Menu
Tesne po ôsmej hodine v utorok ráno dňa 7. októbra 1913 prichádzal na železničnú stanicu v Rimavskej Sobote vlak z Tisovca. Vystupuje z neho nezvyčajne veľa ľudí, hoci v meste nie je jarmok, kam sa spravidla takýto húf hrnie. Sú mĺkvi, oblečení tak, akoby sa chystali na pohreb. Ich kroky smerujú k budove kráľovského súdu. Na priestranstve pred ňou už stojí ďalší zástup – niektorí prišli vozmi, iní peši.
Medzi prítomných prichádza aj advokát Dr. Adolf Záthureczký. Z davu sa ozve výkrik: „Pán doktor, snáď nejdete toho oplana obhajovať!“ Advokát pokrúti hlavou a pokojne odvetí: „Nie. Budem v procese tlmočiť do slovenčiny.“
Článok pokračuje pod reklamou
Vzápätí sa objavuje početná eskorta. V jej strede kráča spútaný Ľudovít Gódor Sztraka. Ženy pred budovou zalamujú rukami, v očiach majú slzy. Muži zatínajú päste – najradšej by si to s ním vybavili sami. Ľudovít má na perách úsmev, ktorý mu vydrží celé štyri dni, až do vyhlásenia rozsudku.
Ľudovít sa narodil 18. októbra 1883 v Hrachove do pomerne dobre situovanej rodiny. Od mladosti ho však priťahoval les a stal sa známym pytliakom. Bol výborným strelcom, no trpel výraznou poruchou sluchu, a tak ho pri nezákonnom love opakovane prichytili. Nie raz stál za svoje konanie pred súdom. Keď ho raz lesný strážca pristihol pri ďalšom pytliactve, Ľudovít proti nemu zdvihol zbraň a postrelil ho, pričom mu spôsobil ťažké zranenie. Uvedomoval si, že tentoraz by mu to súd spočítal, a do väzenia ísť nechcel. Dal sa na útek a doma tvrdil, že odchádza za prácou do Ameriky.
Ani tam sa mu však nedarilo. Na jeho prosby mu rodina poslala peniaze na cestu späť. Z Ameriky si priniesol novú guľovnicu a revolver. Doma sa istý čas správal vzorne a zdalo sa, že ho život poučil. Blížil sa k tridsiatke, keď sa zahľadel do peknej Zuzany Vanečíkovej narodenej v Kraskove 28. decembra 1886, ktorá bývala na Príboji (dnes časť Rimavských Zalužian) u Csechov. Zanedlho na to sa konala svadba.
Po svadbe bývali v Rimavských Zalužanoch v Beňovom dome. No vábenie lesa bolo silnejšie – Ľudovít radšej vysedával v krčme, než by bol s manželkou. Postupne prehajdákal celé dedičstvo po rodičoch a k tomu pribúdali ďalšie opletačky s vrchnosťou.
Zuzanini rodičia videli, ako hospodárstvo ich zaťa upadá, a dali mu ultimátum: buď zanechá pytliactvo a začne viesť riadny život, alebo ich dcéra odíde. Ľudovít necúvol. Podľa výpovede krčmára vypil na posedenie pätnásť až šestnásť pív, pričom na ňom nebolo vidieť známky opitosti. Zuzana napokon nevydržala – naložila svoj majetok na voz a vrátila sa k rodičom do Príboja. Na súd v Rimavskej Sobote podala žiadosť o rozvod a ten 29. marca 1913 ich manželstvo rozviedol. Rozhodnutie však ešte nebolo právoplatné, čakalo sa na uplynutie lehoty na odpor.
Po návrate zo súdu sa Zuzana venovala domácim prácam a chystala sa prať na potok. Ľudovít medzitým sedel v krčme a pil jedno pivo za druhým. Potom odišiel domov, zo steny zvesil pušku a vybral sa pešo najprv do Hamanova, potom smerom na Príboj. Za mostom v Príbojskej Rimave zbadal Zuzanu pri praní. Vedel, čo chce – ak nebude jeho, nebude patriť nikomu.
Medzi nimi prebehlo niekoľko slov. Ľudovít dvakrát vystrelil do vody, vraj „na ryby“, pravdepodobne aby ju zastrašil. Keď to nepomohlo, zo vzdialenosti troch až štyroch krokov namieril pušku na Zuzanu, ktorá bola zohnutá pri praní. Výstrel jej prenikol z ľavej strany do hrudníka, zdevastoval vnútorné orgány a vyšiel von na pravej strane brucha. Zuzana bola mŕtva okamžite. Druhý výstrel, ktorý jej prestrelil pravé rameno, už v agónii ani necítila.
Ľudovít zahodil zbraň, starostovi Príboja Ondrejovi Ivargovi oznámil, čo urobil a odišiel. Starosta po zistení pravdy okamžite zalarmoval žandárov. Páchateľa zadržali tesne pred Rimavskou Sobotou na tzv. tureckom moste pri Sobôtke. Na druhý deň bol vzatý do vyšetrovacej väzby.
Súdny proces trval štyri dni. Viedol ho kráľovský súdny radca Štefan Cseh, žalobu vznášal kráľovský podprokurátor Martin Lehotzký a obhajobu zastupoval advokát Dr. Jozef Törköly. Tlmočníkom bol Dr. Adolf Záthureczký. Pred súdom vypovedalo dvadsaťdeväť svedkov a sotva sa našiel niekto, kto by o Ľudovítovi povedal dobré slovo. Sám sa ku skutku priznal, no tvrdil, že k vražde došlo po spoločnej dohode so Zuzanou – najprv ju mal „sprevadiť zo sveta“ a potom aj seba.
Súdni lekári Dr. Štefan Zehery, Dr. Aladár Kármán a Dr. Leó Bleier, ktorí vykonali pitvu aj vyšetrenie obžalovaného, konštatovali, že sa u neho prejavujú slabšie známky duševnej degenerácie.
Záverečná reč podprokurátora trvala hodinu a pol a bola precízne pripravená. Obhajca rečnil takmer dve hodiny a zdôrazňoval pohnútky – lásku, smútok, žiarlivosť a ľútosť. Medzi oboma právnikmi došlo k viac než hodinovej slovnej prestrelke.
Senát sa radil takmer štyri hodiny. O ôsmej večer vyriekol rozsudok: Ľudovít Gódor Sztraka bol vinný z úmyselnej vraždy svojej manželky. Súd zároveň konštatoval, že manželstvo bolo rozvedené, no rozhodnutie ešte nenadobudlo právoplatnosť. Senát neuložil doživotie – vzal do úvahy poľahčujúce okolnosti, najmä žiarlivosť, ľútosť a nižší stupeň duševnej degenerácie. Odsúdil ho na 14 rokov nepodmienečného trestu odňatia slobody a osem rokov straty občianskych práv.
Ľudovít prijal rozsudok s úsmevom a spolu s obhajcom podal odvolanie. V marci roku 1914 sa na Kráľovskej kúrii v Budapešti (Najvyšší súd v Uhorsku), konalo odvolacie konanie. Rozsudok kráľovského súdu z Rimavskej Soboty bol potvrdený v plnom rozsahu a Ľudovít Gódor Sztraka bol na základe tohto rozhodnutia premiestnený z väznice v Rimavskej Sobote, do prísnejšieho väzenia v Ilave.
Jeho ďalší osud sa doposiaľ v dostupných prameňoch nenašiel.
Autor článku: Vladimír Gondáš, zdroje: Gömör – Kishont zo dňa 6.4.1913, Gömör – Kishont zo dňa 12.10.1913, Pesti Hírlap zo dňa 14.10.1913, Gömör – Kishont zo dňa 22.3.1914, svadobná fotografia Ľudovíta Gódora Sztraku a Zuzany Vanecsík a jej hrob na cintoríne v Rimavských Zalužanoch, fotografie poskytol starosta obce pán Milan Medveď
NENECHAJTE SI UJSŤ
