Pád komunistického režimu v roku 1989 priniesol mnohým občanom Československa slobodu, demokraciu a oslobodenie od geopolitickej závislosti od vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Nežná revolúcia sa tak pre mnohých stala jedným z najvýznamnejších míľnikov moderných českých a slovenských dejín.
Redakcia Rimava.sk vám preto prináša najsilnejšie a najdôležitejšie momenty Nežnej revolúcie, ktoré rozhodli o konci totality. Pretože SLOBODA nie je samozrejmosť.
Článok pokračuje pod reklamou
Udalosti zo 17. novembra 1989 na Národnej triede v Prahe zásadne ovplyvnili ďalší vývoj komunistického režimu. Po spomienkovom zhromaždení na pražskom Albertove, venovanom 50. výročiu uzavretia českých vysokých škôl nacistami, sa študenti vydali na pochod cez Vyšehrad do centra Prahy.
Na Národnej triede ich však obkľúčili a brutálne napadli jednotky Zboru národnej bezpečnosti, čo vyvolalo silné pobúrenie verejnosti. V reakcii na to sa pražskí študenti už nasledujúci deň spojili s hercami a divadelníkmi a 18. novembra 1989 sa zhodli na potrebe zmobilizovať celú československú spoločnosť a vyvolať tak masové verejné protesty proti režimu.
V pražskom Činohernom klube vzniklo Občianske fórum (OF) ako reprezentant nekomunistickej verejnosti, ktoré sa rýchlo pretvorilo na masové hnutie usilujúce sa o nenásilný dialóg so štátnou mocou. Tvorili ho významní predstavitelia rôznych spoločenských vrstiev.
Po zásahu proti študentom 17. novembra 1989 vznikla reakcia aj na Slovensku. O dva dni neskôr, 19. novembra 1989 bolo v bratislavskej Umeleckej besede založené hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN). Nasledujúci deň v aule Univerzite Komenského bol zriadený študentský štrajkový výbor, ku ktorému sa pridávali ďalší študenti aj z iných regiónov Slovenska. Do vedenia hnutia Verejnosti proti násiliu sa postavili Milan Kňažko a Ján Budaj, ktorí sa stali kľúčovými osobnosťami Nežnej revolúcie.
V závere novembrových dní sa v celom Československu výrazne zvyšoval tlak verejnosti na komunistickú stranu. Vysoké školy, ale aj mnohé stredné, prerušili vyučovanie a vstúpili do štrajku. Divadlá pozastavili predstavenia a premenili sa na priestory otvorených diskusií.
V Prahe a ďalších mestách sa denne zhromažďovali státisíce protestujúcich. Závažnosť situácie si uvedomil aj vtedajší predseda vlády Ladislav Adamec, ktorý začal okamžite rokovať s opozíciou. Zlomovým sa stal 21. november 1989, keď na úrad vlády prvýkrát pozvali predstaviteľov Občianskeho fóra a študentských iniciatív. Ladislav Adamec na stretnutí vyzýval opozíciu k ukončeniu štrajkov a demonštrácií, no zároveň sa po prvý raz zaviazal, že proti protestujúcim už nebude viac použité násilie.
O niekoľko dní neskôr došlo k zrušeniu cenzúry, čo umožnilo Československej televízii naživo vysielať verejné protesty na Václavskom námestí.
Kľúčovým momentom celej situácie sa stal generálny štrajk, ktorému sa vedenie Komunistickej strany Československa snažilo vyhnúť. Napriek tomu sa do generálneho štrajku zapojili zamestnanci z celého Československa, či už prerušením práce alebo štrajk podporili manifestáciou.
Narastajúce protesty vytvárali tlak na ukončenie mocenského monopolu komunistickej strany a vypísanie slobodných volieb. Pre celonárodný charakter štrajku bolo dôležité osloviť najmä robotníkov a baníkov. Výsledkom bolo, že 27. novembra 1989 sa do dvojhodinového štrajku zapojili tri štvrtiny zamestnancov z celého Československa. Masová podpora ukázala, že režim stratil oporu v spoločnosti. O dva dni neskôr, 29. novembra 1989, sa už javilo, že Nežná revolúcia bude skutočne úspešná.
Do záverečnej fázy Nežnej revolúcie patrila tzv. demontáž komunistického systému, ktorá priniesla zásadné spoločenské zmeny dovtedy považované za nepredstaviteľné. Otvorili sa hranice s Rakúskom, na Šumave sa odstraňovala železná opona a spolu s ňou mizli aj betónové zátarasy, ploty, sochy či pomníky komunistických predstaviteľov.
Z verejných budov a podnikov postupne zmizli červené hviezdy aj dobové heslá. Mnohé prokomunistické organizácie prestali fungovať alebo boli zrušené. Na školách sa začali vyraďovať niektoré učebnice, občianska náuka prestala byť neklasifikovaným predmetom a ruština stratila postavenie hlavného povinného jazyka.
Zmeny zasiahli aj zahraničnú politiku a bezpečnostné zložky, ktorým bola postupne obmedzovaná činnosť.
Na prelome novembra a decembra 1989 sa vysokoškolskí študenti spojili s hercami, Občianskym fórom a Verejnosťou proti násiliu, aby podporili prezidentskú kandidatúru Václava Havla. Medzi najvýraznejších kandidátov patrili práve Václav Havel, český disident a líder Charty 77 a Alexander Dubček, symbol „socializmu s ľudskou tvárou“.
V polovici decembra sa viacerí československí komunisti priklonili k podpore Václava Havla, keďže mali výhrady voči Alexandrovi Dubčekovi. Napokon, dňa 29. decembra 1989 bol Václav Havel jednomyseľne zvolený poslancami Federálneho zhromaždenia za prezidenta Československa.
Zdroj titulnej fotografie: teraz.sk
NENECHAJTE SI UJSŤ
