Vrabčiak je poviedka, ktorá bola ocenená v literárnej súťaži Cena Gustáva Reussa 2025 v II. kategórii (autori nad 25 rokov). Autorkou poviedky je Lenka Nagyová. Príbeh zaujme temnou atmosférou, výrazným jazykom a netradičným spracovaním motívov folklóru, hladu a dospievania, čím presvedčivo nadväzuje na fantazijný a myšlienkový odkaz súťaže. Nech sa páči:
Ráno padalo na slamené strechy Žaburín s ľahkosťou pavučinky poletujúcej vo vetre. Slnko sa sotva prehuplo ponad nekonečné vlny polí, no Vrabčiak už sedel na ledabolo pozbíjanom plote malého domčeka ako jeho operený menovec. Strapaté pierka hnedých kučier mu vykúkali spod čierneho plsteného klobúka. Pivovarník Robo mu dnes sľúbil okoštovať najnovšiu várku, ak pomôže zošrotovať slad.
Vrabčiak trávil dni hopkaním medzi domácnosťami Žaburinčanov, teda až na tie najdaždivejšie a tie, keď mu spomienky na otca a usmievavejšiu mamu ťažili plecia viac, než upršané mračná. Len na noc sa vrátil sem, do domu chúliaceho sa ako stratené káčatko na samom kraji dediny – matka ho za to niekedy pokarhala, no sama sa rada tvárila, že sa Vrabčiak len vyliahol kdesi na padláši bez jej pričinenia.
Článok pokračuje pod reklamou
Jazykom zamyslene kýval jedným z mliečnych zubov, už by mu ich malo vypadnúť len zopár na to, aby sa, podľa jeho názoru, mohol o pivo s Robom deliť ako seberovný. Nevedel sa však donútiť ho konečne vytrhnúť. Ešte pár dní môže byť aj malým chlapcom, pomyslel si.
Novú návštevníčku Žaburín nepočul prichádzať.
V jednej chvíli pozeral na svoje popraskané krpce, no keď zdvihol hlavu, stála na udupanej ceste obklopená malým stádom ovečiek. Niekoľkokrát zažmurkal, no nečakaná skupina sa nerozplynula ako ranná hmla. Bábika zo šúpolia, ktorej skoré ráno vdýchlo život. Jej okrúhle líca šepkali, že sa s podobnými šúpolienkami ešte donedávna isto sama hrávala. V ruke však kŕčovito zvierala ťažkú palicu, bezpochyby nachystaná nevábnym konáriskom odstrašiť hladného vlka – a možno i dvojnohé nebezpečenstvo.
Opatrne sa usmiala a druhou rukou si uhladila ľanové šaty, kedysi biele ako jej ovečky, no pomaly prehrávajúce boj s častým ufúľaním. „Dobré ráno. Viem, že je ešte skoro, ale potrebovala by som pomoc.“
Vrabčiak zoskočil z plota a strhol si dolu klobúk. „Počkaj, nájdem dakoho!“ vytisol nakoniec zo stiahnutého hrdla, narazil si klobúk naspäť až po uši a otočil sa na päte. Rozbehol sa do dediny, nasledovaný kúdolmi rozvíreného prachu, a z plných pľúc zvolal „Dievča, dievča tu je,“ pod oknami každého Žaburinčana. Keď sa vrátil späť k pastierke, bez dychu a bez najmenšieho šajnu, čo sa vlastne deje, už sa na kraji dediny zhlúčilo druhé stádo, také bez kopýtok, oproti nej.
Skupinka, na čele s rozospatým pivovarníkom Robom, si dievčinu premeriavala, od šatky ledabolo zakrývajúcej jej dlhé slameno-žlté vlasy miesto čepca, po špičky obnosených kožených čižmičiek.
„Máte tu stodolu, kde by sme sa mohli na chvíľku schovať a oddýchnuť si?“ spýtala sa hláskom tak tichým, že sa všetci zomkli bližšie, aby ju počuli.
Robo už-už otváral ústa, pravdepodobne chcel dievčaťu a jej huňatým spoluputovníčkam ponúknuť nocľah u seba, keď ho prerušilo Vrabčiakovo natešené zvolanie.
„Salaš! Na salaši nikto neni odkedy...“
Robova široká mozoľnatá dlaň udrela Vrabčiakovi do hlavy takou silou, že jeho klobúk pristál až pri kopytách jednej z oviec.
„Mladý má pravdu, odkedy zomrel bača Bene, salaš na kopci je prázdny,“ ozval sa ktosi z davu a Robo si povzdychol. Nech už boli jeho úmysly s mladou pastierkou akékoľvek, salaš bol na ne priďaleko.
„No, tak je. Pán veľkomožný dal všetky ovce do Hornostočného, vraj nám ich vráti. Tí marhaví Hornostočňania, furt nám niečo berú,“ odpľula si babka Ábelová. Zhromaždení Žaburinčania súhlasne zamrmlali a pritakali. Vrabčiakovi nik z Hornostočného nič neukradol, no pred tým než sa natiahol po klobúk tiež presvedčene pokyvkal hlavou. Keď všetci povedali, tak to tak muselo byť.
Kľakol si a prstami sa takmer dotkol svojho majetku, keď medzi jeho rukou a ovečkou naťahujúcou sa po klobúk s ešte väčším odhodlaním pristála pastierkina drevená bakuľa. Jej rokmi vyhladený povrch pokrývalo čosi, čo vypadalo takmer ako odtlačky zubov.
Skôr než sa Vrabčiak stihol zľaknúť či uraziť, dievčina bakuľu stiahla späť a svižne zdvihla klobúk zo zeme. Útlou rukou z neho oprášila prach a posadila ho na Vrabčiakove neposlušné kučery.
-----
Pastierka sa ihneď stala terčom klebiet nielen medzi utáranými babičkami, ale aj medzi slobodnými mládencami v dedine. Príchod mladej dievčiny, nech už boli okolnosti akékoľvek, znamenal, že si chlapi možno nebudú musieť hľadať nevestu v Kriakovisku, alebo, nedajbože, v Hornostočnom. Robo, ako nepísaný vedúci – rola, ktorej často dopomáhali zásoby piva rozdávané za službičky – zašiel hneď na druhý deň dvoriť pastierke na salaš.
Teda, to si aspoň všetci mysleli, až kým ho nezahliadli, ako v panike beží dolu kopcom, roztrhaný rukáv za ním vial ako zúfalá zástava. Obzeral sa za chrbát, akoby čakal, že za ním pobežia čerti s vidlami, alebo celé Hornostočné. Zamieril rovno do dedinskej krčmy a Vrabčiak, ktorý vtedy práve pomáhal babke Ábelovej opraviť polámaný plot, takmer pustil klince a strach z babkinho istého hnevu, aby Roba nasledoval. Jeho myseľ však zablúdila naspäť k útlej pastierke a salašu baču Beneho.
Bača Bene bol starý čudák, všetci o ňom hovorili, že sa s ovcami baví viac než s ľuďmi. Veľavravne na seba pri tom pozreli, no Vrabčiak si vždy myslel, že Beneho ovce boli príjemnejšia spoločnosť než napríklad babka Ábelová.
Bača Bene vraj zomrel dobre, vravela to celá dedina. Vrabčiakova mama ho minulú zimu našla zmrznutého pri vyhasnutom ohníku. Zaspal, neborák starý, a už sa nezobudil. Nemal valachov, len Vrabčiakovci mu chodievali pomáhať, keď bolo treba narobiť bryndzu alebo upratať. Teda, Vrabčiak a jeho mama, po nehode jeho otca, keď mohli vyžiť len z pár grošov a dobrotivosti ostatných dedinčanov.
Vrabčiakov otec nezomrel dobre. Dedina mu to povedať nemusela, videl to sám. Hruď, preliačená ako dolina Žaburín, sa mu dvíhala nepravidelne a ťažko, s takým chrapčaním, až mal Vrabčiak pocit, že stále počuje praskať drevo z hory, z ktorej jeho otca priniesli. Vrabčiak sa skrýval pri peci, oči pevne zatvorené, no ani dlane na ušiach nedokázali vytesniť úpenie jeho matky a neľudské praskanie a bublanie vyhasínajúceho života.
Vrabčiak odvtedy niekedy rozmýšľal, kto zo Žaburín zomrie najbližšie, a či sa im pošťastí urobiť to dobre.
-----
Na salaš sa odhodlal zavítať až o pár dní neskôr. Z kuchyne pekára Joža si požičal bochník chleba, ako darček pre pastierku, a za vône čerstvej rosy zamieril hore kopcom. Hoci naň vyšiel rezkou chôdzou, jeho kosti sa nie a nie zahriať. Jari sa do Žaburín nechcelo.
Už z diaľky zahliadol pastierku sediacu na polienku pri vyhasnutom ohnisku. Strach, rovnaký ako keď sa chúlil pri peci mu zovrel hrdlo. Nemohla byť predsa ako jeho otec, alebo bača Bene. Na smrť, či už dobrú alebo zlú, bola primladá. „Pastierka!“ zvolal, čo mu len pľúca dovolili, a rozbehol sa v ústrety jej útlemu chrbtu.
Na jeho veľkú úľavu zdvihla hlavu a obdarila ho úsmevom, ktorý do Žaburín predsa len štipku jari priniesol. „Chleba! Doniesol som ti chleba!“ vytisol zo seba bez dychu, keď k nej konečne dobehol a vložil jej do útlych rúčiek bochník zabalený v šatke jeho mamy. „Ďakujem, už mi tu na kopci veru vyhladlo. Ty si už raňajkoval?“
Vrabčiak pokrútil hlavou, na raňajky mu niekedy nezostal čas, inokedy jedlo v špajzi, alebo, tak ako dnes, ani jedno. „Tak sa najeme spolu, čo ty na to? Len ti k tomu chlebíku nemám čo ponúknuť,“ smutne sa pousmiala a s prekvapujúcou silou odtrhla kus bochníka pre seba.
„Sám je aj tak najlepší, taký čerstvý a chrumkavý,“ odvetil Vrabčiak. Ďalší odtrhnutý kus putoval do dlane jemu. Posadil sa na druhé polienko, po jej boku, a spoločne v tichu prežúvali. Ovečky sa lenivo tmolili naokolo, no stále sa držali blízko – pokope ich nemusel držať žiaden košiar, len prítomnosť ich mladučkej pastierky.
Vrabčiak zahryzol do kúsku popraskanej kôrky a v ústach mu čosi chruplo. Rozkývaný zub sa konečne rozhodol utiecť na slobodu. Vrabčiak ho znechutene vypľul vedľa na trávu spolu s polorozžutým sústom a úkosom pozrel na pastierku. Ak si jeho nešťastie všimla, nedala to najavo.
Kovová chuť krvi sa pomaly rozlievala po Vrabčiakovom jazyku a chuť na zvyšok chleba ho prešiel. Ledabolo si ho strčil do vrecka. Sledovali chrbty ovečiek, zatiaľ čo pastierka zdolala snáď aj polovicu bochníka. „Nezdržím sa dlho, začínajú byť hladné,“ šepla, keď začala opatrne baliť zvyšok raňajkového lupu naspäť do šatky.
Vrabčiakov pohľad zmätene preletel ponad vlny čerstvej, nepochybne šťavnatej trávy, tancujúce v jarnom vánku. "Hladné? Veď tu majú zelene čo im hrdlo ráči,“ zasmial sa. Jedna z oviec, bahnica s velikánskym bruchom, zrazu vydala podivný zvuk, takmer ako keď Robo Vrabčiaka učil pískať na ostrých steblách. Pomaly sa otočila a jej oči sa stretli s tými Vrabčiakovými.
Niekoľko červených kvapiek špatilo nebeskú čistotu bieleho rúna jej krku. Vrabčiak si uvedomil, že rýchlo uťaté pískanie nevyšlo z hrdla ovečky, ale nešťastného plcha, ktorého telíčko viselo z jej papule. Ovca lenivo prežúvala, nespúšťajúc oči z Vrabčiaka.
„Chúďa pĺšik, niekedy im neuhnú z cesty, keď sa pasú,“ pastierkin smutný hlas vytrhol Vrabčiaka aj ovcu z ich nemého súboja uprených pohľadov. Bachraté zviera sa zvrtlo a pokračovalo vo svojej bezcieľnej prechádzke. Po Vrabčiakovej strane čosi zašuchotalo. Ďalšia z oviec sa pritmolila až k nim a s nečakaným nadšením sa vrhla na trávu – nie, nie na trávu, ale na mliečny zub, ktorý sa v nej skrýval.
Chcel podivné zviera odsotiť, no pastierkina dlaň pristála na jeho zápästí. „Nechaj ju najesť, sú potom milšie.“ Chrupnutie, prežúvanie a ticho. Mäkký ňufák ovce dôkladne ovoňal Vrabčiakove plátené nohavice. Ak zacítila nedojedený chlieb, nezaujal ju.
Po pár nádychoch, ktoré podľa Vrabčiaka trvali isto až do poobedia, stratila ovečka záujem a pobrala sa hľadať niečo jedlé inam. Plchy, alebo možno viac zubov, striasol sa Vrabčiak.
Článok pokračuje pod reklamou
-----
Noc padla na slamené strechy dediny ako duchna, rýchlo a s dusivou ťažobou, ktorá Vrabčiakovi nedala spať. Spoza okna už dlhšiu chvíľu počúval podivné zvuky. Šuchotanie a dupot pomaly prešľapujúcich kopýtok šepkali nočným vzduchom ako prísľub čohosi mrzkého, čohosi, pri čom sa chcel Vrabčiak skryť k peci. Zavrieť oči. Zakryť si uši.
No tentokrát nemohol byť chlapcom, mliečne zuby mu ostávali už len dva. Natiahol si na bosé nohy krpce a opatrne vyšiel z domu, zatvárajúc dvere bez jediného zavŕzgania. Stála k Vrabčiakovi chrbtom, jej ovečky rozlezené po dvoroch okolitých domov, snehobiele rúna takmer žiarili v striebristom svetle mesiaca. „Pastierka?“
Neotočila sa, no útlou rúčkou na Vrabčiaka mávla, aby ho privolala bližšie. Vlasy na krku sa mu zježili, keď si uvedomil, že bahnica v záhrade babky Ábelovej naňho uprene pozerala. Pár rýchlymi krokmi prekonal vzdialenosť medzi ním a pastierkou a zastal po jej boku.
„Nemala som zostávať tak dlho, vedela som, že sú hladné.“ Jej hlas bol znovu zafarbený smútkom, a keď Vrabčiak vzhliadol na jej okrúhlu tváričku, všimol si, že jej na lícach zasychala pavučina nedávno preliatych sĺz. „Všetci ste tu dobrí ľudia,“ jej hlas sa zlomil, rýchlo a boľavo, tak, ako čosi drevené, čo zapraskalo za ich chrbtami.
Chcel sa otočiť. Rozbehnúť sa po udupanej cestičke, tak, ako keď prišla pastierka. Zburcovať každého v dedine. Pastierkina ruka objala jeho plecia a pritiahla si ho bližšie, sám nevedel či v snahe mu zabrániť utiecť, alebo im obom dodať odvahu vydržať to, čo sa malo túto noc stať nevinným dedinčanom.
Praskanie dreva sa začalo miešať s inými zvukmi, vlhkejšími a neodvratnými. Takými, aké si pred rokmi pri peci vtisol dlaňami cez uši až do spomienok. Jeho dumanie nad tým, či v Žaburinách bude najbližšie loviť dobrá alebo zlá smrť, dospelo ku koncu.
-----
Hoci noc na Žaburiny padla rýchlo a neústupčivo, ráno v ten deň váhalo. Akoby ani samotné slnko nechcelo zasvietiť na domčeky, kde už hlad nik nemohol poznať. Ani ovečky. Nenechali toho z dedinčanov veľa. Na polámaných latkách plotu Robovho domu viseli sťaby okrasné mašle kľuky hrubého čreva.
Najmenšia z ovečiek dôkladne olizovala hustú mláku zrážajúcu sa pred dverami jediného domova, ktorý Vrabčiak poznal. Orámovaní krvavými lúčmi topiacimi priam rozprávkovú dolinu pred Žaburinami – Vrabčiak a pastierka sledovali trávu tancujúcu s roztopašným vánkom bez toho, že by sa jej krása dostala ďalej ako za ich viečka.
„Mali by sme vyraziť,“ šepla Pastierka, pevne zvierajúc Vrabčiakovu ruku. „Ak teda chceš ísť so mnou..." Vrabčiak pomaly prikývol. „Budú znova hladné,“ dodala po tom, ako úkosom zachytila jeho súhlas. „Tak ich vezmeme do Hornostočného,“ odvetil Vrabčiak a s hlbokým nádychom vykročil vpred.
Zdroj titulnej foto: www.zbierampohladnice.sk/ autor: J. F. Millet: Pastierka
NENECHAJTE SI UJSŤ
