Menu
Z budovy delostreleckých kasární, dnešného múzea v Rimavskej Sobote, vychádza von na ulicu v uniforme oblečený vojak. Golier na kabáte má vyhrnutý hore, aby mu chránil uši. Je to znamenie toho, že vonku panuje nevľúdne, sychravé počasie. Dištinkcie na odeve naznačujú, že vychádzajúci vojak je dôstojníkom. Stráž stojaca pri vchode do kasární zmeravie a zasalutuje. Dôstojník mechanicky opätuje pozdrav a odchádza.
Mladý poručík Oskar Zipzer, ktorému práve skončila služba, je na ceste domov. Vlastne ani nie domov, ale do bytu, kde býva v podnájme. Ako dôstojník má tú vymoženosť, že nemusí spávať v kasárňach. Kráča zamyslený a vôbec nedáva pozor, kam stúpi. Na ceste je brečka zmiešaného snehu a blata a jeho vyleštené čižmy sú za krátku chvíľu celé špinavé. Nevníma ani dážď so snehom, ktorý husto padá z oblohy. Jeho oči registrujú rozsvietené okná domov na námestí. Pri svetle petrolejových lámp vidí pekne oblečené deti, ktoré vykúkajú von oknom. Povzdychne si a ide ďalej, deti čakajú na darčeky, veď je šiesteho decembra roku 1886 a dnes večer predsa chodí svätý Mikuláš.
Článok pokračuje pod reklamou
Premýšľa, či aj on niekedy bude mať rodinu a deti. Má v meste svoju milú, ale nejako sa mu vzťah rozpadá. Byť poručíkom v armáde nie je zlé, ale tých peniažkov je žalostne málo. No a on a jeho vyvolená by chceli dobre žiť s dostatkom všetkého. Lenže už nemá skadiaľ peniaze čerpať, má dosť veľké dlhy, nik mu nepožičia a dlhy nemá ako zaplatiť. Keď sa jeho milá dozvedela, že už nemá peniaze a tak skoro ani mať nebude, odmietla sa s ním ďalej stretávať. V hlave mu vírili myšlienky, ako by z toho začarovaného kruhu mohol dôstojne vystúpiť.
Konečne prichádza do svojho domova a vyzúva si zablatené čižmy. Dá ich pred dvere, veď sluha ich do rána vyčistí. Sadá si k stolu, hlavu vloží do dlaní, a tak odpočíva. Dochádza k záveru, že svoju frajerku už navždy stratil. Vie aj to, že keď sa rozchýri správa o jeho dlhoch, tak príde s hanbou aj o uniformu, na ktorej mu tak veľmi záleží. Položí si pred seba na stôl revolver a už je rozhodnutý. Jediný spôsob ako si zachovať česť, je cesta preč z tohto nevľúdneho sveta. Sfúkne petrolejovú lampu a uchopí do ruky revolver.
Do domu o niečo neskôr prichádza poručíkov sluha, pri dverách uvidí zablatené čižmy, ktoré zoberie a ide vyčistiť. Zastane však a zaklope na dvere, chce sa opýtať, či jeho pán ešte niečo nepotrebuje. V izbe panuje ticho a nik na klopanie nereaguje. Sluha šípi, že sa niečo zlé stalo, lebo bosý predsa jeho pán nemohol odísť a čižmy má tu. Ide von a snaží sa nahliadnuť cez okno.
V izbe je tma, nič nevidí a tak sluha rozbije jednu tabuľku skla a uvolní kľučku na okne. Vlezie dnu a uvidí strašný výjav. Jeho pán jednou nohou kľačí na posteli, druhú má na zemi a okolo krku sa mu vinie žinka, ktorá je upevnená na klinci nad posteľou. Sluha vybehne von cez dvere a na celú ulicu kričí o pomoc.
Článok pokračuje pod reklamou
Pribiehajú susedia a rýchlo uvoľňujú žinku z krku poručíka. Pokúšajú sa ho oživiť, ale ich námaha je už márna. Z kasárni prichádza na miesto službukonajúci dôstojník a ten vidí na stole položený nabitý revolver. Nechápe prečo si jeho kolega zvolil tak škaredú smrť obesením, keď mohol z toho sveta odísť dôstojne a to po vojensky, zastrelením. Jeho telo dal previezť do márnice v nemocnici.
Po meste sa hneď začali šíriť správy, že za samovraždou stojí nešťastná láska a finančné dlhy. Tie správy sa potvrdili, lebo súd dal okamžite zaistiť malý skromný majetok samovraha. Dňa 8. decembra 1887 sa o tretej hodine poobede konal v meste pohreb. Napriek vyložene daždivému počasiu prišiel na pohreb Oskara Zipzera veľký dav ľudí.
Posledná rozlúčka sa začala ešte v areáli nemocnice. Smútočnú reč prednášal v nemeckom jazyku evanjelický kňaz Pavol Glauf a sprevádzal ho evanjelický spevácky zbor. Na čele sprievodu šla čata delostrelcov. Nasledoval kvetmi obložený voz s rakvou, ktoré ťahali vojenské kone. Po jeho bokoch išli vojaci držiaci čestnú stráž. Za nimi najbližší príbuzní dôstojníka, ktorí sa do Rimavskej Soboty dostavili z veľkej diaľky, potom dôstojníci z kasární a obyvatelia mesta. Celý sprievod uzatvárala ďalšia čata vojakov. Pohrebný sprievod idúci z areálu nemocnice do cintorína úplne zatarasil cestu vedúcu k železničnej stanici. Ľudia idúci na vlak sa touto ulicou nevedeli dostať na stanicu.
V cintoríne predniesol záverečnú reč kňaz Glauf a za zvuku dvoch výstrelov z diel sa s poručíkom Oskarom Zipzerom pri spúšťaní rakvy do hrobu rozlúčili aj jeho spolubojovníci z kasární v Rimavskej Sobote.
Zdroje: Gömör – Kishont zo dňa 12.12.1886
Autor článku: Vladimír Gondáš
