Menu
27. novembra 1989 sa pred tabakovou továrňou v Rimavskej Sobote zišli tisícky ľudí, aby generálnym štrajkom vyjadrili svoju nespokojnosť s dovtedajším režimom. V ten deň bolo vo všetkých organizáciách mesta, ktoré spadali pod štátnu kontrolu, zakázané zúčastniť sa generálneho štrajku. „Otvorene to nikomu povedané nebolo, ale cítili sme tlak, že nie je žiadúce, aby sme sa tam ukazovali,“ povedal v roku 2007 pre Rimava.sk Marian Lacko na margo novembrových udalostí v Rimavskej Sobote. Práve on 27. novembra štrajk moderoval a ako prvý vystúpil pred tisíckami pracovníkov zo závodov a študentov najmä z tunajších stredných škôl.
„Do poslednej chvíle sme nevedeli, ako sa môžeme zorganizovať a najmä, čo vôbec na generálnom štrajku ľuďom povieme,“ spomínal Lacko, ktorý ako čerstvý absolvent VŠ pred niekoľkotisícovým davom prečítal centrálne vydané žiadosti adresované vláde Československej Socialistickej Republiky (ČSSR) a vedeniu KSČ.
Podľa slov Mariána Lacka prvé informácie o dianí v republike boli zo štátnej televízie dosť skreslené a snažili sa pretvoriť pravdivý obraz o revolučnom 17. novembri 89. Netrvalo dlho a za pár dní študenti z Prahy a Bratislavy chodili po celom Slovensku a informovali o tom, aká je situácia skutočnosti.
Demonštrácia November 89 v Rimavskej Sobote sa spája so skupinkou ľudí, ktorí neboli organizovaní, ale tušili, že sa niečo bude diať. Vedúcimi osobnosťami boli: Marian Lacko, Peter Lebovič, Dano Brezina, Laco Kováč, Juraj Kepka,Vilo Vaš, Ján Galdík, Pavol Novotný, Braňo Motoška a ďalší.
<em>Zábery Jozefa Tokára</em>Spoluzakladateľ strany VPN, bývalý disident Fedor Gál si myslí, že 17. november 1989 ľuďom otvoril dvere k individuálnej slobode a vzal ilúzie o socializme. Končiaci režim nemal podľa jeho slov šancu uspieť, keďže už nemal čo ponúknuť. „Utópie vyzerajú ako tak na papieri, ale v realite sa menia na horory,“ poznamenal. Naopak, kapitalizmus vidí ako systém, ktorý ľuďom vrátil právo na súkromné vlastníctvo a podnikanie, vynútil si demokraciu a otvorenú spoločnosť, vrátane práva na voľný pohyb ľudí a informácií. „Ak si niekto myslí, že predtým bolo lepšie, prípadne si nevšimol, čo sa v novembri 1989 stalo, máme do činenia s idiotom,“ skonštatoval Gál.
Jedna z hlavných postáv 17. novembra si myslí, že kladný postoj časti spoločnosti k obdobiu pred novembrom 1989 tiež vyplýva z dnešných existenčných problémov. „Tesne pred revolúciou prevládala ustráchanosť zo štátnej, komunistickej moci. Tesne po revolúcii prevládala eufória z demokracie. Dnes opäť prevláda ustráchanosť, tentoraz o osobné, najmä existenčné istoty,“ vysvetľuje. Podľa Gála totiž režim, ktorý tu vládol 40 rokov, poznačil celú našu spoločnosť, dokonca aj súčasnú mladú generáciu. „Všetci sme socialistickí a komunistickí pohrobkovia, a to bez ohľadu na to, či sme boli socialisti a komunisti. Nasávali sme tento jed jednoducho s materským mliekom. Dokonca aj naše deti sú socialistickí a komunistickí pohrobkovia, pretože sú to naše deti. Akurát jed už nie je až natoľko koncentrovaný.“ Ako bývalý disident poznamenal, práve dnešná generácia udalosti novembra 1989 vníma, alebo sú pre ňu rovnako vzdialené, ako SNP alebo VOSR. „Pre nich je politika problém, rovnako ako pre mladých Američanov, Angličanov. Potrebujú sa vymedziť voči svetu otcov, potrebujú vlastné revolty,“ dodal na záver.
Zdroj: Rimava.sk, VIDEO: Jozef Tokár
