Alexander Bacso, ktorý dlhé roky pôsobí v pohrebných službách, prináša knižnú novinku Medzi stratou a životom. V rozhovore priblížil, čo ho viedlo k písaniu knihy a poukázal na silné posolstvo, ktoré chce touto témou odovzdať čitateľom.
Nie ste „klasický“ spisovateľ – roky pôsobíte v pohrebných službách. Ako táto práca ovplyvnila to, o čom a ako píšete?
Vplyv mojej práce, alebo skôr môjho poslania, na môj osobný život aj na písanie je veľmi veľký. Denne pracujem so zosnulými aj s pozostalými a práve preto má pre mňa čas úplne inú cenu. Často hovorím, že sekunda nás delí od toho, že sme, a sekunda nás delí od toho, že sme boli. Na tejto planéte máme každý určité množstvo času a je len na nás, ako ho využijeme. Nikto z nás totiž nevie, kedy sa jeho čas skončí.
Článok pokračuje pod reklamou
Aj preto sa snažím žiť každý deň tak, akoby som v ňom chcel prežiť celý svoj život. Čo najmenej sa hnevať, čo najviac sa usmievať, byť k sebe navzájom milí a pozorní. Neškodiť a keď vieme, pomôcť. A hlavne sa občas zastaviť. Hoci len na pár sekúnd a naozaj prežiť prítomný okamih. Myslím, že presne toto sa potom prirodzene prenáša aj do toho, o čom a ako píšem.
Kedy a prečo ste vlastne začali písať? Čo bolo tým prvým impulzom?
Od mladosti som mal také svoje zvláštne prežívanie sveta, života a emócií. Dlho som ho však držal schované v sebe. Zároveň som cítil, že raz to všetko budem musieť dostať von. Ten skutočný impulz prišiel až po jednej tragickej udalosti v mojom živote. Napriek tomu, čomu sa profesionálne venujem a s čím sa denne stretávam, som potreboval nájsť spôsob, ako sa s tým sám vyrovnať a nezblázniť sa z toho.
A tak som v júni 2025 začal dávať svoj život na papier. Viedla ma k tomu aj jedna myšlienka – že každý človek by mal po sebe niečo zanechať. Samozrejme, v prvom rade sú to naše deti, môžeme zanechať niečo zo seba pre ne a možno aj pre ďalšie generácie. Preto som sa rozhodol napísať knihu. Z veľkej časti o svojom živote, o tom, čo ma stretlo, potešilo, zarmútilo či mi ublížilo, ale aj o mojich pohľadoch na život, ľudí a vzťahy.
Kedy ste si uvedomili, že vaše texty nie sú len „Vaše“, ale že v nich ľudia začínajú vidieť seba a svoje vlastné príbehy?
Časom som texty začal zverejňovať. A to, že už nie sú iba moje, som si uvedomil vo chvíli, keď ľudia prestali moje texty iba čítať alebo lajkovať a začali sa mi zverovať so svojimi osobnými príbehmi. Prostredníctvom komentárov či v súkromných správach, napísali, že som im dodal odvahu niečo vo svojom živote zmeniť alebo konečne povedať nahlas veci, ktoré v sebe držali celé roky. Alebo sa len jednoducho potrebujú vyznať zo svojich bolestí, radostí či vlastného života.
A práve vtedy som pochopil, že hoci ja to, čo píšem, považujem za obyčajné ľudské myšlienky a nič výnimočné, ľudia v nich nachádzajú sami seba. Vtedy tie texty prestali byť iba moje.
Čo si má čitateľ pod knihou Medzi stratou a životom predstaviť – o čom vlastne je?
Kniha Medzi stratou a životom je výpoveďou človeka, ktorý sa snaží žiť vedome. Má viacero častí a množstvo kapitol, pričom mnohé vychádzajú z toho, čo som vo svojom živote zažil, čo ma stretlo a čo ma nejakým spôsobom ovplyvnilo. Zároveň sú v nej moje úvahy a zamyslenia nad životom, vzťahmi, ľuďmi, láskou, deťmi, stratami, ale aj snami. Pretože toto všetko podľa mňa tvorí život človeka. Nie je iba veselý alebo smutný, dobrý alebo zlý. Je poskladaný zo všetkého. A ja som sa jednoducho pokúsil ten svoj, so všetkými jeho farbami, dať na papier.
Ako sa zrodilo rozhodnutie preklopiť časť textov do knihy?
Pôvodne som písal iba pre seba. Bola to pre mňa akási vnútorná očista a spôsob, ako sa vyrovnať s určitými vecami. Až niekedy v decembri 2025 vo mne začalo dozrievať rozhodnutie, že by som mohol niečo z toho zverejniť. Keď som to v januári skutočne urobil, veľmi ma prekvapilo, koľko ľudí začalo moje texty pravidelne čítať a ako ten záujem postupne rástol.
Práve čitatelia a ich reakcie mi dodali odvahu urobiť ďalší krok – vydať knihu vo vlastnej réžii a dať tým textom skutočnú papierovú podobu. Dnes je kniha vonku len krátko a mám pocit, že už si začína žiť vlastným životom. A priznám sa, že záujem o ňu ma opäť prekvapuje.
Čo sa podľa Vás zmenilo po vydaní knihy?
Najsilnejšie sú pre mňa reakcie, ktoré prichádzajú po jej prečítaní. Ľudia mi píšu, že sa v niektorých príbehoch našli, pri niektorých častiach sa usmiali, iné ich dojali alebo prekvapili. A začínajú sa ma pýtať, či budem písať ďalej. A priznám sa, že práve tieto reakcie ma nútia čoraz viac premýšľať nad tým, čo bude ďalej.
Blíži sa prvé verejné autorské čítanie v Rimavskej Sobote. Čo si od tohto stretnutia s čitateľmi sľubujete?
Bude to pre mňa veľmi zaujímavá skúsenosť, na ktorú sa teším, hoci priznávam, že mám aj trému. Prvé čítanie je kapacitne obmedzené a už plne obsadené. Niektoré veci, ktoré som dokázal napísať len osamote, budem prvýkrát hovoriť nahlas pred ľuďmi, ktorých sa tie slová bytostne dotýkajú. A zároveň sú to slová, ktoré sa bytostne dotýkajú aj mňa, pretože vychádzajú z môjho vlastného života. A potom tam budú aj úplne cudzí ľudia, ktorí ich budú počúvať prvýkrát. Myslím, že práve vtedy sa z písmen na papieri stane niečo skutočne živé.
Kam sa podľa vás bude celý projekt Medzi stratou a životom uberať ďalej? Chystáte už ďalšiu knihu?
Kam to celé bude smerovať, dnes ešte presne neviem. Záujem o knihu a moje písanie sa pre mňa postupne stávajú pozitívnym záväzkom voči ľuďom, ktorí moje texty pravidelne čítajú. Postupne sa dokonca vytvorili témy, ku ktorým sa pravidelne vraciam: o čom muží mlčia, o generácii 40+, vymyslenej postave Aela a nedeľné Listy žene.
Možno práve niekde medzi týmito témami už vznikajú základy ďalších kníh. Mám pocit, že z pôvodného vypisovania sa zo života pre seba sa pomaly stáva samostatný živý projekt Medzi stratou a životom. A kam až ma zavedie, na to som sám zvedavý.
Čo by ste odkázali čitateľom, ktorí ešte len uvažujú, či si knihu Medzi stratou a životom prečítajú?
Možno by som im odkázal len to, aby našli odvahu byť sami sebou a neboli iba divákmi vo vlastnom živote. Aby prijali aj riziko, že môžu spadnúť a že nie vždy vyhrajú. Pretože aj o tom je moja kniha. Žijem skutočný život so všetkými jeho plusmi a mínusmi, pádmi aj víťazstvami. Nie je hanbou ocitnúť sa niekedy na dne a netreba sa báť chcieť žiť život podľa seba. Život je podľa mňa príliš krátky na váhanie. Veci, ktoré chceme urobiť, povedať alebo zažiť, by sme nemali donekonečna odkladať. Ak cítime, že sú pre nás dôležité, mali by sme na ne nájsť odvahu. Pretože nikto z nás nemá v zadnom vrecku ďalší život na všetky tie veci, ktoré odkladáme.
Ďakujeme Vám za rozhovor a prajeme veľa úspechov pri Vašej práci!
Zdroj foto: Archív Alexander Bacso
NENECHAJTE SI UJSŤ
- Knižný debut Alexandra Bacsa: rozhovor s autorom
- Čo študovať po základnej? V Lučenci ukážu aj odbory, ktoré v Sobote chýbajú
- Eurofondy po roku 2028: Čo potrebuje náš región?
- Majitelia studní dostanú novú povinnosť. Čo prinesie novela?
- Tipy na víkend: koncerty, folklór aj kino
- Cesta na Kráľovu hoľu je dokončená. Má takmer 12 kilometrov
