Kasári, teda kriminálnici špecializujúci sa na vylúpenie „nedobytných“ pokladníc, patrili v prvej polovici 20. storočia medzi smotánku v podsvetí. Ich práca si vyžadovala kumšt a nemalú dávku trpezlivosti pri navŕtavaní oceľových stien pokladníc, ktoré mali spravidla dvojitý plášť vyplnený popolom alebo inou sypkou, nehorľavou zmesou. Do roku 1922 bolo na území Československa evidovaných len sto prípadov vylúpených pokladníc, resp. pokusov o vylúpenie. O dva roky neskôr sa do tejto evidencie zapísal tiež Ladislav Major z Rimavskej Soboty.
V tom období šarapatila v Košiciach a okolí lupičská banda, po ktorej vytrvalo pátrala polícia. Okolo bandy sa grupovala sieť informátorov, ktorí zbierali informácie o tom, kde by sa dalo ľahko bez práce prísť k peniazom. Do tejto siete patril aj holič Jabrovský, ktorý svoje služby ponúkal v Jelšave. Koncom januára roku 1922 sa medzi klientmi holičstva rozvinul zaujímavý rozhovor. Jabrovský zbystril svoju pozornosť, keď jeden z klientov rozprával o miestnom panskom dvore kniežaťa Coburga. Medzi slovami prebleskla informácia, že v pokladnici veľkostatku sa momentálne nachádza 750.000 korún. Polovica mala byť v hotovosti a druhá polovica v cenných papieroch, ktoré boli uložené v dvoch trezoroch.
Článok pokračuje pod reklamou
Trištvrte milióna korún, bola na tie časy závratná suma a zločincom by zabezpečila finančné prostriedky na dlhé obdobie. Jabrovský, ako je už vyššie spomenuté, patril do košickej zločineckej bandy. Sám sa o vylúpenie pokladníc pokúsiť nemohol, nemal s tým patričné skúsenosti. Oslovil teda svojho kumpána špecializujúceho sa na trezory, a tým bol práve Ladislav Major z Rimavskej Soboty.
Medzitým pokladník coburgovského panstva dňa 28. januára 1924 vyzdvihol z trezorov 400.000 korún v hotovosti, ako aj cenné papiere v hodnote 350.000 korún. Táto informácia už nemala ako preniknúť k holičovi Jabrovskému.
Presne na druhý deň podvečer, prichádza do Jelšavy Ladislav Major aj so svojim náradím. Okno pokladnice na panstve Coburga je zabezpečené kovovou roletou. Do práce sa dostáva ručná vŕtačka, čas neúprosne plynie, až sa napokon do rolety vyvŕta dostatočný počet dier a páčidlom sa vytvorí otvor, ktorým sa obaja po rozbití sklenenej výplne okna dostanú do vnútra budovy.
Ocitnú sa v miestnosti s dvomi trezormi. Do parády si vezmú ten menší, vyzerá byť schodnejší, ako masívny trezor stojaci pri stene. Menší trezor húževnato odoláva, až napokon je jeho dvojitý plášť prevŕtaný dostatočným množstvom otvorov, aby páčidlom mohli jeho steny roztvoriť. Z jeho vnútrajška vyťahujú lúpežníci 14.000 korún v hotovosti. Prakticky, je to almužna voči tomu, čo pôvodne chceli ukradnúť. Do veľkého trezoru sa síce tiež pustili, ale nebožiec sa im zlomil a tak nemali ďalej čím vŕtať.
Urobili ešte jedno opatrenie, v poslednom čase začala polícia sporadicky nasadzovať pri objasňovaní trestnej činnosti služobných psov. V podsvetí na to poznajú nasledovný recept, treba rozsypať štipľavú mletú papriku a pes potom nedokáže zachytiť stopu. Jabrovský a Major paprikou nešetria a v miestnosti sa víri na jemno pomletá paprika.
Potom ako na panskom dvore kniežaťa Coburga zistili neželanú nočnú návštevu v pokladnici, privolali na miesto činu policajtov. Do Jelšavy prišiel z Bratislavy policajný úradník Tomášek spolu s detektívmi, ktorí zároveň prinášali so sebou služobného psa.
Pes sa nijako nenechal rozptýliť rozsypanou paprikou a viedol celú uniformovanú spoločnosť rovno do holičstva, kde už Jabrovský v pokoji pracoval, ako keby sa nič v noci nestalo. Pes ho neomylne usvedčil a Jabrovský zapieral len do tej chvíle, pokiaľ mu v kabáte nenašli zašitý podiel z nočnej lúpeže.
Policajti si ho zobrali do parády a pri krížovom výsluchu napokon všetko priznal. Menoval aj svojho komplica Ladislava Majora z Rimavskej Soboty. Ten vôbec netušil, že sa kruh kolo neho stiahol a že je zle, zistil, len keď mu náhle zacvakli putá na jeho rukách. Bol prevezený do väzby v miestnej väznici, a keď na chodbe uvidel Jabrovského, tak už vedel, že „koľká hodina bije“.
Po tomto úspešnom záťahu policajného psa malo padnúť plošné rozhodnutie, že každá četnícka stanica dostane k dispozícii dobre vycvičených policajných psov, aby sa uľahčilo stopovanie lúpežníkov a zlodejov.
Tak až najbližšie uvidíte niekde policajného psa, môžete si s úsmevom spomenúť, že za ich služobné nasadenie vďačíme aj nášmu rodákovi Ladislavovi Majorovi.
Autor článku Vladimír Gondáš.
Zdroje:
Slovenský Východ zo dňa 7.2.1924, Gemer – Malohont zo dňa 7.2.1924
NENECHAJTE SI UJSŤ
