O Rimavskej Sobote sa povrávalo, že ide v tradícii svojich prastarých predkov a nedrží krok s dobou. Pokiaľ prišla nejaká novinka v hocijakom smere, obyvatelia mesta boli vždy radšej pozadu a počkali, ako sa situácia vyvinie a až potom sa rozhodli, či aj oni do toho podujatia pôjdu, alebo nie. Vyzeralo to tak, že mestskí činovníci čakali, nech za nich rozhodne niekto iný.
V druhej polovici 19. storočia vznikali v mestách po celom Uhorsku korčuliarske spolky. Už aj menšie mestečká mali svoje klziská, kde sa prevádzkoval na popularite naberajúci nový zimný šport. Rimavská Sobota ako vždy vyčkávala, až príchod zimy roku 1880 priniesol zvrat.
Článok pokračuje pod reklamou
Dňa 15. decembra spomenutého roku sa z iniciatívy profesora Štefana Bodora zišlo 20 vážených obyvateľov mesta a položili základy korčuliarskeho spolku v Rimavskej Sobote. Jeho predsedom sa stal prvý podnotár Gemersko-malohontskej župy Ladislav Bornemisza. Úradné záležitosti nového spolku dostal na starosť advokát Július Badinyi.
Do výboru boli ešte zvolení Štefan Bodor, Ferencz Papp a Jozef Kishonthy. Peniaze na rozbehnutie činnosti spolku získali z fašiangovej zábavy uskutočnenej dňa 27. 2. 1881. Čistý zisk činil 58 forintov a 32 grajciarov, vrátane 25 forintov, čo im veľkodušne odpustilo mesto za prenajatie sály. Stanovy im boli ako vzor poslané od korčuliarskeho spolku v Budapešti a prispôsobili sa miestnym podmienkam.
Miesto na klzisko bolo vybraté na ploche pod Mlynským jarkom, pričom mesto malo zabezpečiť, aby túto plochu dostali v zimných mesiacoch k dispozícii. Na zvolenom mieste kde vznikala ľadová plocha sa vybudovala hrádza na zadržanie vody, spolu aj so žľabom na jej vypustenie.
Na úpravu povrchu ľadu slúžil kanál z ktorého sa dala ľadová plocha polievať. Rok po zahájení činnosti spolku sa počet jeho členov zvýšil na 110 osôb, z toho bolo 41 žien. Prialo im aj počasie, lebo až osem týždňov sa dalo korčuľovať a trikrát bolo usporiadané verejné korčuľovanie spojené so živou hudbou. Čistý zisk z týchto podujatí tvoril 25 forintov a 5 grajciarov. Počiatočnou nevýhodou bolo, že sa výbor volil každý rok a bol to krátky čas nato, aby mohli realizovať svoje predstavy.
V roku 1892 sa začala stavať budova pavilónu korčuliarskeho spolku, ktorá bola umiestnená priamo pri ľadovej ploche. Podľa dobovej tlače sa z bočného pohľadu podobala na prvotriedny strážny dom železníc. Na poschodí sa nachádzal priestranný balkón spolu so spoločenskou miestnosťou.
Dňa 16.10.1892 podával predseda spolku Dr. Tomáš Locherer správu, že pavilón bol postavený a jeho náklady činili 2.840 forintov. Na tomto zasadnutí sa tiež rozhodlo, že sluha spolku dostane v pavilóne jednu izbu a ako protislužbu okrem svojich povinností bude dbať aj na riadne udržiavanie celej budovy.
Výstavbou pavilónu tak získal korčuliarsky spolok priestory nielen na športové, ale aj kultúrne využitie. Korčuliari mali možnosť sa prezliecť v teple a prečítať si v pohodlí rôznu tlač. Usporadúvali sa tam aj kultúrno-spoločenské podujatia.
A kde ten pavilón stál? Už bez bývalého lesku sa dnes nachádza pri garážach na ulici Športovej, za malú prechádzku to určite stojí a aspoň v spomienkach sa dá vrátiť do zašlých čias.
Vladimír Gondáš
Zdroje: Gömör – Kishont zo dňa 19.12.1880
Gömör – Kishont zo dňa 21.6.1892
Gömör – Kishont zo dňa 15.10.1882
Gömör – Kishont zo dňa 20.10.1892
NENECHAJTE SI UJSŤ
