Blížili sa posledné mierové Vianoce v roku 1913 a na trhu v Rimavskej Sobote panoval čulý ruch. Nuž bola to jedna z posledných príležitostí kúpiť svojim blízkym darček pod stromček. Medzi šiatrami v dave ľudí bola aj mladá, pekná slečna Mariška Nagyová, v sprievode svojich rodičov.
Pochádzala z celkom slušne situovanej rodiny, jej otec bol gazdom na Kurinci. Pristavili sa aj pri šiatri, kde predával svoje výrobky Pavol Szliva, talentovaný obuvník pochádzajúci z neďalekej obce Šíd. Zjav Marišky nenechal Pavla chladným, bola to u neho láska na prvý pohľad a keď sa mu podarilo zistiť jej meno a kde býva, mal svoje srdce na pravom mieste.
Článok pokračuje pod reklamou
Jeho cesty začali častejšie smerovať na Kurinec, a keďže bol šikovným majstrom obuvníckeho remesla, rodičia Marišky nemali námietky voči tomu, aby sa mladý pár mohol stretávať. Vedeli, že o živobytie sa Pavol bude vedieť postarať.
Keď sa po polroku vytrvalého kurizovania začali prípravy na sobáš, vypukla I. svetová vojna. Termín svadby sa oddialil, nádejný ženích totiž dostal medzi prvými povolávací rozkaz a musel narukovať. Stal sa príslušníkom husárskeho pluku číslo 6.
Celý rok strávil Pavol na bojiskách a so svojou milou udržiaval v rámci možností čulý písomný ruch. Dňa 29. septembra 1915 útočila jednotka husárov na ruské postavenia. Zo zákopov guľky z guľometu robili paseku medzi husármi. Pavol Szliva po ročných bojoch bol už ostrieľaným vojakom, a tak využil situáciu, keď ruskí vojaci menili nábojový pás v guľomete. Strhol svojho koňa a s vytasenou šabľou vpadol do postavenia ruských vojakov. Jeho príklad nasledovali aj ďalší husári, a tak sa im podarilo navždy umlčať guľomet.
Zrazu sa pred očami Pavla zablyslo a on v bezvedomí spadol dole zo svojho koňa. Jeho spolubojovníci ho nenechali ležať na bojovom poli, ale preniesli ho k tylovej jednotke, do stanu k zdravotníkom. Keď sa Pavol prebral z bezvedomia, ležiac na posteli cítil zvláštne chvenie. Došlo mu, že to spôsobujú koľajnice a on leží vo vlaku.
Bola pravdepodobne noc, lebo nič nevidel a chcel preto vstať. Nevedel sa postaviť, ležal priviazaný a nejaké ruky sa mu dotkli tváre a hlas, ktorý ho upokojoval, riekol, aby spal ďalej, že sú na ceste do Budapešti. Pavla tá správa potešila, bolesť necítil žiadnu, vedel pohnúť všetkými končatinami, hriala ho vidina, že sa dostane konečne k svojej milej. Len tá tma okolo neho pôsobila rušivo. Priviazanými rukami sa nevedel dotknúť svojich očí.
Cesta skončila v sanatóriu pre nevidomých vojakov a až tam zistil, že svoju milovanú Marušku viac neuvidí. Jeho život stratil zmysel a on ani nechcel ďalej žiť. Vtedy mu do života vstúpila grófka Klementína Mikešová. Patrila do popredného magnátskeho rodu a od prvých dní vojny ako dobrovoľníčka vypomáhala červenému krížu. Dostala sa aj do prvých línií a starala sa o ranených vojakov.
Bola to práve ona, ktorá presvedčila Pavla, aby sa nevzdal a o svoju lásku bojoval ďalej. Pavol sa začal učiť vyrábať štetce a kefy, aby sa dokázal uživiť. Rýchlo sa v tejto práci zdokonaľoval a osvojil si aj slepecké písmo. Grófka Mikešová si sadla k stolu a napísala list, adresovaný Mariške Nagyovej na Kurinec.
List v rodine Nagyovej spôsobil zdesenie a vytrvalý plač. Grófka si pri koncipovaní listu dala záležať a keď si ho Mariška opakovane viackrát prečítala, bola pevne rozhodnutá, že pri svojom milom bude do konca svojho života pevne stáť. Jej rodičia ju napokon podporili a tak na železničnej stanici v Rimavskej Sobote spolu čakali na vlak, ktorý Pavla priviezol. Sprevádzal ho nadporučík Aladár Bialek, zo sanatória pre nevidomých. Prinášal aj slušné peniažky, ktoré si Pavol zarobil pri výrobe štetcov.
Článok pokračuje pod reklamou
Dňa 10. júna 1916 o 16.00 hod., vchádzal do budovy Mestského úradu v Rimavskej Sobote svadobný sprievod. Pavol bol oblečený v uniforme husárov a na prsiach sa mu jagala veľká strieborná medaila za statočnosť. Svedkami pri sobáši boli nadporučík Aladár Bialek a Jenő Ragályi, notár z obce Šíd. Starosta mesta Dr. Ladislav Kovács prehlásil ich zväzok za právoplatný. Odtiaľ cesta už mladomanželov smerovala do rímsko-katolíckeho kostola.
Na Hlavnom námestí bolo viac zvedavcov, ktorí si chceli cirkevný sobáš pozrieť. Pred vchodom do kostola stáli dôstojníci z 80. pešieho pluku, dislokovaného toho času v Rimavskej Sobote a neveste odovzdali veľkú kyticu kvetov. Veliteľ spomenutého pluku, plukovník Nechvatal, zabezpečil, aby v kostole bola prítomná vojenská hudba. Pápežský prelát Endre Szeman zosobášil mladý pár aj podľa cirkevných zvyklostí.
Ďalší osud už rodiny Szlivovej, zostáva zatiaľ neznámy.
Autor: Vladimír Gondáš
Zdroje: Gömör – Kishont zo dňa 11. júna 1916 a Magyar Hírlap zo dňa 14.6.1916 Fotografia je ilustračná, znázorňuje dobový trh v Rimavskej Sobote, zdroj súkromný archív autora
NENECHAJTE SI UJSŤ
