Dorota Balciarová: Všetko, čo robím, robím naplno

Okruh športovcov, ktorí reprezentujú Rimavskú Sobotu a sú celosvetovo úspešní, nie je široký. Mladá karatistka Dorota Balciarová sa však nezaraďuje len medzi domácu špičku, ale je tiež viacnásobnou majsterkou Európy, či vicemajsterkou sveta. Najnovšie sa zúčastnila Univerzitných hier v chorvátskom Záhrebe, kde získala zlatú medailu.

Karate nie je práve typický ženský šport. Ako dlho sa mu už venuješ a čo ťa k nemu priviedlo?
Karate sa venujem osemnásť rokov. Priviedol ma k nemu môj otec, pretože chcel, aby som sa vedela brániť. Predsa som bola malé dievčatko a chcel ma nejako ochrániť. Už ako malé dieťa som bola nadpriemerne silná. Silná, ale citlivá. Často som bola bitá inými deťmi, niekedy šikanovaná. Nevedela som druhým ublížiť a práve preto rodičia chceli, aby som mala vo svojej povahe aspoň trošku agresie. No karate ma naučilo akurát pokory a to, ako kontrolovať svoju silu a emócie. Tiež to, ako si vážiť samu seba, mať rešpekt, ale aj priebojnosť, zdravú drzosť a dravosť.

Už trikrát sa ti podarilo vybojovať zlatú medailu na majstrovstvách Európy. Ktorý zápas bol pre teba najväčšou výzvou (prečo)?
Najväčšou výzvou bol pre mňa 4. zápas s Francúzkou Alexandrou Ferracci, pretože som s ňou ešte nesúťažila a je to dvojka v celom francúzskom karate.

Momentálne sa nachádzaš v Chorvátsku, kde si súťažila na Európskych univerzitných hrách a vyhrala zlatú medailu. Ako zvyčajne prebieha tvoja príprava na súťaž?
Zvyčajne je moja príprava dosť náročná, najmä keď mám školu. Nedá sa to tak dobre zvládať, keď nemôžem byť časovo flexibilná. Najprv mám kondičnú prípravu, ktorá sa stupňuje a postupne pridávam karate, ktoré tiež graduje. Spočiatku dolaďujem techniku a pomaly pridávam a nakoniec zomieram. Je totiž dosť náročné udržať techniku a koordináciu v tej rýchlosti, sile, výbušnosti a pritom nespadnúť, zakryť únavu a nedať na sebe poznať ani len zadýchanie.

Čo ťa pri dosahovaní najlepších výsledkov motivuje najviac?
Najviac ma motivuje asi pocit, aká som pri karate šťastná. Momentálne to ide samé, pretože mám okruh ľudí, s ktorými denne trénujem. Byť v kolektíve je neskutočná zábava, morálna podpora a úľava. Baví ma to! Ďalej mi karate dodáva strašne veľa sebavedomia, pretože viem, že to, čo robím, robím vážne dobre.

Čomu, resp. komu vďačíš za svoje úspechy?
Za svoje úspechy vďačím najmä rodine, ktorá pri mne vždy stála, ďalej priateľovi, kamarátom, kolektívu a karate rodine v Brne. Tiež trénerovi Jarovi Musilovi, ktorý ma zobral pod svoje krídla a vždy si na mňa nájde čas a poriadne ma zničí na tréningu. Určite všetci moji tréneri majú na mojom úspechu podiel, tak ako Peter Baďura, Vojtech Molnár a Juraj Ország, s ktorým som začínala ako 4-ročná. Ďalej mi veľmi pomohol môj tím ľudí, ako masérka, fyzioterapeut, kondičný tréner. V neposlednom rade aj môj mentálny coach Peter Bielik, ktorý si veľakrát vypočul môj krik, plač, smiech a nezastaviteľnú vlnu otázok, rečí, pochybností, viedol ma všetkými malými zlepšeniami a krok po kroku mi pomáhal nájsť svoje šťastie v karate. Tiež by som túto situáciu nezvládla bez pomoci mojich sponzorov a prezidenta Slovenského zväzu karate Daniela Líšku, ktorý mi finančne pomáhal, aby som vôbec mohla chodiť na šampionáty. Tiež veľká vďaka patrí masérovi Františkovi Godrimu, ktorý ma dlhé roky sponzoroval masážami a pomáhal mi zregenerovať sa a dostať do formy a zvládnuť viac tréningov. Veľmi si to vážim a všetkým srdečná vďaka!

Každá vec má určité úskalia a rovnako je to aj v športe. V čom vidíš najväčšie prekážky, resp. v čom by si sa chcela zlepšiť?
Úskalia sú v tom, že športovec nemôže byť stále na vrchu, je to ako EKG. Raz si hore, raz si dole. Bojím sa pretrénovania alebo vyhorenia. No u nás si niekedy nemôžeme dovoliť oddychovať a mať čas na seba, hlavne teraz, keď sa rozhoduje o olympiáde v Tokyu 2020 a súperi nikdy nespia a poradie sa vždy mení. A zlepšiť sa, samozrejme, chcem vo všetkom, chcem byť najlepšia.

Okrem karate sa venuješ aj štúdiu na Masarykovej univerzite v Brne v odbore nutričný terapeut. Profesionálny prístup k športu si však vyžaduje veľa tvrdej práce, rovnako ako škola. Ako to dokážeš skĺbiť?
Ako som už spomínala, je to veľmi ťažké. Niekedy si musím brať nasilu PN, niekedy mám veľa absencií a musím vypracovať viac prác, ako moji spolužiaci. Robím veci navyše, no snažím sa držať tempo. Všetko, čo robím, robím naplno, takže sa snažím byť úspešná aj v škole. No na štúdium a edukáciu mám ešte čas. Vek a telesné možnosti sú limitované, preto sa snažím momentálne uprednostňovať karate. Teraz je čas na šport, na školu nie je neskoro nikdy. Možno aj preto dosť predlžujem štúdium.

Ako zvykneš tráviť svoj voľný čas, čo ťa okrem karate napĺňa?
Veľmi ma napĺňa tancovanie a spievanie, tiež hranie na klavíri. Či mám dobrý alebo zlý deň, vždy všetko dávam do hudby. Všetky emócie. Alebo si len tak idem zabehať do lesa s hudbou v ušiach. Strašne rada nakupujem, alebo chodím na kávu. Sem tam sa vyobliekam, zavolám kamarátke a ideme nakupovať, alebo len niekam poklebetiť. Alebo sa nahodím a idem s priateľom na večeru. Mám rada toto čančanie.  A ďalšia moja úchylka je, že si strašne rada lakujem nechty. Takže keď je čas, sadnem si a spravím si peknú manikúru alebo pedikúru. Alebo si spravím typický ženský deň: vaňa, vlasy, manikúra, pedikúra, make up, šaty, kabelka, podpätky, káva a nakupovanie!

Na záver otázka ohľadom tvojich plánov do budúcna. Čo by si v súťažnom karate a aj v samotnom živote chcela ešte dosiahnuť?
Chcela by som ísť na Olympiádu do Tokya 2020! Môže tam ísť strašne málo ľudí, tak do 10 alebo 12 zo sveta. Momentálne čakáme na vyrozumenie z Ria de Janeira. Už len zúčastniť sa by bola pre mňa neskutočná hrdosť! Karate prvý krát v histórii na olympiáde, a tiež Slovenka! A samozrejme, chcem byť legenda.

Zdroj: Rimava.sk, Nikoleta Žišková
Foto: archív Doroty Balciarovej