Vo svojej dobe patril medzi výnimočných ľudí, aj keď jeho meno už dnes skoro nikomu nič u nás nehovorí. Narodil sa 15. decembra 1834 a v jeho žilách mala kolovať modrá krv. Okrem maďarčiny plynulo ovládal nemčinu, francúzštinu, angličtinu, španielčinu, latinčinu, gréčtinu a rumunčinu. No a aby toho nebolo málo, nemal problém dohovoriť sa ani s viacerými kmeňmi indiánov so Severnej Ameriky. Jediné polemiky sa vedú len o tom, že kde sa vlastne narodil. Uvádza sa Hajnáčka a Lučenec. On sám sa vo svojom denníku zmieňuje o Lučenci. Vo svojom ďalšom živote však zostane navždy spätý s našim okresom.
Článok pokračuje pod reklamou
Pavol (Pál) Sarlay patril medzi nadané deti a keď mal štyri roky, zapísali ho rodičia do školy. Ako 14 ročný maturoval na lýceu v Lučenci. Bolo to akurát v dobe, keď vypukla Uhorská revolúcia. Na vlastné oči videl, ako ruské cárske vojská vypálili Lučenec. Jeho rodičia pritom prišli o značné majetky a nevedeli ho ďalej podporovať v štúdiu.
Napriek tomu odišiel do Viedne, kde sa zapísal na polytechnickú univerzitu. Pomohol mu barón Goskovszký z Galície, ktorý mal bohatých rodičov a so Sarlayom sa delil o jedlo, ktoré mu posielali z domu. Situácia sa Sarlayovi ešte zlepšila, keď začal doučovať neskoršieho Uhorského ministra, grófa Ladislava Marich-Szőgyényho. A bol to práve on, kto odporúčal svojim známym Pavla Sarlaya po získaní diplomu a titulu inžiniera.
Pár rokov Sarlay pracoval v Rakúsku a Transylvánii pri rôznych zememeračských prácach. Koncom roku 1864 vypočul volanie rakúskeho arcivojvodu Ferdinanda Maximiliána Josefa Habsbursko-Lotrinského, ktorý bol prehlásený za mexického cisára Maximiliána I. a zháňal vzdelaných ľudí na založenie impéria. Pavol Sarlay mal vstúpiť do jeho služieb ako tlmočník.
Cisár musel o svoju moc v Mexiku bojovať a tak Sarlay potom ako vystúpil z parníka Bolivan v prístave Veracruz dňa 1. januára 1865, bol oblečený do vojenskej uniformy. Ako radový vojak zistil, čo je to bojovať v krajine, ktorej obyvatelia sú proti nemu nepriateľsky naladení a kde lúpeže či vraždy boli na každodennom poriadku. Párkrát sa dostal aj do popravčej čaty, keď vojenské súdy na smrť posielali ľudí bojujúcich za svoju slobodu, v očiach cisárskych vojakov to boli len banditi.
Po pár mesiacoch Sarlay dosiahol hodnosť desiatnika. V hlavnom meste Mexika sa stretol s istým rodákom z Uhorska menom Napay, ktorý ako lekár si v Amerike nahonobil veľký majetok a jeho manželkou bola neter bývalého amerického prezidenta Lincolna. Jeho zásluhou získal Sarlay prácu v cisárskych záhradách a obľúbila si ho cisárovná Šarlota. Pavlovi Sarlayovi sa zlepšila aj finančná situácia, vo svojom denníku si rok po príchode do Mexika poznačil, že už má viac ako 900 toliarov v hotovosti.
Občianska vojna v Mexiku pokračovala a vojská zvrhnutého prezidenta Juareza, postupne preberali moc nad krajinou. Cisár Maximilián so svojimi vernými ustupoval. Spolu s ním bol Pavol Sarlay, ktorý opäť musel vstúpiť do vojska, kde mu bola priznaná hodnosť poručíka. Potom ako bol cisár Maximilián zajatý a dňa 19. júna1867 popravený, Sarlaya už nič v Mexiku nedržalo, vybral sa do spojených štátov. Zamestnal sa ako inžinier pri stavbe pacifickej železnice v okolí San Francisca. Vo veľkej miere mu pri práci pomohol talent na cudzie jazyky, keď sa veľmi rýchlo naučil reč indiánskych kmeňov, cez územie ktorých sa železnica stavala.
V bližšie neurčený čas roku 1870 sa Pavol Sarlay rozhodol vrátiť domov. V San Franciscu nasadol na loď Golden City. Neprialo mu šťastie, loď narazila na plytčinu, pričom sa naklonila na bok a začala sa potápať. Cestujúci aj s personálom si ratovali „holé“ životy na neobývanom ostrove. Deväť dní mali k dispozícii len sucháre a vodu, pričom spod zeme vyhrabávali jedlé korienky rastlín. Zachránila ich anglická loď, ktorá stroskotancov vzala späť do San Francisca.
Šarlay sa cez New York dostal loďou do Hamburgu. Prácu našiel ako hlavný inžinier pri výstavbe železnice Sighișoara – Brašov v Rumunsku. V tejto krajine zotrval aj po ukončení prác na železnici, keď ho grófovia Domokos a Juraj Teleki zamestnali ako správcu ich majetkov.
V roku 1879 sa vrátil domov na svoje majere v Gemerských Dechtároch a Hajnáčke, ktoré začal zveľaďovať. V roku 1901 ho navštívila spisovateľka a novinárka grófka Šarolta Vay v jeho kaštieli v Hajnáčke. Ten kaštieľ presne lokalizovala a ide o kúriu, ktorá v obci stojí do dnešných dní a domáci obyvatelia ju poznajú pod názvom kúria rodiny Ebeczky. Okrem tejto vlastnil v Hajnáčke aj ďalšiu kúriu.
Koncom januára roku 1903 zasiahla Pavla Sarlaya srdcová slabosť. Desať dní bojoval s chorobou a dňa 4. februára 1903 jej vo svojom kaštieli v Hajnáčke podľahol. Pohreb sa konal o dva dni neskôr. Zostala po ňom manželka Franciska rod. Halászy, dcéra Helena grófka Vay, dcéra Irena Prileszka a syn Samu, úradník ministerstva vnútra. Pavol Sarlay sa dožil aj jedného vnuka grófa Tibora Vay.
Hospodárstva Pavla Sarlaya v Gemerských Dechtároch a v Hajnáčke prosperovali a považovali sa za vzorové. No a bol to práve on, kto v Hajnáčke dal postaviť tehelňu.
Autor článku: Vladimír Gondáš
Zdroje:
Budapesti Hírlap zo dňa 13.2.1903 Magyarország zo dňa 25.8.1901
UjIdők zo dňa 1.1.1906
Gömör – Kishont zo dňa 12.2.1903
NENECHAJTE SI UJSŤ
