Dobová tlač v tomto prípade neuznala za vhodné, aby uviedla meno „hrdinu“ z nasledujúceho príspevku. Obyvatelia mesta však vedeli o koho sa konkrétne jedná a uznanlivo kvitovali následné kroky hlavného pokladníka Gemersko-malohontskej župy.
Článok pokračuje pod reklamou
Písal sa rok 1896 a plynuli prvé jarné dni. V sídle župy, dnes budova Čierneho orla, sa chystalo župné zasadanie. Hlavné námestie v Rimavskej Sobote ožilo, prichádzal kočiar za kočiarom, z ktorých vystupovali aktéri nadchádzajúcej schôdze.
Väčšie množstvo pánov využívalo hrejivé lúče jarného slnka a sediac na lavičkách pred budovou župy živo diškurovali o politike, ale aj o súkromnom živote, keď ich idylku narušil nasledovný incident.
Na ceste od Rimavských Janoviec sa na Hlavné námestie rútila brička, v ktorej boli zapriahnuté štyri krásne temperamentné kone. Na týchto miestach kočiši nezvykli hnať svoje kone, ale práve naopak, pribrzďovali ich. Mladý pán držiaci opraty nedbal na tento zaužívaný zvyk a kone pustil do cvalu, asi chcel svojím majstrovstvom ohromiť pánov pred sídlom župy.
Priamo pred dnešným Čiernym orlom prechádzala cez cestu staršia pani, ktorá v rukách držala drevenú diežu, do ktorej si chcela ísť nabrať vodu. Nezbadala, že sa priamo na ňu rútia kone s bričkou a na jej šťastie zasiahol službu konajúci hajdúch stojací pred vstupom do dvora župy. Hajdúch rezko vykročil za starou pani a chytiac odzadu pod pazuchy, ju odtiahol do bezpečia, pričom vypustila diežu z ruky a tá zostala skoro v strede cesty stáť.
Pán ženúci kone videl, že čo sa stalo a mal možnosť s bričkou diežu minúť, ale on naviedol kone priamo na ňu. Nuž drevené vedro nevydržalo a rozletelo sa na drobné kúsky. Stará pani zalamujúc rukami spustila srdce revúci nárek, keď uvidela zničenú nádobu na vodu.
Pánov sediacich na lavičkách zamrzela táto udalosť, aj keď tá škoda nebola v skutočnosti príliš veľká, ale konanie pohoniča patrične odsúdili. Keďže medzi nimi bolo aj viac slúžnych, tak zriadili okamžitý súdny tribunál. K verdiktu sa dopracovali veľmi rýchlo a keď sa pri nich zjavil „hrdina“ z bričky, tak mu stroho oznámili, že plačúcej žene je povinný ihneď zaplatiť vzniknutú škodu vo výške dvoch forintov.
Ten pohŕdavo odmietol tak učiniť a tvrdil, že nenesie žiadnu zodpovednosť za to, že mu dieža sama vbehla pod kopytá koní.
Hlavný pokladník župy nechápavo pozeral na konanie mladého pána a pokrútiac hlavou sňal svoj klobúk a ako prvý do neho vložil drobné mince. Pridali sa k nemu aj ostatní, čo videli celý incident a napokon do klobúka chcel vhodiť mince aj mladý pán, v ktorom sa asi pohlo svedomie. Pokladník mu to ale neumožnil, otočil sa k nemu chrbtom, čím mu jasne dal najavo čo si o ňom myslí.
Drobné peniažky v klobúku sa utešene zbierali a keď pokladník župy zašiel za ešte stále plačúcou starou ženou, tak jej odovzdal vyzbierané peniaze. Bolo ich toľko, že si mohla kúpiť novú nádobu na vodu a ešte sa jej niečo na prilepšenie aj zvýšilo.
Namyslený mladý pán dostal lekciu a obyvatelia mesta mu ju s radosťou dopriali. Zásluhou dobrosrdečných ľudí napokon aj stará pani odchádzala spokojná a so slzami v očiach domov. Boli to však už iné slzy a v rukách celá šťastná stískala darované peniažky.
Vladimír Gondáš
Zdroj: Gömör – Kishont zo dňa 2.4.1896
