Menu
Mexiko privítalo Folklórny súbor Háj potleskom, tacos a programom, v ktorom bol čas miestami iba orientačný údaj. Pred tisíckami divákov predstavili Hájisti slovenský folklór, v uliciach im tlieskali domáci a už počas medzinárodného festivalu FINFO dostali pozvania na ďalšie dve podujatia v Latinskej Amerike.
Domov sa všetkých 23 členov vrátilo podľa plánu. Jeden kufor plný krojov si však pobyt za oceánom svojvoľne predĺžil o ďalší týždeň. O veľkej mexickej ceste, čakaní, nečakaných stretnutiach aj dobrodružnom návrate sme sa rozprávali s vedúcim folklórneho súboru - Petrom Haásom.
Článok pokračuje pod reklamou
Bola to spoločná voľba. Chceli sme Ameriku, trochu exotiky, dobré jedlo a históriu. Mexiko nám toto všetko ponúklo. Zároveň sme výjazd vnímali ako odmenu za zvládnuté súťaže a úspechy posledných rokov. Za sebou máme výnimočnú sezónu a táto cesta bola jej symbolickou bodkou.
Vycestovalo nás dvadsaťtri. Väčšina členov je veľmi mladá a mimo Európy dovtedy necestovala. Len niekoľkí z nás zažili spoločný festival v Kostarike pred siedmimi rokmi. Pre mnohých to teda bola naozaj veľká cesta.
"Dôsledne a dlho pred odchodom," smeje sa Peter. "Okrem programu treba myslieť na poistenie, lieky, veci každodennej potreby aj na množstvo praktických informácií, ktoré si musíme vopred povedať. Pri takej vzdialenej ceste a mladej skupine sa príprava nedá odbiť."
"Samostatnou témou boli kroje. Pred odletom sme v tréningovej sále vážili kufre a riešili, ako všetko zbaliť. Niekoľko kufrov obsahovalo len kroje, ďalší sme mali s darčekmi pre hostiteľov. Veľmi nám pomohlo aj to, že nám hotel počas pobytu vedel kroje vyprať."
Repertoár z našej aktuálnej tvorby, predovšetkým z východného Slovenska. Pri výbere sme zohľadňovali aj krojové vybavenie a jeho prepravu. Sprevádzala nás naša vlastná hudba pod vedením Vratka Mančušku.
Aj pri nástrojoch sme museli riešiť, čo dokážeme vziať cez oceán. Brali sme husle, akordeón nám našťastie vedeli požičať Poliaci. Takáto pomoc medzi súbormi je veľmi cenná.
Výborné. Vystupovali sme v krásnom Auditorio Metropolitano s približne 3 700 miestami na sedenie. Zvyčajne bolo vypredané a diváci vytvárali úžasnú atmosféru. Už počas festivalu sme dostali pozvania na ďalšie dva festivaly v Latinskej Amerike. Ocenili celkovú úroveň súboru.
Veľkým zážitkom bol aj sprievod mestom. Náročný, ale krásny. Plné ulice a aplauz. Keď sme sa v krojoch vracali z vystúpení, ľudia nám na ulici tlieskali a autá trúbili. Domáci boli skvelí. Milé bolo aj to, že Slovensko väčšinou poznali.
Takmer denne sme sa stretávali s novinármi z rôznych denníkov. Festivalu venovali veľkú pozornosť a cítili sme, že ich náš súbor zaujíma.
Čakanie a časté zmeny programu. Raňajky bývali už o siedmej či pol ôsmej, potom nasledovali rôzne aktivity, prípravy a vystúpenia. Samotný výkon človek očakáva a pripraví sa naň. Únavné je, keď sa priebeh dňa opakovane mení a neviete presne, kedy príde rad na vás.
Čas bol niekedy relatívny pojem. S podobným fungovaním sa stretávame aj na iných festivaloch, ale zvyknúť si naň nie je jednoduché. Čakanie vie byť veľmi vyčerpávajúce.
Najtesnejšie nám to vyšlo posledný večer. Po programe sme odchádzali nočným autobusom do Oaxacy, lenže záverečný večer sa predĺžil približne o dve a pol hodiny. Čas na návrat do hotela, vyzdvihnutie vecí a odchod sa poriadne skrátil. Nebolo nám všetko jedno, ale nakoniec sme autobus stihli.
Našťastie áno. Veľkým prekvapením bolo stretnutie so súborom z kostarickej Heredie. Práve tam sme pred siedmimi rokmi boli na festivale a niektorých jeho členov sme veľmi dobre poznali. Zrazu sme sa stretli v Mexiku. Bola to veľká náhoda a veľmi milé zvítanie.
Vzťahy medzi súbormi boli celkovo dobré, najbližšie kontakty sme mali s priateľmi z poľského Olsztynu. Zrejme aj vďaka jazykovej a kultúrnej blízkosti.
Všetci sme sa stretli na white party v nádhernom areáli Poliforum Mier y Pesado. Kedysi to bol domov seniorov, dnes kultúrne centrum. Prišli sme v bielom, bolo pripravené občerstvenie a nasledovala spoločná diskotéka. Veľa latino hudby, ale hrala aj naša. Do hotela sme sa vracali nadránom.
Článok pokračuje pod reklamou
Luigi, Brenda a Fernanda. Nadviazali sme s nimi veľmi osobné a priateľské vzťahy. Veľa sme sa rozprávali o živote v ich meste aj krajine. Väčšina hovorila perfektne po anglicky, takže sme sa dozvedeli naozaj veľa.
Luigi nás už prvý deň zobral do vyhlásenej taqueríe. To bol úvod do nášho týždňa s tacos. Ich ochota nám pomohla aj pri ďalšom cestovaní. Po festivale sme totiž pokračovali do Oaxacy a k Pacifiku a všetky krojové kufre by boli veľkou príťažou. Festival nám ich dopravil do Mexico City, kde sme si ich prevzali pred odletom domov.
Ľudia áno, kufre to mali komplikovanejšie. Už cestou tam nám na štyroch polámali kolieska. Jeden nový kufor sme preto museli kúpiť v Mexiku. Cestou späť poškodili aj ten. Navyše sa stratil kufor s krojmi. Našťastie sa našiel, ale do Rimavskej Soboty prišiel až o týždeň. Takže aj po našom návrate sme ešte čakali, kým bude doma naozaj všetko.
Predovšetkým rodiny našich členov. Cestu podporil Fond na podporu umenia a štedrí sponzori. Všetkým veľmi ďakujeme, bez ich pomoci by sa takýto výjazd uskutočňoval podstatne ťažšie.
Teraz sa pripravujeme na päťdesiate výročie Hája. Pre nás je to zavŕšenie celého desaťročia, pretože štyridsiate piate výročie sme pre covid neoslavovali. Máme za sebou veľa práce, súťaží, úspechov aj spoločných zážitkov. Na jeseň ich chceme pripomenúť spolu s ľuďmi, ktorí súborom prešli a ktorí pri ňom stoja.
Ďakujeme za rozhovor a z redakcie prajeme veľa úspechov do budúcnosti.
NENECHAJTE SI UJSŤ
