Menu
V roku 1912 sa začala stavať železničná trať v Rimavskej Sobote. Medzi tými, ktorí na stavbe pracovali, bol aj istý Rezső Lenkey. V našom meste sa mu zapáčilo — a niet sa čomu čudovať, keď sa zahľadel do pekných očí ešte krajšej Šáriky Bokor.
Prvé nesmelé dotyky a randenie, samozrejme pod prísnym dohľadom, spôsobili, že ich srdcia začali biť v jednom rytme. Jej otec Šimon patril medzi vážených obyvateľov mesta, napokon vlastnil prosperujúci hostinec.
Článok pokračuje pod reklamou
Keď po čase prišiel do domácnosti rodiny Bokor nádejný ženích s kyticou kvetov pre matku svojej milej, jeho šance výrazne stúpli. Pri žiadosti o ruku svojej vyvolenej nepočul zamietnutie, ale súhlas. Bola tu len jediná podmienka, mladý pár zostane bývať v Rimavskej Sobote. Pre Rezsőa Lenkeya to nebol problém, keďže po dokončení výstavby trate mal mať zabezpečenú prácu na miestnej stanici.
V roku 1923 sa im narodilo túžobne očakávané dieťa a radosť hrdého otca bola o to väčšia, že to bol syn.
O dva roky neskôr to v ich domácnosti začalo škrípať a dospelo to až k rozvodu. Okolo dieťaťa sa rozhorel spor, obaja rodičia ho chceli vychovávať, no súd sa priklonil na stranu matky. Lenkey sa následne odsťahoval do Budapešti.
V roku 1929 sa z ničoho nič objavil v Rimavskej Sobote a svojho syna odviezol autom do Budapešti. Podcenil však svoju bývalú manželku aj svokrovcov. Tí okamžite vyrazili za ním do Maďarska a za asistencie polície sa vracali späť domov aj s dieťaťom.
Prešli približne dva roky a Rezső Lenkey bol opäť v Rimavskej Sobote. Pokúšal sa obmäkčiť svoju bývalú manželku, aby mu umožnila stretávať sa so synom. Nešiel za ňou osobne, vedel, že ho nenávidí a tak poslal sprostredkovateľov. Tí sa snažili dosiahnuť dohodu, no neuspeli. Lenkey sa preto obrátil na súd so žiadosťou o povolenie styku s maloletým synom.
Súd jeho žiadosti vyhovel a určil presné dni, hodiny aj miesto stretnutí v domácnosti nezúčastnenej rodiny, ktorá mala na priebeh dohliadať. Lenkey tieto podmienky dodržiaval a nič podozrivé sa nedialo. Postupne preto ostražitosť poľavila.
V nedeľu 27. mája 1934 bol opäť na stretnutí so synom. Vybrali sa na prechádzku mestom. Keď prechádzali okolo dnešnej budovy ZUŠ, Lenkey náhle schytil svojho 11-ročného syna a vložil ho do pripraveného osobného auta. Následne vyrazil vysokou rýchlosťou smerom k hraniciam.
Šárika sa o únose dozvedela takmer okamžite a zalarmovala žandárov, ktorí sa vydali únoscu prenasledovať. Službukonajúci sa pokúšal telefonicky kontaktovať pohraničnú stráž, no v nedeľu popoludní nik telefón nedvíhal. Auto tak bez prekážok prešlo hranice do Maďarska a prenasledovatelia sa museli vrátiť späť.
Hneď na druhý deň jeden z členov rodiny Bokor odcestoval do Budapešti a obrátil sa na tamojšie bezpečnostné orgány. Detektívi sa pustili do práce a rýchlo zistili, že hľadané vozidlo prešlo cez Bánréve smerom do hlavného mesta.
Začalo sa rozsiahle pátranie, do ktorého zapojili aj informátorov. Únoscov, hoci išlo o vlastné dieťa nikde netolerovali. Pátranie netrvalo dlho. Už po necelých troch dňoch zadržali Lenkeya aj s jeho synom, ktorý bol našťastie v poriadku.
Do Rimavskej Soboty dorazila telegrafická správa, že už je všetko v poriadku a Šárika okamžite vyrazila do Budapešti, aby si syna priviedla späť domov.
Zdroj: Magyar Ujság zo dňa 2.6.1934, Fotografia je ilustračná a znázorňuje miesto, kde došlo k únosu. Autorovi textu ju poskytol pán József Hacskó
