Béla Kishonty bol absolventom miestneho gymnázia. Jeho otec vlastnil v Rimavskej Sobote lekáreň, a teda bol v meste váženou persónou. Mladý Béla bol inteligentný a mal dokonalé vystupovanie, dokázal si získať sympatie. Pracoval ako úradník v poisťovni. V roku 1912 narukoval do 25. pešieho pluku dislokovaného v Lučenci. Netrvalo ani dlho a vzdelaného mládenca si nadriadení všimli a urobili z neho pisára. Mal slušné postavenie a dokázal sa často dostať domov. Jeho blízkym priateľom bol František Kálmán, príslušník finančnej stráže v Rimavskej Sobote.
Písali si spolu a v listoch spriadali plány na rýchle zbohatnutie. Niekedy na jar roku 1912 napísal Kálmán svojmu priateľovi, že na daňovom úrade v Rimavskej Sobote bude väčšia suma peňazí. Kishonty ho poveril, aby získal odtlačky kľúčov a on sám zabezpečí potrebné náradie na vypáčenie sejfu.
Po získaní odtlačkov odcestoval Kálmán do Budapešti a tam mu vyrobili pakľúče. Akciu starostlivo naplánovali a v inkriminovaný podvečer si obaja sadli do kaviarne. Slušne sa zabávali a prihovárali sa ostatným návštevníkom kaviarne, takto si zabezpečovali alibi. Po zotmení prešli k budove Čierneho orla, kde sa nachádzal daňový úrad. Bez problémov si kľúčmi otvorili troje dverí, až sa ocitli priamo pred mohutným sejfom. Tma v miestnosti spôsobila, že pri neopatrnom pohybe prevrátili malý stolík.
Na zahrmotanie reagoval strážnik z budovy a vybral sa hľadať pôvod zvuku. Dvojica vlamačov registrovala príchod strážnika a dala sa na útek. Vo dverách sa zrazili so strážnikom, ten spadol na zem, ale na zemi sa ocitli „páčidlá“ a pakľúče. Kishonty s Kálmanom sa vrátili späť do kaviarne a sadli si k stolu. Za chvíľu tam dorazila správa o vlámaní, a tak sa s celým osadenstvom kaviarne vydali naháňať páchateľov.
Kishonty sa vrátil späť do kasární a život plynul ďalej. Na štábe mali vojaci tiež trezor, no a ten sa stal predmetom záujmu Kishontyho. Do vosku si začal pripravovať odtlačky kľúčov od dverí, v nestráženej chvíli sa mu podarilo odtlačiť aj kľúče od masívneho trezoru. Kishonty zistil, že 30.10.1912 nadporučík Jenő Baltresz pôjde do mesta, kde vyzdvihne na daňovom úrade 85.000 korún. To už boli na tú dobu obrovské peniaze. Do Lučenca toho večera prichádzal Kálmán s pripravenými pakľúčmi.
Akcia sa im vydarila podľa plánu, ale po otvorení trezoru zavládlo sklamanie. Nadporučík Baltresz síce skutočne vyzdvihol na daňovom úrade 85.000 korún. lenže cestou do kasární sa zastavil na mestskom úrade, kde zaplatil nájomné za kasárne vo výške 34.000 korún a vykonal ešte ďalšie platby. A tak do trezora vkladal „len“ 5.504 korún. Dvojica vlamačov našla v trezore dohromady necelých 6.000 korún.
Zahladili za sebou stopy, Kálmán sa vrátil do Rimavskej Soboty a Kishonty sa dal na útek. Vedel, že bude medzi podozrivými, a tak radšej opustil Lučenec. V kasárňach zistili krádež až na obed druhého dňa, pretože sa všetko javilo nedotknuté a trezor bol tiež riadne uzavretý. Zároveň vysvitlo, že vojaka Kishontyho niet. Pri otvorení jeho skrinky sa našlo rôzne náradie potrebné na vykonávanie vlámaní. Padlo teda ďalšie podozrenie, že vykonával v meste vlámania, o ktorých doposiaľ ani netušili.
Do pátrania po zbehovi sa okamžite zapojili žandári. Predpokladali, že Kishonty bude unikať v smere na mesto Miškovec (Maďarsko). Veliteľ stanice Ákos Petrovay spolu s dôstojníkom Alexandrom Takóm a detektívmi z Miškovca kontrolovali všetky prichádzajúce vlaky. Ďalekopis z Lučenca vyťukával nasledovné: „Béla Kishonty obyvateľ Rimavskej Soboty má 22 rokov. Je približne 165 centimetrov, vysokej postavy, tvár má chudú a dohladka oholenú. Svetlovlasý, vyšportovanej postavy s rečovou chybou, mierne sa zajakáva, vydáva sa príkaz na jeho zadržanie“.
Kishonty zmizol bez stopy, až sa napokon objavil v meste Arad (Rumunsko). V dome veľkopodnikateľa Freunda si vybral do podnájmu garsónku. Po príchode vyhľadal dvoch tamojších zámočníkov a dohadoval si výrobu pakľúčov. Mladý elegán majúci dostatok finančných prostriedkov vzbudil pozornosť žandárov v Arade. Pri vykonanom legitimovaní im predložil doklady na meno Viliama Rátkaya s tvrdením, že je poslucháčom práva.
Žandárom sa celá vec nezdala, v prenajatom byte vykonali raziu, našli 1.400 korún v hotovosti, uniformu nadporučíka domobrany, vlamačské náradia a korešpondenciu, ktorá odhaľovala komplicov Kishontyho. Doklady vystavené na meno Viliam Rátkay patrili poslucháčovi teologického seminára v meste Timişoara (Rumunsko), ktorý bol tiež členom zločineckej skupiny.
Napokon Kishonty všetko priznal a putoval priamo pre vojenský súd. Odtiaľ si odnášal trest odňatia slobody v trvaní štyroch rokov a pridal sa mu aj zostrený režim vo väzení zahŕňajúci tiež pôst raz do mesiaca. Škodu spôsobenú vylúpením trezora si vojaci strhli z účtu, ktorý mal Kishonty v rimavskosobotskej banke.
Na úteku bol aj František Kálmán, ktorý medzičasom dostal povolávací rozkaz a nastúpiť mal do 25. pešieho pluku v Lučenci. Nemal odvahu narukovať na miesto, kde vykonal vlámanie. Napokon padol do rúk žandárom v Rimavskej Sobote. Miestny súd ho odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov. Vyšší súd tento rozsudok zrušil a Františka Kálmána nariadil odovzdať do rúk vojenskej justície.
Autor: Vladimír Gondáš
Zdroje:
Pesti Hírlap zo dňa 6.12.1912
Pesti Hírlap zo dňa 11.12.1912Az Ujság zo dňa 7.11.1912
Ellenzék zo dňa 2.11.1912
Nógrádvármegyei Hivatalos Lapja zo dňa 14.11.1912
Az Ujság zo dňa 6.12.1912
Népszava zo dňa 30.4.1913
Az Ujság zo dňa 29.7.1913
NENECHAJTE SI UJSŤ
