Menu
Silné, miestami až nepríjemne aktuálne predstavenie priniesli do Starej školy v Kokave nad Rimavicou herci Richard Stanke a Peter Ondrejička.
Inscenácia Threeema mieša fikciu s pasážami zo zverejnenej komunikácie zo zákulisia slovenskej politiky. Po jej skončení sme sa s oboma hercami rozprávali o tom, prečo túto tému prinášajú na javisko, ako sa vchádzalo do myslenia hlavnej postavy a prečo chcú s predstavením cestovať aj mimo Bratislavy.
Threeema rozohráva fiktívne stretnutie nie celkom fiktívnych ľudí. Jej hlavnou postavou je muž, ktorý prostredníctvom pochybných obchodov získal peniaze, vplyv a kontakty, no stále túži po väčšej moci.
Článok pokračuje pod reklamou
Predstavenie využíva aj autentické časti zverejnenej komunikácie Mariana Kočnera s ľuďmi zo zákulisia politiky, justície a biznisu. Diváka stavia pred otázku, či si so zloduchom poradí štát, alebo si zloduch postupne podmaní štát.
„Je to dôležitá téma, ktorú treba nejakým spôsobom sprostredkovať ľuďom, aby sa o nej hovorilo a aby sa im pripomínala,“ povedal po predstavení Richard Stanke.
Ako dodal, zverejnené informácie sú dostupné, no podľa neho sa s nimi časť spoločnosti napriek tomu dostatočne neoboznámila. „Pritom fakt, že tie informácie sú dostupné a ľudia si stále nespravia rešerš o tom, komu dajú svoj hlas, je pre mňa úplne nepochopiteľný,“ uviedol.
Inscenácia mala premiéru 21. januára 2026 a herci ju odvtedy uvádzajú približne dva- až trikrát mesačne. V Bratislave sa podľa nich stretla s veľkým záujmom a viaceré predstavenia boli vypredané. Diváci pritom často iba približne tušia, čo sa v komunikácii označovanej ako Kočnerova Threema nachádzalo.
„Aj pre nás bolo prekvapením, keď sme to čítali a zisťovali konkrétne veci. Prekvapila nás forma, akou tí ľudia spolu komunikujú, ako fungujú a ako sa rozprávajú. Vidíte, že tento štát bol naozaj prelezený rôznymi mafiánskymi praktikami,“ povedal Stanke.
Threeema nie je jednoduchým ani pohodlným predstavením. Herci si však všimli, že ľudia napriek náročnosti témy odchádzajú vďační. „Prídu, majú odvahu a na záver nám gratulujú a ďakujú, že to robíme,“ priblížili.
Stanke sa v rozhovore dotkol aj situácie v Slovenskom národnom divadle, kde podľa neho dochádza k rozkladu inštitúcie a zásahom do pripravovaných dramaturgických plánov.
Richard Stanke v inscenácii nevytvára vonkajšiu imitáciu Mariana Kočnera. Tvorcovia sa nesnažili o presnú fyzickú podobu ani o napodobňovanie gest. Dôležitejšie bolo pochopiť spôsob uvažovania človeka, ktorý sa cíti byť na vrchole a presvedčí sám seba, že si môže dovoliť takmer všetko.
„Nesnažíme sa o fyziognomické napodobnenie. Snažili sme sa najmä vojsť do jeho mentálneho sveta a pochopiť, akým spôsobom tento človek rozmýšľal, keď už bol na vrchole, respektíve tesne pred koncom,“ vysvetlil Stanke.
Vstúpiť do takéhoto vnútorného sveta podľa neho nebolo jednoduché. „Je to psychika absolútne bezškrupulóznej a bezempatickej osoby, ktorá sa už nachádza v inom mentálnom aj emocionálnom svete a realitu vníma inak. Je to dôsledok jeho rozhodnutí v živote. To, kým bol v minulosti, ho kreovalo a preto dopadol tak, ako dopadol,“ povedal.
Na otázku, či môže po rokoch vo väzení prísť sebareflexia, odpovedal opatrne. „Neviem, čo sa v ňom deje a aké očistné procesy v ňom môžu prebiehať. Bolo by úžasné, keby v ňom prebehla nejaká sebareflexia, ale nerobím si žiadne nádeje,“ dodal Stanke.
Kokava nad Rimavicou patrila medzi vzdialenejšie zastávky inscenácie od Bratislavy. Herci by ju však radi uvádzali vo viacerých regiónoch, aby sa k téme dostali aj ľudia mimo hlavného mesta.
„Našou snahou je hrať čo najviac mimo Bratislavy, aby o tom ľudia vedeli,“ povedal Stanke. Podľa neho však v kultúrnych inštitúciách vládne aj obava z možných následkov. „Niektorí sa takýchto tém boja, pretože by mohli mať postih alebo byť odvolaní z funkcie. V tejto krajine naozaj vládne strach a vládna koalícia chce, aby sa ľudia báli a poslúchali,“ vyjadril svoj názor.
Peter Ondrejička vidí ako jednu z odpovedí osobnú odvahu. „Treba byť odvážny v rozhodovaní, nebyť konformný a nesnažiť sa stále spĺňať nejaké očakávania,“ povedal.
Za dôležité považuje aj to, aby sa ľudia zaujímali o verejné dianie a dokázali rozlišovať medzi politickými vyjadreniami a skutočnosťou. „Je to naša občianska povinnosť – vyznať sa v tom, koho tu máme a koho si zvolíme. Politici sú naši zamestnanci. My ich platíme z našich daní a oni rozdeľujú naše peniaze,“ pripomenul.
Podľa Ondrejičku preto občania nemajú iba právo, ale aj povinnosť upozorňovať na nezákonnosti a zlyhania moci. „Spoločnosť je taká silná, aká silná je jej občianska spoločnosť,“ zdôraznil.
Nebojí sa, že by ho verejné postoje mohli pripraviť o pracovné príležitosti? „Sú dôležitejšie veci ako nejaká kariéra. A keď niekto posudzuje človeka podľa toho, či sa verejne vyjadruje, s takým človekom ani nechcem pracovať,“ uzavrel Peter Ondrejička.
Threeema v Starej škole neponúkla divákom oddychové divadlo. Priniesla nepríjemný pohľad na mechanizmy moci, strach aj ochotu spoločnosti zabúdať. Práve preto však patrila k predstaveniam, ktoré majú zmysel uvádzať nielen v hlavnom meste, ale aj v regiónoch.
NENECHAJTE SI UJSŤ
