Menu
Jednou z ďalších zaujímavých besied, ktorú ste mohli v rámci Dňa otvorených dverí v Knižnici Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobote počuť bolo rozprávanie spisovateľky Denisy Ogino o jej živote v Japonsku. Túto besedu si do knižnice bez múrov a prekážok prišli vypočuť desiatky ľudí.Dozvedeli sa rôzne zaujímavé informácie o tom, ako ľudia v Japonsku žijú, čím sa od nás odlišujú a čo-to zo životného príbehu spisovateľky, ktorá v tejto krajine prežila približne desať rokov. Ako na úvod Denisa priblížila, v Rimavskej Sobote bola po druhýkrát a rada sa sem vracia. „Keďže moje korene sú vraj aj tu. Mám tu nejakých bratrancov a sesternice,“ povedala Denisa na úvod, ktorá so sebou priniesla aj zopár japonských dobrôt, ako Edamame – sójové bôby, ktoré Japonci konzumujú k pivu a pre tých najmenších banánové chrumky. Počas besedy však spisovateľka priblížila aj japonské stolovanie. Ako poznamenala, Japonci žijú a stolujú „mištičkovo“ a samozrejme nemohli chýbať aj paličky. „Pre mňa veľmi praktická vec,“ doplnila a dodala, že aj tomuto sa venuje vo svojich knihách o Japonsku, kde sa začal písať jej životný príbeh...
„Do Japonska som odišla, keď som mala 22 rokov. Vždy som sa venovala tancovaniu a na jednej diskotéke si ma všimli z agentúry ako tancujem a opýtali sa ma, či nechcem ísť tancovať do Japonska,“ začína Denisa opisovať svoj osobný príbeh. Ako priznáva, vtedy jej ani na um nezišlo, že táto krajina je na druhej polovici Zeme. „Bola som však uletená a povedala som si, prečo nie? A tak zo dňa na deň, cez nejaké konkurzy, som sa objavila v Japonsku“. Zo začiatku Denisa nevedela rozoznať miestnych ľudí. „Nevedela som, či je to Japonec, Kórejčan alebo Číňan. Bol to pocit, ako keď rozbalíte balík vajec a všetkých dvanásť je rovnakých,“ opisuje s úsmevom a dodáva, že to obdobie bolo pre ňu stresujúcim.
Keďže Denisa je farbou vlasov blondýna a rovnako sa aj postavou „vymykala“ japonským ženám, často si ju spájali s rôznymi známymi ľuďmi zo sveta. „Spájali si ma s Britney Spears, čo som brala dosť osobne,“ podotkla s úsmevom, no zároveň dodala, že to brala s nadhľadom. Ako priznáva, Japonsko si veľmi zamilovala, ona sama sa nevnímala ako cudzinka. „Ráno som sa zobudila a v zrkadle som sa videla ako mám šikmé oči, tmavé vlasy a na sebe japonské oblečenie, ktoré má prísne pravidlá,“ spomenula. Podľa Denisy je Japonsko krajinou, ktorú si človek buď zamiluje alebo si povie nie a odpíše ju. V jej prípade tam však hľadala svoj domov a okrem toho sa v Japonsku cítila komfortne. „Som malá, keď sa smejem mám šikmé oči, konfekčná veľkosť mi pomerne vždy sadla.“
Vo svojich knihách sa však okrem vyššie spomenutých vecí venuje aj jej problému s komunikáciou s mužmi. Ako ozrejmila, mala problém pozrieť sa im do očí. Toto sa jej však podarilo vyriešiť, keď pracovala ako učiteľka tanca, kde jej tieto chvíle pomáhal prekonať miestny, rovnako učiteľ tanca. „Naučil ma, aby som sa postavila pred zrkadlo a povedala si: „A ja som najkrajšia na svete!“ Takto mi dával sebavedomie,“ priblížila Denisa, podľa ktorej vďaka tomuto „strelenému“ učiteľovi prekonávala pocit menejcennosti. „Bola som za to vďačná. Japoncom chýba sebavedomie a práve preto spomínaný učiteľ tanca alebo jemu podobní ľudia sú pre nich čudákmi. Tam je zvláštne „byť iným,“ konštatovala.
Spisovateľke právom „prischla“ nálepka Slovenka s dušou Japonky. Jej rozprávanie ako aj knihy, človeka priamo strhnú do života krajiny, kde prežila desať rokov. Jej opis Japonska ale aj jej vnútorná energia zapôsobí na každého. Taká je slovenská spisovateľka, srdcom Japonka, Denisa Ogino.
Zdroj: Rimava.sk
