Dnes si pripomíname už štyri roky krvavej ruskej vojny proti Ukrajine. Vojny, ktorá si vyžiadala státisíce mŕtvych a zranených vojakov, desaťtisíce civilných obetí a milióny zlomených životov. Bombami a dronmi sú dodnes ničené bytovky, školy, nemocnice, zdroje tepla aj elektriny. Obyčajní ľudia sa stali terčom. A koniec je stále v nedohľadne.
Po tom, čo Spojené štáty americké pod vedením Donalda Trumpa zmenili postoj, zostala hlavným pilierom podpory Európska únia. Slovensko sa však vydalo inou cestou. Vláda pod vedením Roberta Fica odmieta Ukrajine pomáhať s obranou a po ruskom bombardovaní časti ropovodu Družba odmietla aj núdzové dodávky elektriny.
Článok pokračuje pod reklamou
A predsa – napriek politike, napriek únave z vojny – na Slovensku žijú tisíce Ukrajincov, ktorí hovoria jediné: ďakujeme.
V nedeľu 22. februára sa v átriu reštaurácie Čierny orol uskutočnilo stretnutie Boršč vďaky, ktoré zorganizovalo občianske združenie Kŕdeľ. Nebolo to politické zhromaždenie. Nebol to protest. Bola to tichá, silná spoveď ľudí, ktorým vojna vzala domov – a Slovensko dalo pocit bezpečia.
„Chceme poďakovať všetkým Slovákom, našim priateľom,“ hovorí Vadim Karnaukhoff. „Počasie nebolo dobré, ale atmosféra bola úžasná – priateľská, empatická. Som rád, že prišli Slováci, ktorí nás podporujú už štvrtý rok. Život je život. Musíme ísť ďalej, aj s tragédiami, ktoré sú na Ukrajine. A ja mám nádej na lepšie.“
Vedľa neho stojí Alyona Yaseneva. „Stretnutie sa volá Boršč vďaky – a presne to chceme vyjadriť. Vďaku za prijatie, za podporu, za pomoc. Je to štvrté výročie totálnej vojny. Je ťažké byť ďaleko od domova, ale od prvého dňa tu cítime pokoj a mier. Srdce síce zostalo na Ukrajine, ale už začína patriť aj Slovensku.“
Ďalšia Alyona hovorí tichšie. „Žila som desať rokov v Charkove. Tam sa pre mňa vojna začala. Potom Kremeňčuk – a zasa rakety. Už som to nezvládala. Nemohla som tam zostať.“
Roxana rozpráva svoj príbeh bez hnevu, len s únavou: „Pôvodne Krym. Potom Dnipro. Od roku 2022 som v Tisovci. Mám šťastie – učím angličtinu na gymnáziu a chodí tam aj moja dcéra. Slováci sú dobrí ľudia. Pomáhajú nám. A tá príroda… je krásna.“
Medzi Ukrajincami stoja aj Slováci. Ján sem chodí každý rok. „Pripomíname si útok agresora, ale aj to, že títo ľudia tu našli pokoj. Prišli do krajiny, o ktorej veľa nevedeli, medzi ľudí, ktorých nepoznali. A vznikli priateľstvá. Veríme, že vojna čoskoro skončí.“
Andrea dodáva: „Prišli sme si pripomenúť niečo, čo sa nikdy nemalo stať. Je hrozné, že to pokračuje. Tí ľudia stratili domovy. Ale Slovensko sa stáva ich domovom. Sú to naši priatelia... naši ľudia... NAŠI... Som na nich hrdá.“
A potom je tu Dorotka, má 15 rokov. „Nezabúdame na obete. Je dôležité vedieť, čo sa deje. Keď počujem, ako ich niektorí ohovárajú, že prišli na drahých autách, alebo že ušli pred chudobou… nedokážem to počúvať. Počula som to aj u nás v škole.“
Semen je na Slovensku krátko. „Od leta. Môžem tu študovať. V Tisovci sú dobrí ľudia. Podarilo sa nám urobiť fotografickú výstavu, prišlo veľa ľudí. Je tu pokoj.“
Celé stretnutie bolo dojemné. Ľudia ochutnávali boršč, tradičné ukrajinské jedlo, prezerali si detské kresby, ktoré si mohli vydražiť. Na papieri boli domy, slnko, mier. To, čo deťom chýba najviac.
Štyri roky vojny. Štyri roky bolesti. A medzi tým – ľudskosť, ktorá ešte stále nezmizla.
NENECHAJTE SI UJSŤ
