Menu
Ako sa odohral tajomný úkaz nad Tisovcom nad ránom dňa 23.2.1812, keď jeho objaviteľ Juraj Fabián predpovedal nasledovné: „Starý som, ale takéto dačo som nezažil. Nech sa tu prepadnem, alebo skameniem, ak toto nie je znakom budúceho trestu, ktorý na nás uvalí Hospodin!“ Od toho času prešiel mesiac a jeden týždeň, keď sa mraky nad mestečkom začali zaťahovať.
Z breznianskych vrchov sa na cestu vybral besnotou nakazený vlk. Prebehol cez Polhoru, kde na konci dediny chudobná žena vyberala pri potoku žaby z močidla na ľan. Šeredne ju dodriapal a bezmocné telo ženy zanechal vlk napospas v agónii. Bol práve Veľkonočný pondelok, keď sa tisovský rodák Pavel Činčík, ináč kováč v Pohorelskej Maši, vybral so svojou milou do lesa. Vlk sa zozadu vrhol na Činčíka a začal mu chrbát trhať ostrými zubami. Jeho milenka sa mu pokúsila pomôcť, ale proti šelme nemala šancu, a tak sa rozbehla po pomoc do dediny.
Kým pomoc prišla, tak Činčík už ležal zohavený na zemi. Pod horou pri dedine na vlka striehli zburcovaní poľovníci. Vlkovi sa podarilo nespozorovane ich obísť a pokračoval ďalej vo svojej púti. Na ceste našiel oddychujúcich Klenovčanov, otca so synom, ktorí sa vracali domov z Brezna. Najprv napadol toho mladšieho, a potom dohrýzol aj staršieho, keď šiel synovi na pomoc.
Vlk prešiel cez Dielik vedľa hostinca hore dolinou, pokračoval na Remetu a odtiaľ na Zbojskú. Tam vnikol do košiara a začal plieniť ovce patriace Ondrejovi Dianiškovi a mäsiarovi Jánovi Zajacovi. Zajac bol silný chlap a mohutnej postavy, postavil sa vlkovi do cesty, ale ten ho dohrýzol a vydobyl si cestu von z košiara. Vlk si to nasmeroval k ovciam Pavla Černáka, ktorý spolu so synom Jurajom vybehli ratovať svoje stádo. Vlk sa vrhol na Juraja a doslova mu zožral všetky prsty z rúk.
Neďaleko pri Smikových stodolách stál košiar Petra Pardupu. Jeho psi zvádzali ľúty boj s krvilačnou beštiou. Pardupa pribehol psom na pomoc a v ruke stískal silný železný kôl. Bránil sa s ním, ale vlk bol mrštnejší a Pardupu nebezpečne pohrýzol. To už bola noc, keď zviera prebehlo dolinou Furmanec a vpálilo do Tisovca. Najskôr sa šelma pobila so psami, ktoré potom nakazené besnotou museli byť utratené.
Medzitým v Tisovci nik nechyroval o smrteľnom nebezpečenstve, s ktorým zvádzali boj ich rodáci v košiaroch. U Fabiánov to vyzeralo ako na svadbe. Veď bol predsa Veľkonočný pondelok. Školopovinný syn chodil cez deň po kúpačke a domov doniesol bohatú nádielku. Fabiánová tiež piekla, a tak mali koláčov na celý týždeň. No a na stole nechýbal ani ostrejší nápoj, ktorý riadne zahrieval chlapov z vnútra. Bol tam horný sused, dolný sused, kmotor a aj ďalší hostia. Juraj Fabián od rána už pozrel pár pohárikom na spodok a chystal sa kus pospať si. V tom sa vonku rozbrechal pes Dunčo. Fabián len skríkol z okna: „Ticho buď, gazda Ti chce spať!“
Lenže to už brechali snáď všetky psi z mestečka, ktoré sa zhŕkli pre jeho domom. Fabián pohľadal samorast, bakuľu s veľkou hrčou na konci a vyšiel von na dvor. Dunčo stál pred dverami a divo brechal, keď vtom vlk preskočil cez plot a napadol Fabiána. Ten sa bránil s bakuľou, a aj sa mu darilo vlka zasahovať na chrbte. Zviera nedbajúc na bolesť zahryzlo sa do človeka a trhalo. Fabián volal na pomoc svoju ženu a suseda Ondreja. Kým vybehli von, tak Fabián pozbieral svoje sily a vyprostil sa s vlkových čeľustí. Hrčou na bakuli zasiahol vlka rovno do lebky. Úder bol tak silný a presný, že krvilačnej beštii roztrieštil lebku.
Keď Fabiánová manželka vybehla na dvor so sviečkou v ruke uvidela na zemi v krvi ležiaceho manžela a vedľa neho zdochýnal vlk. Sused Korniet dobehol s valaškou, ale už neskoro, a tak pomohol aspoň zraneného vniesť do izby. Zobliekli doráňaného, telo umyli a rany šúchali octom. Korniet ako dobrý kamarát tam zostal pri lôžku až do rána.
Keď sa zvesť o zabití besného vlka rozniesla po okolí, zvedavci sa chodili z celého mesta aj priľahlých dedín pozerať na vraždiacu beštiu. Juraj Fabián sa stal hrdinom, lenže on už v ukrutných bolestiach na lôžku zvádzal márny boj s besnotou. Zomrel v hrozných mukách šialenstva zviazaný v reťaziach, aby svojim blízkym nemohol nevedomky ublížiť a nakaziť ich smrteľnou nákazou. Počas celého týždňa nebolo dňa, aby niekto nepodľahol tejto pliage.
Pod odkvapom šindľovej strechy Luštíkovej chalupy na Muránskej ulici, po ľavej strane pri ceste odpočívajú v spoločnom hrobe tieto nevinné obete. Len starý bača Peter Pardupa, ktorý sa štítil pitia liehových nápojov, prežil útok besného vlka a ešte dlhé roky spomínal na hroznú tragédiu, ktorá postihla Tisovec.
Autor článku: Vladimír Gondáš.
Zdroje: Gemer – Malohont zo dňa 13.1.1934
NENECHAJTE SI UJSŤ
