Ráno dňa 6.2.1911 sa otvára vstupná brána na väzení v Rimavskej Sobote. Ozbrojená eskorta predvádza na miestny súd, spútanú staršiu zošúverenú ženu. Z davu ľudí, ktorí sa pred budovou súdu prizerajú tomuto nezvyčajnému divadlu, sa ozvú výkriky: „Už je vedú vrahyňu!“
Sála súdu je plná, predseda kráľovského súdu Alexander Kolbay, po úvodných formalitách zahajuje pojednávanie. Pred ním stojí ako bolo vyššie spomenuté staršia žena. Má na sebe oblečené jednoduché, ale čisté šaty, ktorých strih naznačuje, že sem prišla z vidieka. Očami nepokojne behá po sále a neprestajne si stíska zrobené ruky. Volá sa Alžbeta Jacsó, má 70 rokov a pochádza z obce Vlkyňa. Jej obhajca Dr. Július Benyő má veľmi ťažkú úlohu, lebo hlavný prokurátor Dr. Štefan Mészáros sa dôkladne pripravil na proces.
Článok pokračuje pod reklamou
Alžbeta Jacsó mala svojho obľúbeného vnuka Pavla Léku a ten si napriek jej nesúhlasu zobral za manželku Júliu Sándorovú. Nevesta to bola pekná a aj šikovná, lenže to v očiach Alžbety nič neznamenalo. Jej sa nepáčila s dávala to patrične najavo ale tak, aby sa vnuk nič nedozvedel. Veci sa postupom času začali utriasať a zdalo sa, že bude všetko v poriadku, ale to bola taká falošná ilúzia tzv. ticha pred búrkou.
Alžbeta sa svojou nevestou nezmierila, len navonok tak vystupovala a čakala na vhodnú príležitosť. Medzitým si nebadane zadovážila arzénik, ktorý sa v tých časoch používal ako silný jed na hubenie hlodavcov. Kryštáliky mala starostlivo ukryté v uzlíku, ktorý si vyhotovila z kúska starej látky.
Príležitosť sa dostavila dňa 7.7.1910 keď v poobedňajších hodinách prišla domov Júlia z jarmoku, ktorý sa konal v Putnoku (Maďarsko). Jej manžel Pavol šiel opatriť kone a odložiť voz a ona sa posťažovala Alžbete, že sa necíti dobre, nejaké kŕče má v žalúdku. Alžbeta sa hneď ponúkla Júlii, že jej uvarí dobrú silnú kávu a po tej ju tie kŕče prejdú. Do kávy spolu s cukrom zamiešala kryštáliky arzéniku, ale také množstvo, žeby snáď na druhý svet bola poslala hádam aj pol dediny.
Júlia sa nič netušiac vďačne napila a postupne celú kávu skonzumovala. Nie je sa čo čudovať, arzénik bol bez chuti a bez zápachu, preto vôbec netušila, že do jej útrob sa práve dostala jeho smrteľná dávka. Kŕče v bruchu sa náhle znásobili, srdce začalo divoko biť, prichádzalo dávenie spojené s hnačkou a bezvedomie. Alžbeta s potešením sledovala divadlo, ktoré takto zrežírovala a jajkať začala až vtedy, keď dovnútra vstúpil jej vnuk Pavol. Ten vedel, že jeho manželka sa sťažovala celou cestou z jarmoku na kŕče v oblasti brucha a preto nepojal voči svojej starej mame žiadne podozrenie. Zapriahol naspäť kone a vyrazil urýchlene po lekára.
Júlia ešte žila, keď lekár prišiel, ale k vedomiu už ju priviesť nevedel. Bol to však starý skúsený praktik a hneď si všimol, že Júlia má zapálené očné viečka a jej pokožka na rukách má zvláštny odtieň. Z izby už von nevyšiel, ale okamžite dal poslať po žandárov a bol natoľko bystrý, že do príchodu žandárov nepustil von ani Alžbetu.
Utrpenie Júlie netrvalo dlho a pobrala sa na druhý svet. Na podnet lekára dal súd príkaz na odobratie vzoriek z jej vnútorných orgánov, ktoré putovali na expertízu do Budapešti a spolu s nimi tam cestovala aj šálka, z ktorej pila kávu a Alžbeta ju už nestihla umyť. Zatiaľ bola na slobode až do chvíle, kým neprišli výsledky z Budapešti. Následne ju žandári predviedli pred sudcu, ktorý na ňu uvalil vyšetrovaciu väzbu.
Na súde okrem súdnych znalcov defilovalo viac svedkov z dediny, ktorí svorne uvádzali, že Alžbeta bola zákernou, zlomyseľnou osobou, ktorá v obci s každým vyvolávala hádky a konflikty a nikto ju tam nemal rád. Práve jej zlá povesť bola príčinou, že ľudia boli pred tým ticho, báli sa jej. Alžbeta popierala vinu, ktorá sa jej dávala a prehlasovala, že je v celom prípade úplne nevinnou. Dôkazy však svedčili jasnou rečou v plnom rozsahu proti nej a po porade senátu, jeho predseda vyhlásil rozsudok. Za úmyselnú a plánovanú vraždu Júlie bola odsúdená na trest odňatia slobody nepodmienečne v trvaní 15 rokov, čo sa prakticky rovnalo vzhľadom na jej vek k doživotiu. Zároveň stratila občianske práva na osem rokov. Alžbeta po vynesení rozsudku skolabovala a stratila vedomie. Keď sa prebrala k životu, bola už v cele v miestnom väzení.
Autor: Vladimír Gondáš, zdroje: Gömör – Kishont zo dňa 12.2.1911
Fotografia je ilustračná, vľavo v pozadí súd a väznica, zdroj: Hungaricana.hu
NENECHAJTE SI UJSŤ
