Na gurmánskych potulkách: menu zbojníka Surovca na horskom sedle Zbojská

Na rozhraní okresov Brezna a Rimavskej Soboty, na krásnej pláni horského sedla Zbojská, stojí zrekonštruovaný Zbojnícky dvor – salaš, v ktorom sa vraj pred 260 rokmi ukrýval povestný vodca zbojníkov Jakub Surovec

.

Jakub Surovec mal od detstva k ovciam blízko. Najskôr ako pastier, potom valach a neskôr ich zlodej. Jakub nepočúval na dobré rady svojho otca, chudobného želiara a tak ho za zbojstvo breznianski hajdúsi chytili v polhorskej krčme. Po tuhej bitke slávneho zbojníka uväznili a odsúdili na hroznú smrť lámaním v kolese. Podľa Osudov slávnych zbojníkov od Ivana Szabóa, zbojník Surovec pochádzajúci z Malohontskej stolice z mestečka Tisovca, pôsobil hlavne na Horehronských salašoch, hlavne Tisovskom a Breznianskom.

Igor Vlček z neďalekej Pohronskej Polhory, ktorý salaš na Zbojskej postavil tvrdí, že aj tu zbojník Surovec prebýval. Veď aj nový salaš podľa pána Vlčeka vyrástol presne na mieste, kde voľakedy salaš stál. Zbojnícky dvor ponúka návštevníkom obzretie práve do čias tohto obávaného, ale aj milovaného zbojníka Surovca. A veľmi čarovné – rovno cez žalúdok.

Práve toto gurmánske obzretie nás zaujímalo najviac. Na Zbojskú sme sa vybrali v čase dažďa, ktorý sa cestou Rimavskou dolinou zmenil na sneženie. Na salaši bolo plno – dokonca tu bola skupina mladých ľudí z Rimavskej Soboty „len tak – na halušky“.
Veľmi milá a ochotná obsluha (dievča v dobovom oblečení) nás usadila rovno pod povalou. Vydržali sme tam tri hodiny. Halušky so slaninkou, ktoré sme si dali, sa hocikde nevidia. Dokonca podľa tvrdení niektorých členov našej gurmánskej skupiny boli výnimočné.

Absolútnu jednotku rozhodne dostal baraní guláš, čo prehlásili spomedzi nás aj tí, ktorí - ako sa vraví, baraninu nemusia. Táto delikatesa sa musí vedieť pripraviť, čo potvrdil nie len samotný guláš s naozaj jemným mäskom, ale aj pán Vlček. „Jedálny lístok nie je široký, ale do baraniny tu jednoducho treba ísť“, hovorí Igor Vlček a pokračuje: „Aj zemiakové placky s baraninou, či kapustou, sú výborné. Zatiaľ si ovečky ľudí získavajú“. My sme okoštovali aj vyprážaný oštiepok. Počas prípravy objednaných jedál sme si nepochutnávali na tyčinkách, ale na kúskoch chlebíka so šmaľcom a cibuľkou. Domáci nám dokonca zvesil z povaly údenú šunku a narezal nám ju na tenké plátky. Táto delikatesa sa dá jesť aj keď „už nie je kde“.

V čase našej návštevy zanechali dobrý dojem aj čisté toalety, ktoré samozrejme neboli dobové, ale moderné. Káva bola priemerná, ale iste uznáte, že na dobrú kávu sa na salaš nechodí. Jedinú vec, ktorú by sme mohli Zbojníckemu dvoru vytknúť, boli pustení psi. Avšak zdôrazňujeme z vlastnej skúsenosti, že nám to vadilo len v čase príchodu. Havkáči na salaši boli prítulní a použiteľní na akúkoľvek hru, čo využili hlavne deti, ktoré Vás tak pri posedení nebudú „otravovať“. Po neskutočne rýchlom vytrovení obeda deťom dobre padol šľahačkový tanier s ovocím. Na salaši bolo príjemne teplo a atmosféra naozaj dobová.

Ak budete mať počas návštevy šťastie na prítomnosť staviteľa a prevádzkovateľa salaša Igora Vlčeka, ten Vám počas prípravy Vášho zbojníckeho menu o salaši a jednom z najslávnejších slovenských zbojníkov Jakubovi Surovcovi ochotne porozpráva.

Návšteva Zbojníckeho dvora na Zbojskej má svoje čaro. Malomestský gurmán Vám návštevu rozhodne odporúča s dodatkom: „Urobte tak čo najskôr“.