Menu
Už tretí rok sa na Evanjelickej základnej škole Zlatice Oravcovej v Rimavskej Sobote venujú osobnostiam, ktoré pôsobili v našom Gemersko-malohontskom regióne. V tomto školskom roku vzdali hold spisovateľke, redaktorke, predstaviteľke ženského hnutia, zberateľke Terézii Vansovej. To vo svojom úvodnom slove zdôraznil riaditeľ školy Radomír Leicher.
Memoriál dramaturgicky pripravila učiteľka Valéria Bagačková, ktorá ho, spolu s riaditeľom školy otvorila. Ako ďalej Rimava.sk informoval riaditeľ školy, na príprave memoriálu sa podieľali všetky triedy. „Prváčikovia spievali pieseň A poniže Tisovca, starší žiaci mali pripravené literárne pásmo zo života a diela Vansovej,“ priblížil Leicher a dodal, že každá trieda spracovala jednu životnú zastávku Terézie Vansovej. Deviataci mladé roky vo Zvolenskej Slatine, piataci letá na fare v Drienčanoch, šiestaci štúdium v Rimavskej Sobote. Siedmaci krásne i ťažké roky v Lomničke, druháci a štvrtáci spracovali život Vansovcov v Rimavskej Píle. Posledné roky života v Banskej Bystrici zdramatizovali žiaci ôsmeho ročníka. Staršie žiačky podľa riaditeľa ručne vyrobili kuchárske knihy podľa Novej kuchárky Terézie Vansovej.
Okrem toho riaditeľ so žiakmi na hodinách informatiky vo farebnom spektre spracoval portréty Vansovej, ktoré zdobia chodbu školy. „Prezentované boli počas programu,“ doplnil Leicher.
Ďalšou súčasťou bola ochutnávka okružníkov, štrúdlí, tort a koláčov napečených žiakmi a ich rodičmi podľa Vansovej receptov. Štrúdľové dedičstvo svojej rodiny predstavila zástupkyňa. Na záver sa hosťom, pedagógom a žiakom prihovoril biskup Milan Krivda, ktorý vyzdvihol Teréziu Vansovú ako hlboko veriacu ženu, upriamil pozornosť na posolstvo vzkriesenia a požehnal všetkým prítomným.
Mala poskromnejšie vzdelanie, ktoré si dopĺňala z vlastného záujmu ďalej sama. Ľudová škola a nejaký čas na dievčenskej škole ženu, bytostne túžiacu po vzdelaní, veľmi uspokojiť nemôže. Písala predovšetkým pre ženy, snažila sa ženy vzdelávať. V roku 1898 založila prvý slovenský ženský časopis Dennica. Týmto počinom bola vystavená neustálej kritike. Boli aj takí literáti ako Krasko, Rázus a Jesenský, ktorí hrdo prispievali do časopisu.
Už od skorej mladosti objavovala krásy poézie a svoje najtajnejšie myšlienky vkladala do veršov. Smútkom a sentimentalitou naplnené verše, uverejnené pod názvom Moje piesne v časopise Orol, boli jej rozlúčkou s bezstarostným dievčenským obdobím. Ako osemnásťročná sa vydala za Jána Vansu a po sobáši ho nasledovala na evanjelickú faru do ďalekej spišskej dediny Lomničky. Mladá pani farárka navštevovala rodiny, trpezlivo vypočula ich problémy, poradila, potešila, v ženách podnecovala túžbu po vzdelaní. Radila im ako viesť domácnosť, no najmä im dodávala potrebné sebavedomie.
V auguste 1876 sa Vansovcom narodil syn Ľudovít. Malý Ľudovít bol od narodenia chorľavý a v marci 1881 zomrel. Terézia si svoj hlboký žiaľ nad jeho stratou liečila písaním. Opäť dvojčlenná rodina sa presťahovala do Rimavskej Píly pri Tisovci. Prežili tu 30 rokov, počas ktorých sa Terézia aktívne zapájala do kultúrneho života obyvateľov Gemera. V Národných novinách a Slovenských pohľadoch uverejňovala drobné literárne práce z prostredia evanjelických fár. Svoje krátke prózy zhrnula pod spoločný názov Z fary a zo školy. V roku 1884 uverejnili jej prvé novely Jedlička a Rozsobášení.
Nasledovali ďalšie, ktoré Svetozár Hurban Vajanský postupne uverejňoval v Slovenských pohľadoch. V roku 1889 vyšiel jej román Sirota Podhradských, skutočný príbeh siroty Violy. Tento sentimentálny a napínavý román je zároveň prvým slovenským románom napísaným ženskou autorkou. Pre mnohé čitateľky bol prvou prečítanou knihou v materinskom jazyku. V rokoch 1898–1914 redigovala prvý ženský časopis Dennica. Napriek niektorým počiatočným výhradám a kritickým pripomienkam časopis dosiahol obrovský úspech i náklad. Od roku 1895 pôsobila ako podpredsedníčka Živeny, podieľala sa aj na organizovaní augustových matičných slávností v Martine. Presadila sa v európskom ženskom hnutí. Vansová je tiež autorkou niekoľkých divadelných hier.
V roku 1911 sa manželia presťahovali do Banskej Bystrice. Vansová tu písala, prekladala, evidovala staršie práce, redigovala Slovenskú ženu (1920-24) a prispievala do Šoltésovej Živeny. O vrúcnom priateľstve s Elenou Maróthy-Šoltésovou svedčí ich bohatá korešpondencia. Terézia Vansová sa dožila vysokého veku osemdesiatich piatich rokov. Zomrela v Banskej Bystrici.
Vynikala svojou skromnosťou, odvahou, nezlomnosťou ducha. Jej vnútorné hodnoty zažiarili v čase, keď ženám sa akosi nedovoľovalo vyjadriť sa, ba dokonca ani študovať. Osobný život tejto vzácnej ženy bol poznačený ranami, ktorým sa nepoddala. Perly ducha vkladala do literárnej a spoločenskej činnosti.
Zdroj: Rimava.sk, EZŠ Zlatice Oravcovej v Rimavskej Sobote, FOTO: archív EZŠ Zlatice Oravcovej v Rimavskej Sobote
