Keby žil, 5. októbra by oslávil 90 rokov. Václav Havel zomrel pred takmer pätnástimi rokmi, no jeho meno stále dokáže vyvolať obdiv, rešpekt, hnev aj ostré spory. Jedni v ňom vidia symbol slobody a návratu demokracie, iní mu dodnes pripisujú zničené zbrojovky, prepustených zločincov či „humanitárne bombardovanie“. Nie všetko, čo sa o ňom opakuje celé desaťročia, je však pravda.
Možno preto nemá pri jeho nedožitých deväťdesiatinách veľký význam stavať Václavovi Havlovi ďalší pomník. Zaujímavejšie je vrátiť sa k tomu, čo skutočne hovoril a písal. O pravde, strachu, zodpovednosti, ľahostajnosti či nádeji.
Článok pokračuje pod reklamou
A položiť si otázku, či jeho slová náhodou nehovoria niečo aj o Slovensku roku 2026.
Z väzenia až na Pražský hrad
Václav Havel sa narodil 5. októbra 1936 v Prahe. Bol dramatikom, esejistom, kritikom komunistického režimu a jednou z výrazných osobností Charty 77. Komunistická moc ho sledovala, zakazovala jeho tvorbu a opakovane väznila.
V roku 1989 sa stal jednou z tvárí Nežnej revolúcie a 29. decembra ho Federálne zhromaždenie zvolilo za prezidenta Československa. Po jeho rozpade sa stal prvým prezidentom samostatnej Českej republiky.
To sú dátumy, ktoré patria do učebníc dejepisu. Oveľa zaujímavejšie však je, čo po Havlovi zostalo mimo nich.
Žiť v pravde neznamenalo iba neklamať
S Havlom sa spája pojem „život v pravde“. Nebola to pritom jednoduchá poučka o tom, že človek nemá klamať.
Havel opisoval spoločnosť, v ktorej systém funguje aj preto, že sa ľudia naučia hrať jeho hru. Navonok hovoria a robia veci, ktorým sami nemusia veriť. Prispôsobia sa, pretože je to jednoduchšie, bezpečnejšie alebo výhodnejšie.
Jeho známy príklad zo eseje Moc bezmocných hovorí o vedúcom obchodu so zeleninou, ktorý si do výkladu umiestni heslo „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“. Nerobí to preto, že by nad jeho významom každé ráno premýšľal. Urobí to, pretože sa to od neho očakáva.
A práve v tom videl Havel silu systému – nepotrebuje iba presvedčených stúpencov. Stačia mu ľudia, ktorí sa prispôsobia.
Od napísania Moci bezmocných uplynulo takmer polstoročie a režim, o ktorom Havel písal, už dávno neexistuje. Otázka však zostáva.
Koľkokrát človek aj dnes radšej mlčí, hoci vie, že niečo nie je v poriadku? Koľkokrát sa neozve, pretože nechce mať problémy? A koľkokrát si povie, že sa ho vec netýka?
Nádej nie je viera, že všetko dobre dopadne
Jedna z najznámejších Havlových myšlienok hovorí, že nádej nie je presvedčenie, že niečo dobre dopadne. Je to istota, že niečo má zmysel bez ohľadu na to, ako to dopadne.
Možno práve táto veta vysvetľuje Havla lepšie ako mnohé politické prejavy.
Človek sa nemusí ozvať iba vtedy, keď má istotu, že vyhrá. Nemusí pomáhať iba vtedy, keď tým vyrieši celý problém. Nemusí sa zaujímať o svoje mesto či obec až vtedy, keď má moc všetko zmeniť.
Havel opakovane spájal demokraciu so zodpovednosťou jednotlivca. Sloboda preňho neznamenala iba možnosť robiť si, čo chceme. Prinášala aj zodpovednosť za svet okolo nás.
A to je myšlienka, ktorá sa netýka iba Pražského hradu či veľkej politiky.
Týka sa aj ulice, na ktorej bývame, mesta, v ktorom žijeme, školy našich detí, verejných peňazí, prírody za naším domom či človeka, ktorému sa deje krivda.
Keď sa z „pravdy a lásky“ stala nadávka
S Havlom zostala spojená aj veta „Pravda a láska musí zvítězit nad lží a nenávistí“.
Postupne sa z nej však stalo niečo zvláštne. Pojmy ako „pravdoláskar“ začali byť používané posmešne a často ako politická nálepka.
Samotná myšlienka pritom nie je veľmi komplikovaná. Spoločnosť nemôže dlhodobo fungovať bez dôvery, rešpektu k faktom a základnej úcty medzi ľuďmi.
O to zaujímavejšie je čítať tieto slová dnes, keď sa verejný priestor často mení na bojisko, v ktorom je jednoduchšie človeka označiť, zosmiešniť či zaradiť do nepriateľského tábora, než sa zaoberať tým, čo skutočne povedal.
Havel pritom nebol neomylný.
Bol politikom a prezidentom, ktorý robil rozhodnutia, s ktorými možno nesúhlasiť. Niektoré boli kontroverzné už v čase, keď ich urobil. Kritizovaná bola jeho rozsiahla amnestia z roku 1990, niektoré prezidentské milosti aj jeho postoje v zahraničnej politike.
Rozdiel je však medzi kritikou skutočného rozhodnutia a kritikou niečoho, čo človek nikdy neurobil alebo nepovedal.
A práve okolo Havla vzniklo niekoľko mimoriadne životaschopných legiend.
Zničil Havel slovenské zbrojovky?
Na Slovensku dodnes prežíva tvrdenie, že Václav Havel po roku 1989 zlikvidoval slovenský zbrojársky priemysel. Takéto vysvetlenie však nezodpovedá časovej postupnosti udalostí. O útlme časti zbrojárskej výroby rozhodovala ešte komunistická vláda pred Novembrom 1989. V júli 1988 prijala uznesenie o zastavení niektorých zbrojárskych projektov a v septembri 1989 už stanovila aj konkrétne termíny útlmu. Výroba tankov v ZŤS Martin mala skončiť do konca roka 1990. Havel sa prezidentom stal až 29. decembra 1989.
To neznamená, že s ďalším vývojom nemal nič spoločné. Havel otvorene presadzoval obmedzovanie zbrojenia a po nástupe do funkcie tento smer podporoval. Keď v máji 1990 navštívil ZŤS Martin, robotníkom oznámil, že výroba tankov nebude pokračovať. Práve táto návšteva zrejme pomohla vytvoriť silné spojenie medzi Havlom a neskorším úpadkom fabrík. Samotná konverzia sa však začala pripravovať ešte za komunistického režimu a problémy slovenského zbrojárstva súviseli aj so stratou odbytu, koncom studenej vojny a následnou ekonomickou transformáciou.
Výzva k nelhostejnosti
V jednom zo svojich prejavov Havel hovoril o „výzve k nelhostejnosti“.
Je to možno menej známe spojenie ako pravda a láska, no pre dnešok môže byť ešte dôležitejšie.
Nebyť ľahostajný k tomu, čo sa deje druhému človeku. K tomu, čo sa deje s krajinou. K tomu, čo po sebe necháme ďalšej generácii.
Veľké dejiny totiž nevytvárajú iba prezidenti, vlády a parlamenty.
Vytvárajú ich aj tisíce malých rozhodnutí obyčajných ľudí. Či sa ozveme. Či sa zaujímame. Či sa pýtame. Či nám prekáža lož, aj keď je pre nás výhodná. Či dokážeme priznať chybu. Či sa zastaneme človeka, ktorý zostal sám.
Alebo či si jednoducho povieme: mňa sa to netýka.
Havel nemusí byť svätcom, aby malo zmysel ho čítať
Václav Havel zomrel 18. decembra 2011 vo veku 75 rokov.
Keby žil, dnes by mal deväťdesiat.
Nemusíme z neho robiť svätca. Nemusíme súhlasiť so všetkými jeho politickými rozhodnutiami a už vôbec nemusíme predstierať, že ponúkal odpoveď na každý problém dnešného sveta.
Možno úplne stačí čítať ho.
Pretože otázky, ktoré kládol, nezmizli spolu s komunistickým režimom.
Či dokážeme niesť zodpovednosť aj za veci, ktoré presahujú náš vlastný dvor.
Pretože žiť v pravde nikdy neznamenalo iba neklamať. Znamenalo aj nemať pokoj, keď vieme, že niečo nie je v poriadku.
Zdroj titulnej foto: Týždeň
Mohlo by vás zaujímať: Muži s ňou odmietli ordináciu. Bancíková sa nevzdala
NENECHAJTE SI UJSŤ
- Hudobná jeseň prinesie do R. Soboty klavírneho virtuóza
- Sucho v okrese Rimavská Sobota: vyhlásili mimoriadnu situáciu
- Ranná nehoda v Rimavskej Sobote. Zranil sa pracovník
- Václav Havel by mal 90. Jeho slová znejú až nepríjemne aktuálne
- Župný dom v Rimavskej Sobote: Páni hodovali, robotníci stavali
- Piroska Gál: Laureátka Ceny mesta je aktívna aj v 86 rokoch
