Uzavretie manželstva v 19. storočí nebolo takou jednoduchou záležitosťou, ako je tomu dnes. Svadbe, ktorá celý akt korunovala, predchádzalo množstvo zvykov resp. tradícii, ktoré sa striktne dodržiavali. Patrilo to k dobrým mravom, a tak sa teraz viete zahĺbiť do minulosti a zistiť, že čo všetko musela dvojica mladých ľudí, konkrétne v našom regióne, splniť, aby sa z nich stal právoplatný manželský pár. Nastávajúce riadky sa týkali strednej vrstvy obyvateľov.
Bolo veľmi zriedkavým javom, ak sa pred sobášom ženích s nevestou už bližšie poznali. Častejšie sa stávalo, že spolu vedľa seba stáli až pri samotnom obrade. Rodičia mládenca mali na starosti to, aby pre svojho potomka zabezpečili peknú, čestnú a pokiaľ možno i bohatú nevestu. Rodičia dievčiny sa zase snažil pre svoju dcéru nájsť driečneho a pracovitého ženícha.
Pokiaľ rodičia mládenca mali vyhliadnutú nejakú súcu devu, tak otec rodiny, sprevádzaný svojimi príbuznými, navštívil rodičov dievčaťa. V rozhovore vyzdvihoval dobré vlastnosti syna, pričom sa taktne zmienil aj o majetkových pomeroch. Matka budúcej nevesty chválila svoju dcéru, ktorá musela pred týmito slovami odísť do komory. Po dlhom rozhovore sa obaja otcovia dohodli na dni, kedy si podajú ruky na znak uzavretej dohody.
Po príchode domov si otec zavolal syna a oznámil mu, že pre neho vyhliadol nevestu. Mládenec mlčal, protiviť sa vôli rodičov je niečo neprípustné. Prešlo pár dní a do domácnosti k nim prišiel otec dievčaťa, ktorého sprevádza pár rodinných príslušníkov. Prišli si obhliadnuť tzv. domáce ohnisko a pri tejto príležitosti si pozorne prehliadli celý dom.
V deň, keď si majú otcovia podať ruky na znak dohody, ide do domu dievčaťa otec so synom, ktorých sprevádza pytač. Keď vojdú do vnútra príbytku pytač riekne: „Milí! Mali sme pekného vtáčika, ale odletel nám a letel priamo do vášho domu, nevideli ste ho?“
Dostáva sa mu odpovede: „Nevideli sme ho, máme síce jedného vtáčika, ale ten je náš. Choďte, zbohom a hľadajte si ho inde“.
Po tomto trojica odchádza preč, ale rýchlo sa vrátia späť a pytač riekne: „Rozmysleli sme si to, chceli by sme vidieť toho vtáčika, ktorého vo vašom dome chováte. Dajte ho nám, odnesieme ho so sebou. Dáme ho do peknej klietky a starostlivo sa budeme o neho starať.“
Rodičia dievčaťa sa idú poradiť a zatiaľ trojica opäť opúšťa dom. Zo cti dievčaťa by ubudlo, pokiaľ by pri tomto akte pytačiek nezhorela jedna celá sviečka. Vo chvíli, keď sviečka dohorí, rodičia dievčaťa vítajú hostí a usádzajú ich. Sadá si len otec s pytačom, syn musí zostať stáť a na hlave si pridržiava klobúk. Prichádza dovnútra dievčina a pytač jej dáva otázku, či sa jej páči tam prítomný mládenec.
Pokiaľ povie, že áno, tak si chlapec dá dole klobúk a prisadne k dievčaťu. Pytač ju požiada, aby priniesla najskôr vodu a potom oheň. Medzi tým si ju prezerajú, či je pri týchto činnostiach dostatočne šikovná. Došlo k dohode a otcovia si na tento znak podali ruku. Do príbytku dievčaťa prichádza rodina, susedia, na stôl sa prináša jedlo, víno a vchádza aj muzika. Začína pravá zásnubná hostina.
Po hostine sa oznamuje miestnemu kňazovi, že došlo k zasnúbeniu mladého páru. Počas najbližšej nedele dôjde v kostole manželskej ohláške. Nasledujúcu stredu sa ohláška v kostole ešte trikrát zopakuje.
Deň predtým v podvečer sa pred domom nevesty postaví vysoký strom, na jeho vetvách budú viať farebné stuhy a šatky. V stredu ráno si ženích sadá na voz a k nemu si sadajú ženy a dievčatá. Ide si po nevestu, aby ju mohol odviezť na sobáš do kostola. Zo sebou si berie víno, pálenku a snop slamy. Celou cestou spievajú a na poslednom voze sprievodu sedí cigánska muzika, ktorá im vyhráva. Cestou zastanú, slamu zložia z voza a zapália ju. Svadobný sprievod stojí okolo ohňa a popíja sa víno či pálenka.
Keď voz zastane pri dome nevesty, tak pre ňu vchádza jej budúca svokra. Spolu si sadnú na voz a idú do kostola. Rodinní príslušníci ženícha idú jednou cestou a rodina nevesty druhou cestou. Stretnú sa až pri kostole. Po sobáši sa ženích so svojimi kamarátmi vyberie k domu nevesty, kde sa tancuje a zabáva. Večer sa výbava nevesty vynosí na vozy a hostia vytvoria špalier k vozom. Svokra chytí ruku nevesty a prihovára sa jej. Cez špalier nevestu vedie manžel a každý z hostí jej podá ruku a popraje jej všetko dobré no nového života.
Pri dome ženícha stojí jedna stará žena v rukách drží plnú misku s medom. Každý z hostí musí ochutnať, aby nadchádzajúce manželstvo bolo sladké ako ten med. Začína sa svadba, spev hudba a zábava. Neskoro večer si hostia sadajú k svadobnému stolu. Jedlo na stôl nosí ženích a hovorí pri tom básničky. Posledným jedlom je kaša a keď ju dojedia, do miestnosti vchádza kuchárka. Má zaviazanú ruku pričom jajká, že si ju popálila pri varení kaše. Pýta si od hostí peniaze, aby sa jej bolesť zmiernila. V druhej ruke má pripravenú misku a tam jej peniaze dávajú. Po večeri opäť vypukne zábava, ktorá potrvá až do jasného rána.
Autor článku: Vladimír Gondáš
Zdroj: Hazánk s a Külföld zo dňa 9.4.1868
NENECHAJTE SI UJSŤ
