Menu
Rimavská Sobota môjho detstva mala necelých 10 tisíc obyvateľov. Jednu slovenskú, jednu maďarskú základnú školu, nečudo, že sme sa skoro všetci navzájom poznali. Život plynul pomalšie a bezpečnejšie, v strede mesta sme sa veselo hrali vonku, lebo prvá ulica za námestím sa už počítala za vedľajšiu, kde na ceste vydláždenej okruhliakmi z Rimavy málokedy prehrmel nejaký dopravný prostriedok.
I ľudia boli akísi iní. Ku koloritu mesta patrili tak Temjákovci so svojím krásnym veľkým obchodom, ako i Hazírovci, ktorí v zime na rohu Tatry predávali pečené gaštany. Aladár sa preháňal ulicami mesta, núkal vreckové kalendáriky a vždy mal niečo na rováši. Mnoho ľudí zanechalo stopu v prachu tohoto malého mestečka. Iba niektorí z nich sa stali známymi maliarmi, spisovateľmi, alebo umelcami. Tí ostatní zostali len v pamatiach svojich príbuzných a v spomienkach tých, ktorí ich na svojej púti životom mali tú česť stretnúť. Napriek tomu v niektorej etape svojho života ich poznalo celé mesto.
„Also, už ste vybrali to miesto na cintoríne?“ – Vykal svojej dcére tak, ako vykal každému v tomto meste. Dokonca aj svojim vnúčatám.
„Áno, otec, ak chcete, poobede vás tam môžeme odviezť, omrknete si to.“
Nechystal sa zomrieť. Bol len predvídavý. Vedel, že po sedemdesiatke s jeho chorobou už dlho žiť nemôže. Poobede sa pôjdu pozrieť.
Ťažké telo s chromými nohami sedelo na posteli, ako keby ani nepatrilo jemu. Telo uviaznuté v izbe domu, ktorý sám dal postaviť, nohy neschopné pohybu , ale duša ešte stále nespútaná. Naľavo od neho staré rádio na nepoznanie zmenené nálepkami, ktorými si označoval svoje obľúbené stanice. Luxemburg, Viedeň, Amsterdam, Paríž, Londýn . Len on sám vedel, ktorá značka ktoré mesto ukrýva. A pred ním na stole zbierka známok. Pri ich zoraďovaní chodil svetom tak, ako to robil za mlada ...
„Otec, ja nechcem študovať na gymnáziu. Chcem byť kaderníkom“
Karlovarský pernikár zostal stáť pred svojím synom v nemom úžase. Nechápal, prečo. Konečne sa niekto z rodiny môže dostať vyššie, ale mladý si postavil hlavu. Vždy dosiahol, čo chcel. Krátko po vyučení zobral kufrík, dal zbohom svojej útlej matke a otcovi, ktorý, ešte stále nezmierený so synovým rozhodnutím, jedinú útechu videl v tom, že chlapec aspoň kus sveta uvidí. Aj videl.
Holandsko miloval. Celé hodiny sa dokázal dívať, ako veterné mlyny miešajú slnečné lúče a rozprskávajú ich široko – ďaleko. Práve to široko – ďaleko sa mu stalo životnou potrebou. Vyrastal v objatí Karlovarských vrchov, možno práve preto sa nevedel nabažiť výhľadu. Za pekného počasia dovidel až do Amsterdamu.
Rok tu, rok tam, Viedeň, Paríž, bol práve v Londýne, keď v Sarajeve zabili následníka trónu. Skôr, než pochopil, že začala vojna, ocitol sa na ostrove Man, kam internovali všetkých Nemcov žijúcich v tom čase v Anglicku.
-Nuž čo, mal som pričňu hneď pri okne a odtiaľ nádherný výhľad na more. Bože, aké bolo prekrásne modré! Lode rozrážali jeho vlny a ponáhľali sa do diaľav. Na ten pohľad sa nedá zabudnúť.
Angličania sa ku nim správali slušne a keďže nič netrvá večne, jedného rána sa zobudili na to, že ich už nikto nestráži.
Pekných pár krajín prešiel, kým zakotvil v Lučenci.
- Jóži, poďte do Soboty, pomôžeme vám otvoriť si kaderníctvo, i ženu vám nájdeme. Sobotské dámy zatúžili mať vlastného kaderníka.
Pomohli a naozaj našli. Dokonca kaderníčku. Bola šikovná, dala mu dcéru a starala sa oňho tak, ako to pri oltári sľúbila, v dobrom i zlom, v zdraví aj chorobe. Len s tým cestovaním bol akosi koniec. Peniažky išli na vlastný dom a keď si to už mohli dovoliť, choroba mu zákerne začala uberať z ohybnosti nôh.
Ešte raz – poslednýkrát, bol „vo svete“. Po tej druhej, čo ju neskôr tiež svetovou nazvali, ho znovu internovali a zas z toho istého dôvodu – bol Nemec. Muž, ktorý o paličke prekrivkal vojnu, zbalil rodinu, 70 kilogramov batožiny a žil v internačnom tábore v Novákoch. Okrem neistoty, čo s nimi bude, nebolo im zle. Len pohľad z okna bol hrozný. Žiadne more, žiadne veterné mlyny, len barak, za ktorým trčala strecha ďalšieho baraku.
Odkedy sa vrátili, nevie chodiť vôbec. . Sedí v izbe s výhľadom na susedov dom, s rádiom vľavo a známkami poruke, roky a roky čaká, kedy sa žena z roboty vráti .
„Otec, zobuďte sa, vezmeme vás pozrieť ten cintorín.“
Sedí v aute, dvere dokorán , vietor mu rozčesáva biele vlasy a obzerá si zhora to, čo mu zdola bude útočiskom na ten čas, ktorému hovoria večnosť. Chvíľu sa rozhliada a nečakane vyhlási:
“ Also, tu bude dobre, je tu pekný výhľad.“
Jozef Caithaml (Zaithaml) sa narodil v Karlových Varoch r. 1893. Do Rimavskej Soboty prišiel na jeseň roku 1926 a stal sa prvým, dlho aj jediným dámskym kaderníkom v meste. V r. 1927 sa oženil s Betty Kaulovou. Zomrel 73 ročný. Celý svoj život tu prežila aj jeho dcéra Erika. Jeho dve vnúčatá a štyri - dnes už dospelé pravnúčatá sú dodnes obyvateľmi Rimavskej Soboty.
NENECHAJTE SI UJSŤ
