
Vo štvrtok 21. augusta sa v priestoroch bývalých kasární kapitána Nálepku v Rimavskej Sobote uskutočnilo spomienkové stretnutie, ktoré zorganizovala iniciatíva Rimavská Kaviareň. Presne pred 57 rokmi totiž ulice mesta zaplnili tanky vojsk Varšavskej zmluvy.
Úvod patril symbolickému gestu – inštalácii venca z ostnatého drôtu, ktorý vytvorili Juraj a Ingrid Kepkovci.
"Je zvláštne a zároveň smutné, že od roku 1989 sa v Rimavskej Sobote nikdy neuskutočnilo žiadne oficiálne spoločné pripomenutie obetí okupácie a udalostí z augusta 1968. V našom verejnom priestore tieto spomienky chýbajú, hoci by mali byť prirodzenou súčasťou našich životov a pamäte," povedala Miroslava Čierna, jedna zo zakladeteliek Rimavskej kaviarne.
Článok pokračuje pod reklamou
Stretnutie zorganizovali v priestoroch bývalých kasární kapitána Nálepku, kde kedysi sídlilo sovietske vojsko. "Niekdajší pomník a pamätné tabule kapitánovi už dávno zmizli, a práve preto sa toto miesto ukázalo ako symbolicky vhodné pre inštaláciu venca z ostnatého drôtu – umeleckej pripomienky okupácie, ktorú vytvorili Juraj a Ingrid Kepkovci," vysvetlila organizátorka.
Veniec, hrdzavý a ošúchaný, pôsobí ako umelecké dielo, ale najmä ako memento. „Ostnatý drôt je symbolom neslobody. Obmedzovania pohybu, ale aj myšlienok,“ vysvetlila Ingrid Kepková. „Použili sme starý drôt – nech sa rozpadne a zostane minulosťou," dodal Juraj Kepka.



Po inštalácii venca, príhovore a pokloneniu sa pamiatke obetiam okupácie sa účastníci preniesli do Centra nezávislej kultúry Citadely, kde podujatie pokračovalo diskusiou Jozefa Fodora a Márie Rybárovej.
Jozef Fodor mal v čase okupácie len 16 rokov. V ten deň si vzal otcov fotoaparát a vybral sa do ulíc. „Nerobil som to s úmyslom. Mal som fotoaparát v ruksaku a spravil som 7–8 záberov,“ spomínal. Fotografie, ktoré zachytil, sa stali vzácnym svedectvom o tankoch na Hlavnom námestí a o ľuďoch, ktorí ich s obavami, no pokojne pozorovali.
Rodina Fodorových mala s Rusmi ťažké skúsenosti už po druhej svetovej vojne, kedy boli odvlečení do ruských gulagov, preto mu rodičia zakazovali ísť do mesta. No zvedavosť a pocit, že je potrebné niečo zaznamenať, prevládli. „Sovieti mi dokonca zobrali tranzistor,“ hovorí. Negatívy vyvolal až o niekoľko rokov neskôr, keď už normalizácia nabrala na sile.
Ako šestnásťročný fotil ruské vojská. Spomienky na 21. august 1968



Mária Rybárová mala vtedy 20 rokov a okupácia ju zastihla počas pionierskeho tábora pri Jasení. Ráno ich zobudili s varovaním, že „bude vojna, na cestách sú tanky“. Deti museli urýchlene evakuovať. „Bol to šok. Nevedeli sme, čo sa deje, ani my, ani deti,“ spomínala.
Po návrate do Rimavskej Soboty sa s bratom zapojila do drobného občianskeho odporu – strhávali propagandistické plagáty. „Reakcia ľudí v meste bola sympatická. Pamätám si, že Soboťania boli vtedy zjednotení,“ hovorí Rybárová. Zaspomínala si aj na miestneho chlapca Aladára, ktorý v tých dňoch zámerne prevracal smerové tabule a mätol okupačné jednotky. „Bol to tichý hrdina,“ dodala.
V debate sa otvorili aj širšie súvislosti – otázka, prečo sa na Slovensku po roku 1989 o okupácii hovorilo málo, a prečo podobné spomienkové akcie doteraz v Rimavskej Sobote chýbali. „Je zvláštne, že za 36 rokov sme tu nemali žiadne oficiálne verejné pripomenutie,“ zdôraznila Mirka Čierna z Rimavskej Kaviarne.
Diskutujúci sa dotkli aj paradoxov okupácie – od vojenských zákazov vychádzania cez nedostatok tovarov v obchodoch až po príbehy sovietskych vojakov, ktorí sami nevedeli, prečo sú v Československu. „Boli to často mladí chlapci, špinaví, hladní, smädní. A mali zákaz prijať čo i len pohár vody od ľudí,“ zaznelo v spomienkach.
Účastníci si mohli prezrieť aj dobové dokumenty zo Slobodného vysielača a samizdatové čísla Gemerských zvestí. V nich sa zachovali správy o zákaze vychádzania, streľbe vo večerných hodinách či výzvy občanom, aby zachovali pokoj.
Práve vďaka iniciatívam, akou je Rimavská kaviareň, nezostáva ani náš región v tichu zabúdania. Spomienkové stretnutie ukázalo, že aj Rimavská Sobota má svoje dejiny a že príbehy pamätníkov sú nenahraditeľným dedičstvom.










NENECHAJTE SI UJSŤ