Menu
Má 42 rokov, žije v Rimavskej Sobote, ale srdcom je Hnúšťan. Napriek tomu si v ňom našiel dostatočne veľký kus aj na svoju veľkú záľubu, kulturistiku. To je Miroslav Farkaš. Možno si niekto povie, že v jeho veku je veľa takýchto cvičiacich chlapov. Miro sa však už kulturistike venoval a nedávno sa jej začal znova, rovnako súťažne. A to, že ako on hovorí z utierania prachu v posilňovni, opäť nabral chuť a odvahu postaviť sa na súťažné pódiá malo zmysel.
Miro už má za sebou aj niekoľko súťaží. Na takpovediac svojej druhej premiére stál i na stupni víťazov. Ale o aké súťaže išlo, kedy a prečo skončil a znova sa vrátil k súťažnej kulturistike, ale i to, čo pre neho znamená povie on sám v rozhovore pre Rimava.sk.
Akých súťaží si sa v poslednom období zúčastnil? A ako dopadli pre teba?
Zúčastnil som sa NABBA/WFF - RLS Praha, kde som súťažil v troch kategóriách – Man2, Masters open nad 40 rokov, Sport model. A 14. októbra som bol NABBA/WFF Austrian Open v kategórii Masters nad 40 rokov. V Prahe som v kategórii Masters obsadil 3. miesto. Kategória Sport Model 3. miesto a Man2 6. miesto, čo ma teší najviac. Bola to zlúčená kategória Man 1 a Man 3, boli tam oveľa mladší pretekári a oveľa ťažší. Takže vo svojom veku a nie v mojej váhovej kategórii som niektorých porazil a predo mnou skončili borci, ktorí zbierajú medaily po Európe, mám na mysli 5. a 4. miesto.
Aký to bol pocit opäť stáť na súťažnom pódiu?
Pocit to bol úžasný, už len to, že stojím na pódiu na medzinárodnej súťaži v Prahe a potom v Rakúsku. Súťažil som aj na domácej pôde v IFBB Sakst v rokoch 2008 a 2009 MR Slovenska a pohárové sútaže.
Kulturistike si sa venoval aj pred tým. Odkedy presne a v akom zmysle, iba rekreačne alebo aj súťažne? Prečo si skončil a kedy?
Posilňovaniu som sa začal venovať už ako 14-ročný, bol to rok 1989. Z počiatku po pivniciach a potom Iskra Hnúšťa, vtedy sme to volali činkáreň. Cvičiť som začal z dôvodu, že som bol extrémne chudý, ešte ako 15-ročný som mal váhu len 39 kilogramov. Lenže moja tvrdá povaha ma doviedla už o 2 roky na súťažné pódiá. Ako 17-ročný som bol na krajských majstrovstvách v Liptovskom Mikuláši v kategórii dorast, obsadil som 6. miesto. Bol som vo finále, čo bolo pre mňa celý svet. Potom prišla základná vojenská služba, rodina a posilka išli bokom. Aj keď nie celkom, stále som cvičil, ale nebolo to ono.
Čo ťa primälo k tomu, že si sa k tomuto športu vrátil?
V podstate som sa nevracal, stále som bol v dianí a cvičil. Navštevoval súťaže ako doprovod pretekárom alebo ako divák len ten tréning až do roku 2008 bol skôr udržiavací, kondičný. Roky 2008 a 2009 som opäť drel ako kôň.
Stáva sa, že človek, ktorý sa vrátil k športu, ktorý robil pred tým má možno väčšie očakávania. Ako si ale ty prežíval ten návrat k dvíhaniu železa? Mal si ambície ísť si zasúťažiť alebo si len zlepšiť kondičku a stavbu tela?
Čo sa týka k vráteniu sa na súťažné pódiá lebo to už je šport tak po rokoch sútaženia 2008 a 2009 som nemal motiváciu. Na súťažiach som zistil, že úroveň veľmi vzrástla a má neuveriteľný progres. Mladí chalani sú perfekte pripravený, svalový rozvoj je na úrovni niekdajších majstrov Európy a sveta tak v 80. rokoch. Takže som zvolnil a dá sa povedať, že som chodieval „utierať prach“ do fitka k Drahoslavovi Vanekovi. Počas tohto „utierania prachu“ ma Drahoslav sledoval a stále do mňa zapáral, aby som makal, že mám na to. Že mám peknú postavu, som dobre poskladaný a estetický. V novembri 2016 som oslovil Michala Petrinca, mladého borca, ktorý sa mi veľmi pozdával. Bol dostatočne silný a celkovo talent. Začali sme spolu makať a išlo to. Tréner nám je odvtedy Drahoslav Vanek. V máji tohto roku som sa rozhodol, že predsa ešte skúsim nejakú súťaž. Mal som 42 rokov a otvárala sa tam možnosť súťažiť v kategórii Masters nad 40 rokov, čiže medzi svojimi. Rovnako starí a unavení ako ja 🙂 Mal som na to iba 5 mesiacov a nadváhu 20 kilogramov. Mal som 95 kíl a potreboval som mať tak okolo 75 – 74 kíl, čo som aj dosiahol. Sranda to nebola a ten vek cítiť, ale najhoršie bolo to, že predsa utierať prach 8 rokov a potom ísť na súťaž s borcami, ktorí súťažia 10 rokov. Očakávania som nemal žiadne, chcel som si zasúťažiť, niečo spraviť pre seba. Potreboval som cieľ, motiváciu aby som vôbec cvičil, upadalo to takže toto ma nakoplo.
Hovorí sa, že telo má pamäť, z pohľadu športu alebo posilňovania. Ako reagovalo tvoje telo na staro-novú záťaž?
Telo má pamäť, pocítil som to na vlastnej koži. Čudoval som sa, že reagujem veľmi dobre na náročný tréning a diétu.
Šport však ide aj ruka v ruke s rodinou či priateľmi. Berieš aj od nich motiváciu a chuť do cvičenia?
Rodina a priatelia mi fandia a podporujú ma. Motiváciu mám priamo v posilke, kde cvičí kopec mladých nádejných kulturistov a fitnesiek. Je tam skvelá uroveň, ktorú drží Drahoslav Vanek, ktorý ako aj tréner je človek s veľkým Č. Je to môj rovesník a veľmi dobrý priateľ, a tréner na jednotku.
Ako vyzerá tvoj tréning a kedy sa ti počas dňa najlepšie trénuje?
Keď cielene trénujem, tak trénujem 5-krát v týždni a čas je okolo 16:00 hod., vtedy sa mne osobne najlepšie trénuje. V období pred súťažou sa tréningy pritvrdia a uberá strava, čo je veľmi náročne. Keď človek musí trénovať 3-krát počas dňa, ráno o 5-tej na prázdny žalúdok, na obed tréning č. 2 a večer č 3, zvládať prácu 24-hodinové služby a rodinu, tam zistí či to môžete robiť alebo radšej si dať večer pivo so svojimi rovesníkmi.
S posilňovaním súvisí aj strava. Ako vyzerá tá tvoja. Boli zo začiatku u teba nejaké problémy s novým jedálničkom?
Strava je najdôležitejší artikel v tomto športe a tvorí 80 percent pri budovaní a skvalitňovaní svalovej hmoty. Počas objemovej prípravy, nazvime to ďaleko do súťaže zjem všetko, aj keď si stravu vyberám. Napríklad v reštaurácii si vyberiem kuracie prsia s ryžou a nie segedín s knedlíkom. Ale stane sa aj, že si dám ten segedín. Vyhýbam sa sladeným nápojom a celkovo sladkému pečivu a pečivu všeobecne. Keď sa blíži súťaž jedálniček sa komplet prekope do podoby, že normálny človek by na tom vydržal asi 2 dni a potom zjedol pol chladničky. Je to náročné aj na financie a musíte byť troška „postihnutí“ a veľmi musíte chcieť, inak sa to nedá robiť.
V súčasnej dobe k posilňovaniu pričuchol takmer každý. Väčšinou je to mladšia generácia. Čo by si odkázal tým skôr narodeným, prečo by mali začať cvičiť?
Odkaz pre skôr narodených je jednoduchý. Človek môže zjesť všetko a keď sa bude hýbať bude fit a nebude mať nadváhu. Určite skôr narodení by mali posilňovať z jednoduchého dôvodu. Vo svete je trend behať, áno uznávam beh je výborný. Problém je v tom, že skôr narodení už majú problémy pohybového aparátu – kolená, kríže a podobne. V posilňovni vie odcvičiť, izolovať a potrénovať celé telo.
Čo pre teba znamená kulturistika alebo šport všeobecne?
Kulturistika pre mňa znamená po rodine všetko. Je to celý môj život. Žijem s ňou 24 hodín denne. Zaspávam aj vstávam s ňou. Aj keď nie som v súťažnom období a „utieram prach“ v posilke stále som v dianí a posilňujem, zaujímam sa a mám prehľad o dianí a novinkách na poli suplementácie, doplnkov výživy a nových trendov v tomto neľahkom športe.
Fráza „Vek je len číslo“ možno Mirov návrat k súťažnej kulturistike nevystihuje až tak, ako jeho chuť a odvahu znova okúsiť pocit víťazstva nielen nad ostatnými pretekármi, ale najmä nad sebou samým. Je však aj príkladom ostatným skôr narodeným, že keď sa chce, všetko sa dá. A hoci to niekedy vyzerá ako nemožné, tá hranica sa raz zlomí a všetka drina, pot či diéta dostanú zmysel. Ten možno Miro nachádza aj pri bicyklovaní, ktorému sa rekreačne venuje.
Zdroj: Rimava.sk FOTO: archív Miroslav Farkaš
