Rok 1846 bol neúrodný, a tak sa koncom nasledujúcej zimy na malohontské stráne potichu vkradla bieda. Najstarší ľudia vraveli, že niečo podobné si ani oni nepamätajú. V Klenovci museli ísť ľudia von na polia, na tretiu časť pôdy, kde rástol úhor. Tam odhŕňali sneh a snažili sa nájsť rastúcu burinu. Pokiaľ sa im pošťastilo, tak ju vykopali a vysušili. Potom sa rastlina podrvila a používala ako surovina na pečenie chleba. Dokonca aj škrupinky z lieskových orieškov sa podrvili na prach a aj z nich sa vyrábala múka na chlieb.
Ľudia tam boli vychudnutí a vyzerali ako z tmavých temníc vypustení väzni. Tvár mali voskovo bielu a napuchnutú. Z okolitých dedín prichádzali správy, ako tam ľudia umierajú od hladu. Priamo v Klenovci zomreli „len“ traja, boli to neznámi pocestní, a tak ich našli mŕtvych v poli ležať. Pri pitve sa zistilo, že títo bedári nemali v žalúdku okrem vody žiadnej poživne. Ján Ostrica, richtár z Klenovca, dal týchto nešťastníkov po kresťansky pochovať.
Slúžni obchádzali stolicu a niekoľko zlatiek rozdelili medzi chudobných. Bola to slabá pomoc. Len v Klenovci v tom čase žilo do 400 čeľadníkov, ktorí boli v zime odrezaní od svojich živností. Slúžny tam nechal 160 zlatých v papierových bankovkách. V biede domácim pomáhal tiež farár Peter Slopovský. Každý deň vypomáhal vyše 50 ľuďom jedným grošom.
V Rimavskej Sobote pár ľudomilov založilo spolok k pomáhaniu chudobe. Kto bol členom spolku, mesačne za jednu účastinu zaplatil tri zlatky v striebre. Tie najchudobnejšie rodiny dostávali denne po funte chleba a pol funte mäsa. Pán Eugen Kubínyi mal v tomto spolku 13 účastín, ale okrem tohto denne 30 bedárov, či už cezpoľných alebo domácich, ktorých nasledujúcim spôsobom choval. Cez noc sa namáčalo 3 a pol holby vyberanej pšenice (holba – 0,89 litra). Ráno sa z nej voda zliala a postavila sa pšenica variť. Keď sa dobre uvarí, vyleje sa do misy, posolí a pomastí pol funtom slaniny. Bolo to veľmi chutné jedlo a títo chudáci, keď sa na obed najedli, tak vydržali bez jedla až do obeda budúceho dňa. No a bolo to aj veľmi lacné jedno, čo jeden zjedol, tak to nestálo viac ako tri grajciare.
V Tisovci počet chudobných, ktorí žili zo dňa na deň, narástol na viac ako 90 ľudí. Z peňazí zo stolice prišlo do Tisovca pre tamojšiu chudobu 100 zlatých v striebre. Tieto peniaze sa z čiastky obrátili na chlieb a z časti sa rozdali medzi chudobných v hotovosti. Našli sa, žiaľ, aj takí, čo tie peniaze premárnili.
Napriek biede sa v našich končinách konzumoval alkohol vo zvýšenej miere. Páni zo stolice si zmysleli zakázať pálenie alkoholu v domácnostiach. Pristihnutým hrozila jednotná pokuta 2 000 zlatých v striebre. Prísažní zo stolice chodili usilovne na kontroly po obciach. V Kokave našli za deň až desať páleníc alkoholu. Naprázdno neodišli ani z Oždian či Hrnčiarskej Vsi. Nuž, podarilo sa pribrzdiť výrobu domáceho alkoholu a od tých čias bolo menej hluku na dedinách a menej stisku v krčmách. Tam sa síce dala kúpiť legálna spišská pálenka, ale tá vraj bola smradľavá a našincom nechutila tak, ako pravá domáca pálenka.
V Rimavskej Sobote sa obyvatelia mestečka pálenky odmietali vzdať a pri všetkej argumentácii tvrdošijne v tejto bezbožnej obyčaji zostávali, nehanbiac sa rúhať, že radšej do kostola chodiť nebudú, ako by mali kázne proti pitiu pálenky počúvať. V dobových novinách sa ďalej písalo: „V Rimavskej Sobote zlodejstvo, klamstvo, nenávisť a zlé vystupovanie sa čím ďalej, tak tým viac rozširuje a chudoba zo dňa na deň rastie.“ Pripomínalo sa tiež, že sa vzmáhal počet neznabohov a v nedeľu do kostola na omšu len pár ľudí prichádzalo.
Autor článku: Vladimír Gondáš.
Zdroje:
Národňje novini zo dňa 16.4.1847
Národňje novini zo dňa 13.2.1846
Národňje novini zo dňa 10.4.1846
NENECHAJTE SI UJSŤ
