Menu
Hovorí sa, že história sa opakuje. Súčasná situácia, kedy vo svete vypukla pandémia koronavírusu, to len potvrdzuje. Ľudstvo sa takmer od svojho vzniku potýkalo s masívnymi ochoreniami, ktoré zasiahli celý svet a vypukli tak do epidémie či pandémie. Asi jednou z najznámejších pandémii na svete je pľúcny mor alebo nazývaný aj ako čierna smrť, ktorá sa za celú históriu ľudstva objavila niekoľkokrát. Ale tá prvá vedecky doložená kosa ľudstva, ktorá si vyžiadala 23 miliónov obetí, sa objavila v 14. storočí. Pri tom počte mŕtvych na čiernu smrť (názov je odvodený od čiernych škvŕn na hrudi obetí, pozn. red.) sa určite nájdu aj vtedajší obyvatelia, žijúci na území dnešného regiónu Gemer-Malohont. Napriek tomu nie je zdokumentované toto ťažké obdobie na našom území. Čo je ale vypovedané a zdokumentované je epidémia cholery vtedajšej stolice Gemer-Malohont.
Cholera naše územie zachvátila v lete v roku 1831. Prvá zmienka o cholere, ktorá prišla do vtedajšej stolice pochádza z 5. júla toho roku. Podľa nej už bolo cholerou zasiahnuté celé dnešné východné Slovensko a severovýchodné Maďarsko. Správa obsahovala aj zákaz cestovania do týchto končín. A o už značne pokročilom výskyte cholery v Gemer-Malohonte hovorí úradný dokument stolice z 22. júla, kde sa medzi postihnutými uvádza aj Rimavská Sobota i Tomášová či okolité obce ako Jesenské, Pavlovce, Rimavské Janovce, Zacharovce, Nižná Pokoradz.
Za porušenie opatrení telesné tresty, prepadnutie majetku či väzenie
O sedem dní na to, 29. júla, sa objavila prvá úradná reakcia v regióne Malohontu v podobe nariadenia na výber daní, aby sa tak získali peniaze na boj s epidémiou. Za nesplnenie tohto odvodu daní čakal každého telesný trest – 25 palíc a prepadnutie majetku. Taktiež bol obmedzený pohyb osôb, zakázané bolo aj zhromažďovanie sa, bolo povinnosťou hlásiť každé ochorenie lekárovi, kňazom bolo zakázané pochovávať náhle zomrelých bez prehliadnutia lekárom.
Už vtedy týždenné trhy, konané v stredu a sobotu, boli z mesta preložené na Sobôtku a do Bakty. S nárastom chorých však aj tie zrušili. Ako rástol počet chorých stolica pristupovala k ďalším opatrenia, no stupňovali sa aj tie represívne. Bolo nariadené, aby sa prístupové cesty do mesta strážili. Pod hrozbou telesných trestov bolo zakázané vpúšťať cudzích ľudí a vlastných vracajúcich sa z ciest zavrieť na 10 až 20 dní do karantény. Ten, kto sa pohyboval mimo vymedzeného priestoru, kto sa vyhýbal strážam, zavreli do väzenia a po prepustení mu dali ešte 50 palíc. Postupne sa tresty za porušenie opatrení zvýšili až na polročný žalár a 100 palíc na dvakrát.
Nariadenia sa však týkali aj samotných domácností. Ráno sa museli na každom dome pootvárať okná a dvere, a nechať ich otvorené celý deň. Rovnako aj miestnosti sa museli dezinfikovať chlórovým vápnom. Každý sa mal teplo obliekať, nesmelo sa fajčiť na verejných priestranstvách a taktiež bolo zakázané zhromažďovať sa v dome zosnulého a „zaopatriť“ ho na poslednú cestu. Šaty mŕtveho sa museli buď spáliť alebo zakopať a smrteľnú posteľ aspoň mesiac vetrať.
Piť studenú vodu sa neodporúčalo, liečitelia stavili na improvizáciu
S ústupom cholery sa zmierňovali aj bezpečnostné a zdravotné opatrenia. Napríklad 12. augusta toho roku povolil zdravotný výbor obyvateľom Nižnej Pokoradze, Čerenčian a Zacharoviec pracovať v rimavskosobotskom chotári, ale im odporučil nestýkať sa so Soboťanmi. Ale Vyšnopokoradzanom, ktorých cholera síce obchádzala, zakázal ísť do Rimavskej Soboty. Na úradné povolenie sa mohlo aj vycestovať, ale muselo sa ísť len cez určený zdravotný koridor. Pričom postihnuté obce boli pri vstupe označené tyčou zabodnutou do zeme s otepom slamy a hlásiť sa muselo u každej stráže. Neskôr už mohli pochovávať aj mŕtvych, ale bez obradov, sprievodu a zvonenia, a taktiež kňazi mohli obrad vykonávať v náležitej vzdialenosti od hrobu.
Počas cholery vtedajšia lekárska veda a ďalšie príslušné úrady nemali k dispozícii účinné preventívne zdravotné opatrenia ani spôsoby liečby. Cholera však nebola pre každého postihnutého smrteľná a osobné skúsenosti uzdravených sa zovšeobecňovali. Objavovali sa však aj liečitelia so zaručene úspešnými receptami, ktoré bezmocné orgány taktiež propagovali. Medzi ne patrili rôzne horúce kúpele či pitie teplého mlieka alebo iné teplé nápoje z byliniek. Neodporúčalo sa piť alkohol či studenú vodu. Šírilo sa, že po vypití studenej vody chorý náhle umrel. Toto ale vyvracajú niektoré zápisky farára z Vyšnej Pokoradze, ktorý zapisoval všetky došlé smernice. V jednej z nich sa píše: jeden miestny občan, ktorý nechcel používať nijaký liek, majúc veľký smäd, napil sa studenej vody a vyzdravel. Alebo: dieťa môjho mladšieho brata, už napoly mŕtve, na jeho veľkú poslednú žiadosť mu podali vodu, napilo sa jej studenej – a ožilo a žije!
V osáriu na Hlavnom námestí našli 150 lebiek
Počas cholerovej epidémie ľudia umierali aj na iné choroby, čo sa ale pri zápise do matrík pochovaných takmer nezohľadňovalo, takže úrady nemali konkrétny a aktuálny prehľad o chorobnosti a úmrtiach na choleru. Nebola možná ani vzájomná izolácia, keďže ľudia museli chodiť do práce a v čase vypuknutia epidémie práve vrcholili poľnohospodárske práce. Taktiež do úvahy neprichádzala ani hospitalizácia nakazených a domáca starostlivosť bola takmer zanedbateľná. Cholera postihovala celé rodiny a zdraví členovia rodiny sa tým nakazeným vyhýbali. Prežitie tak záviselo len od fyzickej kondície a akceptovanie ako takých liečebných postupov, ktoré podľa dnešných odborníkov, nemali potenciál na vyliečenie.
A kde pochovávali mŕtvych? Ako uviedla pre Rimava.sk Oľga Bodorová, riaditeľa Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote, v 90-tych rokoch minulého storočia keď archeológ István B. Kovács robil archeologický výskum tak na severnej strane pri sakristii Rímsko-katolíckeho kostola na Hlavnom námestí natrafili na osárium (miesto, v ktorom sa vo väčšom množstve zachovali kosti zomrelých, pozn. red.). „V tomto osáriu sa našlo približne 150 lebiek,“ priblížila Bodorová s tým, že tento nález by si vyžadoval ďalší antropologický výskum. Podľa jej slov to však pravdepodobne môžu byť lebky z nejakej epidémie. Ako dodala, v tom čase bolo množstvo mŕtvych a nevedeli ich už kde pochovávať mŕtvych, tak ich zrejme pochovávali na to miesto. Istou záhadou však ostáva, že v osáriu sa našli len lebky a žiadne iné časti.
A hoci je zrejmé, že si cholerová epidémia vyžiadala množstvo obetí, ako píše emeritný profesor rodák z Vyšnej Pokoradze Július Alberty (†93), epidémie cholery sama zanikla na jeseň ešte toho roku, teda v 1831.
Cholera je nákazlivá hnačková choroba. Prenášačom je chorý človek alebo bacilonosiči. Človek sa touto chorobou môže nakaziť nakazenou potravou, najčastejšie nedostatočne tepelne spravovanými rybami alebo vodou znečistenou výkalmi. Inkubačná doba je niekoľko hodín až dní. Choroba sa prejavuje hnačkami, vracaním, ktoré sú intenzívne až tak, že nakazený stráca denne až 2-3 kilogramy. Čo spôsobuje silnú dehydratáciu tela. Preto v liečbe sa uplatňuje rýchla náhrada stratených tekutín, ktoré sa nahrádzajú infúziou.
Zdroj: Rimava.sk, Július Alberty – Rimavská Sobota vo svetle archívnych dokumentov a histórie do roku 1918
