Životná púť Jána Bízika z Rimavskej Soboty bola popretkávaná zločinom. Napokon skončil v jednej z najprísnejších väzníc na našom území, kde boli umiestňovaní zločinci odsúdení na dlhšie a doživotné tresty odňatia slobody. Pôvodný gotický hrad v Ilave bol v roku 1856 prestavaný na celokrajinskú väznicu.
Písal sa rok 1918 a práve končila prvá svetová vojna. Bolo to obdobie, keď vznikala prvá Česko-slovenská republika. Následne nastal vpád armády Maďarskej republiky. Tieto chaotické obdobia využívali rôzne pochybné živly na krádeže, lúpeže a lúpežné vraždy.
Na dráhu zločinu sa vydal aj Ján Bízik, bývajúci v tom čase v Tomašovej. Jeho mama bývala priamo v meste na dnešnej ul. Cukrovarskej.
Lúpeže a krádeže realizoval nadmieru šikovne. Žandári, aj keď mali podozrenie, nevedeli Bízikovi nič preukázať. Obyvatelia v meste sa ho báli a odmietali proti nemu svedčiť. Vedeli totiž, že je jedným z nepísaných vodcov miestneho podsvetia, a báli sa pomsty.
Článok pokračuje pod reklamou
Ján Bízik, aby od seba odklonil neželanú pozornosť, odsťahoval sa do mesta Eger a tam sa aj oženil. Odtiaľ naďalej spravidla v noci prichádzal nepozorovane do Rimavskej Soboty. Krádeže a lúpeže v meste, nesúce jeho rukopis, sa množili.
V Rimavskej Sobote medzi strážcami poriadku slúžil detektív Július Bartakovics. Išlo o mimoriadne talentovaného detektíva, ktorý neskôr objasnil v meste a priľahlom okolí mnohé zložité prípady. Intuícia Bartakovicsovi napovedala, že skôr alebo neskôr sa Ján Bízik zjaví v dome pri svojej matke.
Dňa 6. 10. 1922 vo večerných hodinách nelegálne prekračuje Bízik štátne hranice. Čaká tam na neho pripravený kôň, na ktorom sa rýchlo dostáva do Rimavskej Soboty. V meste vládne tma a je pokročilá nočná hodina.
Bízik ide po ulici Cukrovarskej a drží sa v tesnej blízkosti domov. Sem-tam sliepňajúce pouličné osvetlenie len v chabých obrysoch znázorňuje kráčajúcu siluetu muža. Ten vchádza do jedného z dvorov a na okno zaklope dohodnuté znamenie. Dvere domu sa otvárajú, všetko sa však deje pod rúškom tmy.
Od jedného vzdialenejšieho domu sa odliepa tieň postavy – je to detektív Bartakovics, ktorý si je istý svojím úlovkom, a jeho kroky smerujú na žandársku stanicu.
Odtiaľ s ním odchádzajú štyria štátni žandári, oblečení v civilných odevoch. Dom obkľúčia a detektív Bartakovics s inšpektorom Antonom Venhodom vyrazia dvere na dome a vbehnú dovnútra.
V kuchyni je tma a sedí tam osamote len Bízikova matka. Na otázku, kde má syna, reaguje zamietavo – vraj u nej nik nebol. Bízik je ukrytý za kachľami a vidiac revolvery v rukách detektívov, zdvihne svoje ruky na znak toho, že sa vzdáva. Promptne mu nasadzujú putá a eskortujú ho na žandárske oddelenie.
Ľudia v meste sú v neustálom strachu a nechcú vypovedať. Matka Bízika obvinila svojich susedov, s ktorými zdieľa spoločný dvor, že jej udali syna. Boja sa pomsty, ktorá by mohla prísť zo strany kumpánov zadržaného zločinca.
Článok pokračuje pod reklamou
Súd s Jánom Bízikom sa začal 22. 5. 1923. Spolu s ním bol súdený aj jeho spoločník Andor Bodnár z Rimavskej Soboty. Preukazovala sa im vina za lúpežné prepadnutia vykonávané v rokoch 1919 až 1920. Súd pojednávanie odročil a žiadal od prokuratúry doplnenie svedeckých výpovedí. Obaja menovaní zostávali vo vyšetrovacej väzbe.
Prešiel celý rok, kým sa dvojica postavila pred súd v Rimavskej Sobote. Obyvatelia mesta, vidiac, že sú stále vo väzbe, stratili svoj strach a obavy. Výpovede poškodených pribúdali potom v neprospech obžalovaných.
Prokuratúra mala tak silné dôkazy, že súd Andora Bodnára odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov a Ján Bízik si odnášal len o jeden rok nižší trest.
Ján Bízik bol z Rimavskej Soboty eskortovaný na výkon trestu do väznice v Ilave. Odsedel si tam dva roky a za ten čas medzi odsúdenými získal rešpekt. Utvorila sa partia siedmich odsúdených, medzi ktorými boli dvaja lúpežní vrahovia, zvyšok tvorili odsúdení za lúpeže a len jeden za krádeže vlámaním. Spolu si naplánovali útek, ktorý v nočných hodinách dňa 18. 8. 1926 úspešne zrealizovali.
Okolnosti úteku boli neznáme, stráže len ráno zistili, že sedem nebezpečných zločincov chýba. Do éteru išla správa zvestujúca túto udalosť pre všetky žandárske a četnícke stanice v Československu. K Jánovi Bízikovi sa uvádzalo, že má 30 rokov, jazvu na ľavom uchu a bol súdom v Rimavskej Sobote odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní jedenástich rokov.
Sedem utečencov sa na úteku rozdelilo, Bízik v ceste pokračoval vo dvojici so spoluväzňom Alexandrom Belkóm.
V okolí Nitry sa dopúšťali krádeží vlámaním. Potrebovali si zameniť trestanecký mundúr za civilné šaty a tiež si zadovážiť nejaké potraviny. Bezpečnostné zložky pátrali po utečencoch a zachytili zvýšený výskyt vlámaní pri Nitre.
Dňa 10. 9. 1926 bola dvojica pri kontrole žandárskou hliadkou zaistená a zadržaná. Čakala na nich cesta späť do Ilavy a nový súd. K trestu sa im pripočítali ďalšie roky za útek z väzenia a priťažujúca séria krádeží vlámaním do rodinných domov v okolí Nitry.
Autor článku: Vladimír Gondáš.
Zdroje:
Kassai Ujság zo dňa 14.10.1922
Kassai Ujság zo dňa 27.5.1923
Kassai Ujság zo dňa 22.5.1924
Kassai Ujság zo dňa 18.8.1926
Kassai Ujság zo dňa 10.9.1926
NENECHAJTE SI UJSŤ
