
Rodená Soboťanka Simona Kántorová už ako štvorročná vedela, že chce byť učiteľkou. Vyštudovala Obchodnú akadémiu v Rimavskej Sobote, dlhé roky sa venovala hudbe, no svojho detského sna sa nikdy nevzdala. Dnes učí slovenský jazyk na Spojenej škole internátnej v Lučenci, kde pracuje so žiakmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami.
Hallgassa meg a cikk hangos változatát
V rozhovore pre Rimava.sk hovorí o svojej ceste k učiteľstvu, výnimočných momentoch so žiakmi aj o tom, aké je dôležité nájsť v živote prácu, ktorá nás napĺňa.
Kto je Simona Kántorová? Predstav sa našim čitateľom.
V úvode sa s hrdosťou priznám, že som rodená Soboťanka. S hrdosťou preto, lebo prostrediu, v ktorom som sa narodila, vyrástla a dospela, vďačím za veľa.
Aktuálne už druhý rok pracujem v jednej z lučeneckých základných škôl ako učiteľka slovenského jazyka na druhom stupni. Keďže je to práca, ktorá si vyžaduje množstvo úsilia aj nad rámec pracovného času, venujem jej väčšinu svojho voľného času.
Článok pokračuje pod reklamou
Už od detstva si mala blízko k hudbe. Kto ťa k nej priviedol a akú úlohu zohráva v tvojom živote dnes?
Rozhodnutie navštevovať Základnú umeleckú školu v Rimavskej Sobote prišlo v mojich siedmich rokoch a bolo úplne prirodzeným vyústením môjho vzťahu k hudbe, ktorý som mala prakticky od narodenia.

V mojej rodine neexistoval človek, ktorý by nebol nejakým spôsobom spätý s hudbou. Moji rodičia boli aktívnymi členmi spevokolu, otec sa celý život venoval hre na viacerých hudobných nástrojoch, mamina má blízko k spevu a moja krstná mama je učiteľkou spevu v základnej umeleckej škole.
Všetci zrejme už od môjho detstva vnímali, že mám k hudbe blízko. Preto sa doma ani neviedli diskusie o tom, či budem navštevovať ZUŠ. Bolo to úplne automatické.
Môj vzťah k hudbe sa postupne formoval aj počas dospievania. Utvárala som si vlastný názor, hľadala som, aká hudba ma baví a čo sa mi páči.
Roky, keď sme začali vytvárať rôzne hudobné zoskupenia s rovesníkmi, ale aj učiteľmi v ZUŠ, boli nezabudnuteľné. Práve vtedy som pochopila, čo všetko mi hudba do života dala.
Boli to úžasní ľudia, s ktorými sme zažili neopakovateľné momenty, ale aj vytrvalosť, disciplína, odvaha vystupovať pred publikom či schopnosť prijímať vlastné chyby a pracovať na nich.
Hudba je pre mňa stále niečím, čo ma formovalo. Snažím sa to pripomínať si vždy, keď si sadnem ku klavíru.

Hoci si vedela, že chceš byť učiteľkou, rozhodla si sa študovať na Obchodnej akadémii v Rimavskej Sobote. Prečo?
To, že raz budem niekoho niečo učiť, som vedela snáď už od štyroch rokov. Cítila som, že to bude moja cesta, a všetky moje kroky smerovali k tomuto rozhodnutiu, aj keď výber strednej školy sa môže zdať nelogický.
V období, keď som si vyberala strednú školu, som mala množstvo aktivít v základnej umeleckej škole aj mimo nej, ktorým som sa chcela naďalej venovať. Intuitívne som cítila, že práve Obchodná akadémia mi poskytne priestor rozvíjať svoje záľuby tak, ako som to v tom čase potrebovala. Moje predstavy sa naplnili a počas celých štyroch rokov som tento priestor dostala.
Obsah učiva síce nebol celkom v súlade s mojimi záujmami, ale štúdium mi napriek tomu otvorilo širšie obzory, za čo som v konečnom dôsledku vďačná. Mnohé praktické zručnosti, ktoré som tam nadobudla, som využila aj na vysokej škole.
Jej výber bol už pre mňa jasný. Odmalička som mala blízko ku knihám a literatúre, pričom tento vzťah sa ešte prehĺbil na základnej škole vďaka mojej slovenčinárke Marike Jankovičovej. Jej učiteľské majstrovstvo ma výrazne inšpirovalo, aby som sa vydala rovnakou cestou a nasledovala jej kroky.
Dnes pôsobíš na Spojenej škole internátnej v Lučenci. Čím sa táto škola odlišuje od bežných základných škôl?

Spojená škola internátna v Lučenci je školou pre žiakov s narušenou komunikačnou schopnosťou, sluchovým postihnutím a autizmom.
Nie je to špeciálna škola v tom zmysle, ako si ju možno mnohí predstavujú. Žiaci sa u nás vzdelávajú z bežných učebníc a po ukončení deviateho ročníka sú pripravení pokračovať v štúdiu na strednej škole podľa svojho výberu.
Rozdielom oproti bežnej základnej škole je najmä menší počet žiakov v triedach a odlišný výber vyučovacích metód. Cieľom je nájsť spôsob, ako každému žiakovi s akoukoľvek ťažkosťou pomôcť osvojiť si nielen učivo, ale aj získať pocit sebaistoty vo vzdelávacom procese.
Keďže mám veľmi intuitívnu povahu a zvyčajne sa riadim svojimi pocitmi, už počas prijímacieho pohovoru som dúfala, že práve tu dostanem šancu zamestnať sa.
Keď mi pani riaditeľka zavolala, že si ma vybrali, cítila som, že všetko je tak, ako má byť. A na tomto pocite sa dodnes nič nezmenilo.
Ako prispôsobuješ vyučovanie potrebám svojich žiakov? Čo ti pri práci prináša najväčšiu radosť?
Ako učiteľka som presvedčená, že každý žiak v ktorejkoľvek škole potrebuje v niečom individuálny prístup. Každý z nás je totiž jedinečná bytosť so svojimi ťažkosťami, problémami a emóciami.
Slovenčina je, samozrejme, jedným z hlavných predmetov. Snažím sa však nerobiť z nej strašiaka a svoje hodiny zakladať na dialógu a vizualizácii, aby si žiaci odniesli čo najviac potrebného.

Veľmi rada tvorím prehľadné myšlienkové mapy, zapájam do vyučovania všetky zmysly a po prečítaní literárnych diel vediem so žiakmi voľné rozhovory. Snažíme sa prepájať literárne texty s bežným životom a ľudským prežívaním.
Žiakov v našej škole vnímam ako výnimočných ľudí s vlastnými životnými príbehmi. Ich špeciálne potreby v podobe vývinových porúch učenia alebo komunikačných ťažkostí beriem ako spôsob, ktorým vidia svet, nie ako problém, ktorý ich akokoľvek znevýhodňuje.
Momentov, z ktorých mám zimomriavky, zažívam so svojimi žiakmi veľa. Najmä vtedy, keď z ich strany cítim dôveru.
Keď sa mi zdôveria s niečím, čo nechcú alebo nemôžu zdieľať s nikým iným. Keď mi rozprávajú o svojich zážitkoch, prídu za mnou aj mimo vyučovacej hodiny len tak alebo ma spontánne objímu, pretože to práve potrebujú.
Najsilnejším momentom doposiaľ bolo, keď ma žiaci mojej triedy na konci minulého školského roka videli so slzami v očiach a rozplakali sa spolu so mnou.
Veľkosť ich srdiečok a miera ich empatie sú neopísateľné.
Dokážeš po práci vypnúť? Ako najradšej tráviš voľný čas?
Úprimne musím povedať, že od školy zatiaľ nedokážem úplne vypnúť. Popri učení vediem aj školský časopis a krúžok španielčiny, čo si tiež vyžaduje svoj čas a energiu.
Zároveň s naším IT technikom a talentovanými žiakmi a žiačkami pripravujeme zložitejší, niekoľkomesačný audiovizuálny projekt s hlbokým hodnotovým posolstvom. V dňoch, keď na ňom pracujeme, chodíme všetci domov až vo večerných hodinách.
Po náročných a stresujúcich dňoch mi však veľmi pomáha návšteva fitka so slúchadlami v ušiach, ale aj návrat do starých muzikantských čias za klavírom.
Takisto som zostala tak trochu študentkou, keďže som aktuálne v rigoróznom konaní a od budúceho roka plánujem pokračovať v rozširujúcom štúdiu špeciálnej pedagogiky.

Čo by si odkázala mladým ľuďom, ktorí ešte len hľadajú svoje budúce povolanie? Musia mať o svojej budúcnosti jasno už v pätnástich?
Plánovanie budúcnosti je veľmi individuálne. Ja som si vždy, jednoducho povedané, išla svoje a vedela som, čo chcem v živote robiť.
Sú však ľudia, ktorí potrebujú omnoho dlhší čas na to, aby sa našli. Možno potrebujú vyskúšať viacero rôznych povolaní a až v dospelosti prídu na to, čomu sa chcú venovať a čo je ich poslaním. Aj to je podľa môjho názoru úplne v poriadku.
Dôležité však je nezostávať dlhodobo na miestach, v ktorých nevidíme perspektívu.
Mladým ľuďom, ktorí stoja pred dôležitou životnou voľbou školy alebo budúceho povolania, by som preto odkázala, aby hľadali svoju cestu dovtedy, kým sa vo svojom vnútri nebudú cítiť naplnení, bez ohľadu na názory okolia.
Neexistuje totiž krajší pocit, ako ráno vstávať do práce a tešiť sa do nej.
Človek podľa môjho názoru dokáže žiť plnohodnotný život najmä vtedy, ak sa živí prácou, ktorá by pre neho mala zmysel, aj keby ju mal robiť zadarmo.
NENECHAJTE SI UJSŤ
- Folklórny súbor Vepor oslávil 55 rokov. A má komu odovzdávať
- Vianoce bez stresu? Začnite skôr a užite si ich naplno
- Orsolya Mihályová pomáha žiakom nájsť cestu k slovenčine
- Ladislav Garassy: Akú krajinu zanecháme našim deťom?
- Druhý stupeň teroristického ohrozenia. Prečo trvá už 9 rokov?
- Päť rokov žila v strachu. Potom prišiel zlom
