Menu
Bolo krátko pred poludním, keď sa na Hlavnom námestí začali schádzať ľudia. Nie na koncert, nie na oslavu. Prišli si pripomenúť jednu z najtemnejších kapitol histórie mesta.
V piatok 5. júna si Rimavská Sobota po prvýkrát za 82 rokov dôstojne pripomenula udalosti, ktoré navždy poznačili osudy stoviek jej obyvateľov. V noci zo 4. na 5. júna 1944 boli židovskí obyvatelia mesta vyhnaní zo svojich domovov, zhromaždení a odvedení na železničnú stanicu. Odtiaľ ich v dobytčích vagónoch deportovali do koncentračných táborov.
Spomienkové podujatie pripravila Rimavská kaviareň. Na Hlavnom námestí sa zišlo približne 150 ľudí – študenti, učitelia, obyvatelia mesta, ale aj potomkovia rodín, ktorých sa tragédia priamo dotkla.
Článok pokračuje pod reklamou
„V židovskej tradícii sa hovorí, že človek umiera dvakrát. Prvýkrát, keď odíde z tohto sveta, a druhýkrát, keď sa naposledy vysloví jeho meno,“ pripomenul vo svojom príhovore Richard Duda, predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v Slovenskej republike.
Práve mená boli hlavným symbolom celého podujatia. Účastníci dostali hárky s menami konkrétnych ľudí, ktorí sa z osudnej júnovej noci už nikdy nevrátili domov. Každý niesol príbeh človeka, ktorý kedysi chodil po tých istých uliciach, nakupoval v tých istých obchodoch a žil v tom istom meste.
Atmosféru umocnili tóny skladby z filmu Schindlerov zoznam v podaní pedagógov Konzervatória Rimavská Sobota Martina Horvátha a Viktórie Kubaliak Novákovej. Silným momentom bolo aj čítanie úryvku z knihy Oľgy Bodorovej o Kornélii Wirtschafterovej, žene, ktorá prežila štyri koncentračné tábory.
„Naši susedia, spolužiaci, kamaráti nás mohli vidieť. Áno, aj nás videli, ale nikto nezasiahol. Pozerali sa, no nevideli,“ zaznelo z autentického svedectva ženy, ktorá ako dieťa kráčala v deportačnom transporte ulicami Rimavskej Soboty.
Po príhovoroch sa účastníci vydali na tichý pochod mestom. Prešli ulicami, po ktorých pred 82 rokmi kráčali aj deportovaní Židia. Ich cesta sa skončila pri železničnej stanici. Tam boli mená prečítané a symbolicky vložené do starého kufra – na mieste, odkiaľ sa kedysi začala cesta bez návratu.
Podujatie však prinieslo aj niekoľko otázok. Hoci sa zapojili študenti Strednej odbornej školy obchodu a služieb, Strednej odbornej školy technickej a agropotravinárskej a Konzervatória Rimavská Sobota, chýbali predstavitelia viacerých inštitúcií. Mnohí očakávali účasť Gymnázia Ivana Kraska či predstaviteľov mesta. Primátor sa podujatia nezúčastnil, z mestských poslancov prišli Roman Vaľo, Viera Dankovičová a Viliam Vaš.
Silný odkaz zaznel aj od politického geografa Ladislava Garrasyho, ktorého rodinná história je spätá so židovskou komunitou v Hajnáčke. Pripomenul, že tragédie podobné tej, ktorú si Rimavská Sobota pripomínala, nezačínajú deportáciami, ale ľahostajnosťou spoločnosti. „Mnohokrát si povieme, že niečo zlé sa nás netýka. Nikdy však nevieme, kedy sa politika zastaví u nás doma, v našej kuchyni. Musíme byť na pozore už vtedy, keď sa ubližuje niekomu inému, pretože sa to môže stať hocikomu z nás,“ upozornil.
Možno ešte zarážajúcejšie bolo, že niektorí mladí účastníci počas príhovorov sledovali mobilné telefóny alebo sa medzi sebou rozprávali. Na druhej strane, mnohí obyvatelia, ktorí sledovali sprievod z chodníkov a okien, akoby ani netušili, čo sa v ich meste pred 82 rokmi odohralo.
A možno práve preto bolo toto podujatie dôležité. Nie preto, aby sme sa len vracali do minulosti. Ale preto, aby sme jej rozumeli.
Na záver neboli prečítané všetky mená deportovaných. Nebolo dostatok účastníkov, ktorí by ich niesli a pred vložením do kufra prečítali.
No po 82 rokoch sa v Rimavskej Sobote stalo niečo dôležité. Aspoň časť z nich sa opäť vrátila do verejného priestoru. Do ulíc, z ktorých kedysi zmizli. A do pamäti mesta, ktoré by na svojich niekdajších obyvateľov nemalo nikdy zabudnúť.
Veríme, že o rok sa k tejto spomienke pridajú všetci, ktorým záleží na našom meste a spoločnosti. Pripomínanie si aj tých najtemnejších a najbolestivejších kapitol našich dejín totiž patrí k znakom civilizovanej spoločnosti. A takou, hádam, chceme byť všetci.
NENECHAJTE SI UJSŤ
