Menu
Uhorský kráľovský súd na Námestí M. Tompu v Rimavskej Sobote mal v minulosti povesť spravodlivého a čestného justičného orgánu. Táto stavba patrí k najstarším na námestí. Zriadeniu a postaveniu súdnej sedrie však predchádzali viaceré rozhodujúce udalosti. „V roku 1851 sa v Rimavskej Sobote konalo ustanovujúce zasadnutie cisársko-kráľovskej súdnej stolice, venované výlučne Gemersko-malohontskej stolici, kde padlo rozhodnutie, že budovu Uhorského kráľovského súdu postavia v rokoch 1885 až 1887, v neorenesančnom slohu a bude v nej sídliť stoličný súd,“ uviedla pre Rimava.sk riaditeľka Gemersko-malohontského múzea Oľga Bodorová, podľa ktorej sa zasadnutia zúčastnili viaceré významné osobnosti vtedajšieho politického života.
Podľa jej slov má objekt dve podlažia a pôdorysný rozmer 29 x 53 metrov. „Sedria mala slúžiť pre šesť okresov a bola dominantou stojacou na okraji mesta. Pred budovou bolo tržište, na ktorom sa predával v čase jarmokov a trhov hlavne dobytok, priblížila Bodorová a dodala, že na prvom poschodí sa nachádza veľká pojednávacia sála. Ako poznamenala, sedria patrila v roku 1926 iba k desiatke súdom na Slovensku.
Do roku 1948 mal v budove podľa riaditeľky sídlo Krajský súd, ktorý bol vyššou súdnou inštanciou pre päť okresov. „Po tomto roku sídlo Krajského súdu preložili do Banskej Bystrice. V Rimavskej Sobote zostal len Okresný súd, ktorý si v roku 1960 vymenil budovy s Poliklinikou,“ uviedla Bodorová a doplnila, že Okresný súd v Rimavskej Sobote sa potom presťahoval do novšej budovy Slúžnovského úradu a zároveň Okresného súdu na ulicu Jesenského, kde zatiaľ sídli dodnes. Ako dodala, do staršej budovy súdu sa nasťahovala Poliklinika, ktorá tu sídlila do roku 2002.
Budovu sedrie vrátila Nemocnica Ministerstvu vnútra SR a od roku 2014 na nej prebieha komplexná rekonštrukcia, ktorá by mala byť dokončená tento rok.
Povesť najtvrdšej väznice mala rimavskosobotská
Pri stavaní sedriálneho súdu bola podľa riaditeľky pravdepodobne súčasne postavená aj budova väznice, sídliaca spoločne v jednom dvore. Podľa informácií Zboru väzenskej a justičnej stráže (ZVJS) bola jej kapacita pre 111 osôb, núdzovo pre 156, s 11 samotkami, 13 celami so 4 lôžkami a 8 ciel bolo pre viac ako štyroch uväznených. Pre nemocných boli 3 miestnosti so 6 lôžkami. Tehotným ženám a ženám v šestonedelí s deťmi bola určená jedna miestnosť so 4 lôžkami, vo väznici bolo 5 dielní. Väznicou počas roka 1928 prešlo spolu 649 osôb, z toho 363 osôb bolo vo vyšetrovacej väzbe, v súdnom treste do 1 roka 239 osôb a 47 osôb bolo uväznených z rozhodnutia dôchodkových súdov. Väznica najmä v zimnom období „slúžila“ aj ako teplý úkryt pre odsúdených. Príčiny tohto stavu uvádza vo svojej správe správca väznice takto: „V zime má väznica veľké stavy väzňov, pretože nie je práca a chcú si v teple trest odpykať. Väzňov nemá ako zamestnať, upratujú súd, sekajú drevo a kúria v súdnych priestoroch. Pre miestnu posádku vojska perú prádlo. Účel trestu sa neplní, naopak, z nedostatku inej činnosti väznica je školou zločinnosti, skúsenejší školia menej rafinovaných a učia sa zaháľačke.“
No väznica neslúžila pre niektorých „len“ ako zašívareň. Ako uviedla riaditeľka múzea po druhej svetovej vojne v roku 1945 v jej priestoroch popravili nemeckého špióna Anteka, vlastným menom Antonín Vasač, za zradu partizánov v Klenovci, ktorý okrem iného spôsobil smrť niekoľko desiatok ľudí. Rovnako, ak nie ešte horšie, skončil aj antifašista Štefan Réty, ktorého podľa ZVJS vláčili po celom meste s plagátom na prsiach s nápisom „Som zradca a štátny zločinec“ a na námestí ho postavili k stene, a oddiel vojakov improvizoval streľbu do jeho hlavy až z toho zošalel.
Počas svojej histórie nebola väznica plne obsadená. To sa však zmenilo po roku 1951, kedy do jej priestorov premiestnili odsúdené ženy z ilavskej väznice. Podľa ZVJS zo 180 premiestnených žien ich bolo 102 odsúdených štátnym súdom, medzi nimi bolo aj niekoľko rádových sestier. Jednou z nich bola aj rehoľná sestra Zdenka Schelingová, väznená za vieru v Krista, ktorej v roku 2004 na tomto mieste odhalili aj pamätnú tabuľu.
Ako ďalej uvádza ZVJS, väznica nebola prispôsobená pre ženy a v porovnaní s Ilavou sa im situácia podstatne zhoršila. „Bol všeobecný nedostatok vody, nestačilo jej ani na pitie. V celách sa teplo udržiavalo len cez ventilačné otvory, pretože pecami sa kúrilo iba na chodbách. Neboli podmienky na základnú hygienu, ženám sa kúpanie umožňovalo len raz za 14 dní, nemali záchody, výkaly sa kýblovali,“ informuje ZVJS.
Na krutosť rimavskosobotskej väznice spomína aj ďalšia väznená žena, Gertrúda Herényiová-Sňadová. „V celách nebola voda. Ani vodovod, ani záchod. V rožku bol len hrniec, do ktorého sa chodilo cikať, aj na hrubú stranu. Bol prikrytý pokrievkou. Malé okná boli privysoko od zeme. Išlo cez ne málo svetla a nedalo sa pozerať von. Kúrilo sa, až keď sme prišli z robôt. Na liatinovú piecku sa počítali dve polienka a dve lopatky uhlia na večer. Moc sme sa neohriali. Na celách bol zlý vzduch. Ešte že sme mali denne hodinovú prechádzku na väzenskom dvore.“
Samozrejmosťou vo väznici nebola podľa Gertrúdy ani hygiena. „Umývali sme sa len v malom lavóre a studenou vodou. Tvrdo sa šetrilo elektrinou. V decembri a v januári, keď boli najkratšie dni, nás večer spočítavali pri baterkách. Večeru nám rozdávali tiež len pri svetle bateriek. Jedli sme po tme.“ Režim bol teda oproti ilavskej väznici prísnejší, nesmeli mať v celách zrkadlá, nite, ceruzky, listový papier a iné. Rovnako tvrdo sa k nim správali aj dozorcovia, podľa ktorých boli odsúdené „reakčné a ťažko napraviteľné živly.“
Dni si väzenkyne „krátili“ prácou vo výrobe látok pre žilinskú textilku v krajčírskej dielni, v pletárni, v práčovni vo vnútri ústavu alebo v poľnohospodárstve v Bátke. Podľa ZJVS stráženie a bezpečnosť väznice zabezpečovalo 22 príslušníkov vojenskej stráže a 7 členov závodnej stráže zo zamestnancov štátneho majetku.
Väznica bola v rokoch 1952 až 1954 bola zrušená ako nevyhovujúca a odovzdaná Nemocnici v Rimavskej Sobote, dnes v tejto budove sídli Nervové a psychiatrické oddelenie. Väzenkyne boli prevezené do iných, no nie lepších, priestorov v Želiezovciach. Prvá početná eskorta odsúdených žien z väznice v Rimavskej Sobote odišla podľa ZVJS v decembri roku 1952, opäť na prácu v poľnohospodárstve. Odsúdené ženy tak prešli „z kaluže do blata.“
Zdroj: Rimava.sk, Zvesti Zboru väzenskej a justičnej stráže (2007)
