohavný čin vykonali z toho dôvodu, aby dieťa vzbudilo súcit ľudí a pri žobraní, ku ktorému ho prinútili, dostávalo viac almužien.
Batizfalvy prijal žiadosť spolku a začal dieťa liečiť. Odcestoval do Paríža a odtiaľ priniesol špeciálnu ortézu na kolená, ktoré naťahovali a vyrovnávali kolenné kĺby. Na začiatku však musel prerezať zdeformované stehenné svalstvo. Odborne vykonaným zákrokom a následnými masážami postihnutých končatín začalo dieťa postupne najskôr chodiť štvornožky a za krátky čas sa postavilo na svoje vlastné nohy. Spolok žien z Jágru dal dieťa do škôl a postaral sa o jeho už krajšiu budúcnosť.
Článok pokračuje pod reklamou
Počet vyliečených pacientov rástol a na nohy postavil mnohých dovtedy len bezvládne ležiacich pacientov. Naďalej navštevoval európske metropoly a chýrnych ortopédov. Jeho meno sa stávalo pojmom. Pri liečení dôkladne využíval rehabilitáciu, vrátane elektroliečby a propagoval telesné cvičenia so zameraním na postihnuté miesta.
K jeho menu sa viaže väčšie množstvo publikácií určených odbornej verejnosti. Jeho pracovný životopis je lemovaný množstvom úspechov a dostal aj viac ocenení. Stal sa uznávaným priekopníkom ortopédie v Uhorsku.
Súkromný život mal už menej šťastný. Jeho syn Vojtech študoval medicínu a chcel ísť v stopách svojho otca. Nešťastná a neopätovaná láska spôsobila, že si 5. januára 1884 priložil revolver k hlave a stisol spúšť. Zanechal pre svojho otca list na rozlúčku, kde ho prosil o odpustenie a uvádzal, že cesty osudu sú nevyspytateľné.
Osoba Samuela Batizfalvyho je veľmi zaujímavá, na tomto mieste sa zverejňuje len veľmi stručný a krátky opis, aby sa pripomenul náš slávny rodák, ktorý svoju pozemskú púť ukončil 3. novembra 1904.
Zdroje:
Szinnyei József – Magyar írók élete és munkái, 1. zväzok
Orvosi Hetilap zo dňa 21. 6. 1868
Pesti Napló zo dňa 3. 9. 1868
Budapesti Hírlap zo dňa 7. 1. 1884
Marosvidék zo dňa 16. 9. 1877
