Menu
Hudba ju sprevádzala prakticky od detstva. Zuzka Mikulcová, rodáčka z Rimavskej Soboty, dnes patrí k speváčkam, ktoré sa len ťažko dajú uzavrieť do jedného žánru. Spieva, skladá, píše texty, spolupracovala s výraznými osobnosťami slovenskej i českej hudobnej scény a svoje skúsenosti dnes odovzdáva ďalej aj ako lektorka spevu.
Keď sa však vráti k svojim začiatkom v Rimavskej Sobote, jej príbeh vôbec neznie ako priamočiara cesta k hudobnej kariére. Práve tu totiž počula aj vetu, ktorá mohla všetko zmeniť.
Článok pokračuje pod reklamou
Ako dieťa mala podľa vlastných slov v Rimavskej Sobote dobré možnosti. Chodila na základnú umeleckú školu, učila sa hrať na gitaru aj klavír, spievala v zbore, venovala sa hudobnej teórii, vystupovala a chodila na súťaže.
„Mám pocit, že celý môj svet sa točil okolo zušky a aktivít, ktoré s ňou boli spojené,“ spomína.
Spev bol pritom od detstva tým, čo ju priťahovalo najviac. Napriek tomu prišiel na konci štúdia tvrdý moment. Ako hovorí, pedagogička jej povedala, že na spev jednoducho nemá a nemala by v ňom pokračovať.
O to silnejšie to zasiahlo dievča, ktoré hudbou dovtedy žilo a patrilo medzi najaktívnejšie žiačky.
„Bolelo to. Ale moja vášeň pre hudbu a spev bola taká silná, že ma to neodradilo,“ hovorí. Spomína si dokonca na vnútornú reakciu, ktorá prišla namiesto rezignácie: „Veď uvidíš, kam sa ja dostanem.“
A dostala sa ďaleko.
Mikulcová neskôr študovala v Prahe a postupne si musela meniť aj niektoré spevácke návyky, ktoré si priniesla z predchádzajúceho štúdia. Práve vlastná skúsenosť dnes výrazne ovplyvňuje spôsob, akým pristupuje k ľuďom, ktorých sama učí.
„Snažím sa ich viesť tak, ako by som chcela, aby viedli mňa,“ vysvetľuje. Namiesto snahy vtlačiť každého do jednej predstavy o správnom hlase pracuje s individualitou človeka, fyziológiou hlasu a hľadaním vlastného prejavu.
A možno práve tu sa najlepšie ukazuje oblúk jej príbehu. Dievča, ktorému kedysi povedali, aby nespievalo, dnes pomáha iným ľuďom objavovať vlastný hlas aj prostredníctvom jej projektu VOCALOVE.
Počas rokov pribúdali skúsenosti aj mená, s ktorými sa jej hudobná cesta pretla. S Petrom Lipom ju spája dlhoročná spolupráca a spoločné koncerty. S Danom Bártom nahrala svoju skladbu Kráľovstvo, do ktorej si český spevák dopísal vlastnú časť. Výraznú kapitolu predstavuje aj spolupráca s Vecom a projektom Ultrazvuk, ktorá jej podľa vlastných slov otvorila úplne nové hudobné obzory.
Jej autorská tvorba sa dostala aj k ďalším známym interpretkám. Pieseň od Zuzky Mikulcovej spievala Lucie Bílá a tvorila aj pre Nelu Pociskovú.
Práve pri iných interpretoch ju fascinuje, ako dokážu skladbu prevziať a vložiť do nej vlastný rukopis. „Keď mám pesničku v šuflíku a ponúknem ju niekomu, ten človek si ju môže odinterpretovať tak, ako chce,“ vysvetľuje.
Mikulcovú vždy priťahovalo prekračovanie žánrových hraníc. Jazz, soul, pop, hip-hop či hudobné stretnutia s interpretmi z iných kultúr pre ňu nie sú odbočkami od vlastnej tvorby. Sú súčasťou toho istého hľadania.
„Baví ma spievanie a rôzne spievanie. Je pre mňa výzvou skúšať rôzne žánre.“
Speváčka, skladateľka, textárka, pedagogička, cyklistka, ale aj žena, ktorá sa venovala viacerým ďalším projektom. Sama pre takúto povahu používa súčasný výraz „multipotenciál“. Keď sa však má rozhodnúť, čo z toho všetkého je jej skutočným základom, odpoveď je jednoduchšia.
Spev.
„To, čo ma najviac zo všetkého baví, je spievať. Nemusia to byť moje pesničky. Jednoducho spievanie ako také,“ hovorí.
V posledných približne dvoch rokoch sa podľa vlastných slov k hudbe vrátila ešte intenzívnejšie. Po období, keď veľa energie spotrebovala organizácia koncertov, manažovanie kapely a praktické veci okolo hudobnej kariéry, má opäť priestor skúmať samotný hlas, techniku a interpretáciu.
A prichádzajú aj nové výzvy. V rozhovore prezradila, že ju nedávno telefonicky oslovil český textár Michal Horáček s ponukou zapojiť sa do pripravovaného projektu. V čase nášho rozhovoru ešte nebolo isté, či a v akej podobe výsledok vyjde, samotná práca na materiáli ju však nadchla práve možnosťou interpretovať hudbu niekoho iného.
Za sebou má pritom úspechy, ktoré by mohli hovoriť, že svoje miesto na hudobnej scéne už dávno našla. Vyhrala súťaž Nové tváre slovenského jazzu, uspela na Košickom zlatom poklade, prešla televíznou speváckou súťažou a počas kariéry prišli ďalšie spolupráce, nahrávky a koncerty. V roku 2014 hrala ako špeciálny hosť pre vystúpením Jamesa Blunta v NTC v Bratislave.
Sama však priznáva, že dlho nebola človekom, ktorý by svoje úspechy dokázal jednoducho prijať a povedať o nich nahlas.
„Mám pocit, že stále začínam odznova. Každým koncertom.“ opisuje. Až niekedy pri stretnutiach s ľuďmi, ktorí jej hudbu poznajú roky, si uvedomí: „Aha, jasné, veď ja nezačínam teraz. Mám už nejaký background.“
S tým spája aj prostredie, v ktorom vyrastala. Hovorí o slovenskom „nevyčnievaní“, o výchove v duchu „nechváľ sa“ či „nevystupuj z radu“, ale zároveň aj o vlastnej povahe a postupnom budovaní sebadôvery.
Je teda malé mesto pre mladého človeka, ktorý sa chce presadiť v hudbe, nevýhodou? Zuzka na túto otázku nedáva prvoplánovú odpoveď.
„Trošku hej,“ priznáva. Najmä v minulosti podľa nej znamenalo vyrastať mimo Bratislavy či iného veľkého centra menší prístup k ľuďom z hudobnej brandže a k príležitostiam, ktoré mohli mladého človeka posunúť.
Zároveň však zdôrazňuje, že Rimavská Sobota jej dala možnosti, ktoré potrebovala na začiatku. Dnešní mladí ľudia sú podľa nej navyše v úplne inej situácii. Internet im umožňuje sledovať špičkových zahraničných pedagógov, získavať informácie a dostať svoju tvorbu k ľuďom bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzajú.
Vzťah k rodnému mestu však Zuzka nestratila. V Rimavskej Sobote sa zapájala do viacerých komunitných aktivít, vracia sa sem za svojou mamou a svoj pôvod pripomína aj na veľkých pódiách.
Spomenula si pritom na nedávne vystúpenie na festivale Pohoda. Keď medzi publikom zbadala ľudí z nášho mesta a z pódia ich pozdravila: „Rimavská Sobota je tu!“
„Som rada, že som z Rimavskej Soboty. Som taký lokalpatriot. Mám to tu rada, sú tu skvelí ľudia a rada sa sem vraciam,“ hovorí.
Od dievčaťa, ktorému kedysi povedali, že na spev nemá, prešla Zuzka Mikulcová kus cesty. Dnes má za sebou vlastné albumy, koncerty, autorskú tvorbu aj spolupráce s výraznými hudobnými osobnosťami. Napriek tomu z rozhovoru nevystupuje ako niekto, kto má pocit, že už niekam „došiel“. Skôr naopak. Stále ju zaujíma, čo všetko dokáže jej hlas, kam sa môže ako interpretka posunúť a čo nové môže v hudbe objaviť.
A možno práve to je na jej príbehu najzaujímavejšie. Veta, ktorá ju kedysi mohla od spevu odradiť, napokon neurčila, kam až sa môže dostať.
Autor foto: Dominik Janovský
Mohlo by vás zaujímať: Gabriel Kertész: Divadlo vzniká tam, kde deti dýchajú spolu
NENECHAJTE SI UJSŤ
