Menu
RIMAVSKÁ SOBOTA – Sledovala mesto. Dostalo sa jej pod kožu a svoje pocity z neho preniesla na plátno. Doplniť ho vlastnými myšlienkami môžete aj vy. Výstava Pod stromami, ktorej autorkou je Daniela Krajčová, je interaktívna. Ešte do konca októbra do nej môžete vniesť kúsok seba.
Výstava Daniely Krajčovej je výnimočná tým, že je tematicky zameraná na naše mesto. Ako ďalej opísala Jana Babušiaková, kurátorka výstavy, Daniela bola v Mestskej galérii minulý rok na niekoľkotýždňovom rezidenčnom pobyte, počas ktorého sledovala, zažívala a mapovala verejný priestor Rimavskej Soboty.
„Spolu so svojimi tromi deťmi sa po meste a jeho okolí pohybovala a dokumentovala tie miesta, na ktorých sa hrali. Neboli to len ihriská, teda miesta určené na hru detí, ale aj rôzne zákutia nášho mesta, oddychové zóny, ale aj utilitárne priestory, čím upozornila na to, akým spôsobom je verejný priestor mesta užívaný,“ vysvetlila ďalej kurátorka výstavy.
Výstava podľa jej slov prezentuje videozáznam a tiež veľkoformátové kresby z prostredia mesta, do ktorých návštevníci dokresľujú svoje návrhy ako zmeniť, vylepšiť, doplniť verejný priestor Rimavskej Soboty.
Daniela Krajčová je autorkou, ktorá vo svojej tvorbe dlhodobo reflektuje sociálne otázky a prostredníctvom optík rozličných komunít poukazuje na ich situáciu a problémy. Vo svojej aktuálnej role matky sa v posledných rokoch sústreďuje práve na svet starostlivosti o deti. Impulzom pre ňu je jej vlastná skúsenosť, rozširuje ju však o podobné zdieľané skúsenosti a pohľady, ktoré nachádza na internetových fórach a tzv. mamičkovských weboch.
Prečítajte si ďalej, ako autorku predstavila kurátorka výstavy Pod stromami Jana Babušiaková:
„Ich nositeľom sa stali domáce textílie, či už sa jedná o plienky, obliečky či detské oblečenie, na ktorých v rytmickom slede znázorňuje každodennosť, monotónnosť domácich prác a ubíjajúci multitasking starostlivosti o domácnosť a deti, aj ich psychologické následky – únavu, vyčerpanie, frustráciu.
Hoci sa nám tieto typy tkanín spájajú hlavne s telesnosťou, ich psychologický a sociálny aspekt je v Krajčovej uchopení oveľa dôležitejší než telesný. Sú prostriedkom spoločných chvíľ či miestom spánku, ktorý znamená voľno pre vlastnú aktivitu, ale zároveň aj predmetom neustálej údržby.
Podobne ako vo svojich starších prácach prepája motív kresby s médiom či podkladom, ktoré ju významovo rozširujú. Na obliečkach autorka pôvodnú potlač dopĺňa zdvojeným kresebným plánom, pričom ich navzájom prelína. Kresba na pozadí je sugestívnym „to-do listom,“ ktorý matky držia v hlavách – detské oblečenie, na ktoré treba myslieť, starať sa o neho, zháňať nové a zbavovať sa starého. Sú teda skôr znakom povinností a tzv. „mental load,“ ako fyzickej prítomnosti detí.
Aj naratívna časť sa odkláňa od telesnosti. U postáv absentuje reálne telo, sú vo svojej schematickosti univerzálne a podobne ako pri komikse alebo animácii je dôraz kladený na dej. Aj na detských body vstupuje Krajčová na malú plochu látky mikropríbehmi psychickej náročnosti starostlivosti o dieťa. Vážne témy sa prelínajú s veselými detskými vzormi, ktoré do príbehu nijako nevstupujú, skôr sa v nich miestami náhodne objavujú. Výsledkom sú bizarné kompozície, poukazujúce na rozpor medzi silne idealizovanou predstavou o materstve a realitou.
V osobných mapách na posteľných plachtách zachytáva aj trasy pohybu prechádzok s deťmi po miestach Rimavskej Soboty, čo časť rutiny mení na kreatívne využívanie verejných plôch. Všíma si, ako deti využívajú miesta nie priamo určené na hru, medzi iným stromy a mestskú zeleň, ktoré v lete poskytujú tieň pre aktivity, alebo priamo podnecujú k lezeniu a objavovaniu. Plachty inštaluje na zem a mení ich tak na participatívne objekty, ktoré sú prístupné deťom i dospelým.
Podobne ako necháva do svojich diel vstupovať vlastné deti, umožňuje návštevníkom výstavy tieto mapy voľne dotvárať a modifikovať počas celého priebehu výstavy. Vracia sa pritom i k závesnému obrazu, ktorý abstraktnými štruktúrami imituje látkové vzory na obliečkach a ich skladanie. Ich kombináciou a ohýbaním vzniká dojem priestorovej mriežky či labyrintu, na pozadí ktorých prebieha nekonečný film povinností, ktoré sa ale v niektorých prípadoch ponášajú i na hru či šport – zostavy so žehličkou či sušiakom na bielizeň vyzerajú na prvý pohľad ľahko, ale skrýva sa za nimi námaha a vyčerpanie. Narúša v nich i kanonizovaný obraz matky s dieťaťom. Tieto dve postavy sú formované z textílií a v prenesenom význame vyrastajú aj zo samotných činností. Tie tak majú moc formovať rolu matky i jej osobný sebaobraz.
Výsledkom je akási správa o fungovaní matiek s deťmi vo verejnom a domácom prostredí. Daniela Krajčová hovorí predovšetkým o sociálnych aspektoch materstva, jeho náročnosti na psychiku a niekedy i sebavedomie žien. Matky, často izolované vo svojej zodpovednosti a starostlivosti o deti, musia pristúpiť na odlišné životné tempo. Na jednej strane vedie k prepojeniu s detským svetom, na druhej k okliešteniu možností sebarealizácie, strate kontaktov a známej sociálnej siete.
Ženy na jej kresbách však hľadajú spôsoby, ako o to všetko neprísť – skúšajú relaxovať či pracovať, alebo aspoň nájsť duševnú rovnováhu. Snahou Krajčovej je okrem iného poukazovať na potrebu zachovania spojenia s „vonkajším svetom“ v rámci materských povinností a obmedzení rodinného domáceho sveta. Plochy, na ktorých sa odohrávajú, môžu pôsobiť ohraničene a preplnene, nemusia však byť nutne limitujúce."
Daniela Krajčová (1983, Žilina) v roku 2008 vyštudovala VŠVU (Katedra intermédií a multimédií) a v roku 2010 animovaný film na VŠMU v Bratislave. V roku 2014 ukončila doktorandské štúdium na VŠVU. Zaujíma sa o sociálne ladené umelecké projekty. V tvorivom procese využíva experimentálne dokumentárne stratégie, animáciu, kresbu, maľbu, inštaláciu. Vďaka participácií a orálnej histórii skúma slovenskú spoločnosť a jej dejiny, napr. v súvislosti. S židovskou históriou či spomienkami na kolektivizáciu (Salamandry, 2013, Samozásobovacia jednotka, 2015).
Zaujímala sa o tému imigrácie vo Francúzsku (Dĺžka podnájmu, 2008) alebo podmienky slovenských opatrovateliek v Rakúsku (Do Viedne, 2018). Pracovala s utečencami na Slovensku vo viacerých participatívnych projektoch (Slovenčina pre žiadateľom o azyl, 2009; Manual SK, 2015; Obrusy, 2016). S Otom Hudecom realizovala pariticipatívny projekt s rómskymi deťmi Karavan (2013- 2019). V jej najnovších prácach skúma, ako deti využívajú verejný priestor, zaujíma sa o skúsenosti mám a rodín s deťmi (Za zábradlím, 2020; Anonym, 2020, Playsights, 2020, Zdieľané nite, 2020, Dózička, 2021).V roku 2020 sa stala laureátkou Ceny Oskára Čepana.
Zdroj: Mestská galéria v Rimavskej Sobote
