Sobotské osudy | Rimava.sk - správy - Rimavská Sobota a okolie

Od nežnej revolúcie v roku 1989 tento mesiac uplynie už 30 rokov. Pri tejto príležitosti si v Rimavskej Sobote na ňu spomenú výnimočne, filmovým dokumentom z dielne tunajšieho najstaršieho televízneho štábu. Podľa ich tvorcov nepôjde však len o pripomenutie samotnej revolúcie, ale práve o tých 30 rokov, ktoré odvtedy ubehli.

„Nemali sme snahu priblížiť zmenu režimu. Už veľa takýchto filmov existuje. Takže film je o emóciách, o tom, ako si to predstavovali tí, ktorí v tom boli zainteresovaní. Čo všetko nastalo, ako sa zmenili veci, demokracia,“ priblížila pre Rimava.sk dlhoročná redaktorka Eva Szekeres. Ako dodala, dôraz kládli na to, aby bol vyvážený, aj keď sú v dokumente kontrasty a aby v ňom havne nehodnotili, čo ostáva v konečnom dôsledku na divákovi. „Sú tam zaujímavé anekdoty aj fakty, či je to pozítívne aj negatívne. Tieto veci sa stále vyrovnávajú,“ zdôraznila autorka, ktorá ako tvrdí, na filme začala pracovať a zbierať materiály so svojím kameramanom Ladislavom Lichtmanneggerom už koncom roka 2017.

Nebola to však dennodenná práca. „Stretli sme sa s obrovskou ochotou zo strany ľudí, ktorí nám pomohli s podkladmi, informáciami, starými fotografiami. Bol to veľmi povzbudzujúci pocit počas výroby. Nadšenie nechýbalo ani u ľudí, ktorí nám otvorili budovu alebo sprístupnili miesta kde sme natáčali,“ doplnila.

V dokumentárnej eseji vystupujú obyčajní ale svojím spôsobom výnimoční ľudia. O tom, ako sa dalo dostať na zahraničné stáže, čo všetko museli urobiť a aké to bolo prvýkrát prekročiť hranice sa s divákmi podelí geológ Ľudovít Gaál. O ďalšom vývoji porozpráva Géza Hizsnyan, ktorého ľudia poznajú skôr ako lekára, no je aj divadelník. S osobným príbehom sa zdôverí Jutka Tóthová, ktorá v súčasnosti pracuje v zahraničí ale nie z dobrej vôle. „Nemala na výber, čo je dosť typický obraz súčasnej doby, dva týždne v zahraničí a dva týždne doma, aj takto fungujú mnohé rodiny aj s deťmi,“ opísala Eva Szekeres. O umení a tlakoch na kultúru niečo viac prezradí akademický maliar Štefan Baláž.

Kontrasty sú všade vo filme. Ako doplnil kameraman Ladislav Lichtmannegger hovoriť sa bude aj o tom, aké bolo v minulosti znečistené mesto a ovzdušie kvôli cukrovaru či pivovaru. „Z jednej strany bola práca zebezpečená, z druhej stále keď snežilo, sneh bol takmer čierny, keď sa dymilo z komíniov. Teraz je mesto svetlejšie a farebnejšie, ale zase prázdnejšie a nie je práce,“ dodáva. V dokumente využívajú skúsenosti približne 17-ročnej praxe v televízii a hlavne spravodajstve. „Máme bohatý archív za túto dobu, aj kvôli tomu sme do tohto projektu išli,“ vysvetlil dôvod, prečo sa do takéhoto výnimočného filmu pustili. Doteraz podľa jeho slov robili aj nízkonákladové filmy, za ktoré získali Výročnú cenu revue Pamiatky a múzeá, ktorú udeľuje Slovenské národné múzeum. „Teraz využívame už dronové zábery, je to modernejšie, vo filme bude aj grafika a pohrali sme sa aj s hudbou,“ avizuje Lichtmannegger.

O podporu projektu požiadali ešte v roku 2018 prostredníctvom OZ Oxymoron, finančné zdroje čerpali z Fondu na podporu národnostných menšín.

Viac ako polhodinový dokument bude v maďarskom jazyku so slovenskými titulkami odvysielaný v kine Orbis v Rimavskej Sobote v nedeľu, 17. novembra o 15:00 hod. Vstup je bezplatný. „V kine to budú premietať len jeden deň bez opakovania, tak si nenechajte ujsť príležitosť pripomenúť si toto obdobie,“ podotkla Szekeres.

R. SOBOTA: Tvorcovia priblížili ako vznikal ich ocenený film o sovietskych lágroch

Zdroj: Rimava.sk

Bývalá učiteľka z Rimavskej Soboty, ktorá sa vo voľnom čase venuje umeniu, svoj čas venuje mladým aj naďalej. Jej pamätné drevené stĺpy sú neodmysliteľnou spomienkou už viac ako štyri desaťročia. Pravidelne ostávajú na pamiatku každého ročníka vo vzdelávacom tábore študentov v Gombaseku. Objavili sa však aj na viacerých letných táboroch nielen v regióne Gemera-Malohontu, ale aj v širokom okolí na Slovensku či Maďarsku.

Naposledy bol pamätný stĺp Kataríny Nagyferencovej umiestnený v tábore v Gombaseku, kde ho tvorila približne týždeň. Záverom podujatia ho na pleciach spolu aj s jeho autorkou mladí preniesli táborom a osadili na čestnom mieste. „Pamätné stĺpy vyrezávam každý rok. Bolo to už 41-krát, sú na pamiatku zrazu vysokoškolákov ktorí sa chcú vzdelávať,” priblížila pre Rimava.sk Nagyferencová, ktorú mnohí študenti poznajú ako učiteľku matematiky a hlavne výtvarnej výchovy na Základnej škole M. Tompu v R. Sobote.

Hoci je v dôchodkovom veku, v študentskom tábore v Gombaseku ide o generačný rozdiel. „Sú to potomkovia tých, s ktorými som začínala. Teraz oni organizujú tábor. Poznajú ma, zdedili ma,” hovorí s úsmevom výtvarníčka. Ako ďalej spomenula, začínala malým stĺpom tiež v tábore na kurze rezbárov a sochárov, a keďže vtedy hľadali niekoho takého, dala sa nahovoriť. „Odvtedy to robím každý rok,” dodala. Vtedy sa zúčastňovala aj prvých ročníkov Letného tábora výtvarníkov na Kurinci. „Učiť som nechcela a mňa nemal vtedy kto. Mala som tam veľa kamarátov umelcov,“ spomenula. Podľa jej slov motívy pre svoju prácu zbiera z náhrobných stĺpov, ale má aj vlastné. Pri prácach má pomocníkov. Keď jej však nemá kto pomôcť pri dvíhaní alebo otáčaní dreva na stojane, využíva ako tvrdí, fyziku. 🙂 Presný počet vyrezaných sôch nevedie, no odhaduje ich možno aj na 200 kusov. „Nájdete ich od Bratislavy až na východ k mestu Čierna nad Tisou,” priblížila s tým, že pamätný stĺp je aj v Rimavskej Sobote na ZŠ M. Tompu či v cintoríne.

Najbližšie bude tvoriť v remeselníckom tábore na Kokave s deťmi z okresu Lučenec, Fiľakovo a Rimavská Sobota. „Vychovávam a učím vyrezávať deti. Niekto sa potom tomu venuje naďalej a niekomu ostanú spomienky na to, že niečo dobré spravil vlastnou rukou a nevytvoril len čísla a veci v počítači,” podotkla. Okrem vyrezávaných sôch z dreva robí aj sochy z kameňa či odlieva plakety. „Kreslím a maľujem čo ma napadne. Celá naša rodina má na výtvarníctvo talent,” tvrdí Nagyferencová, ktorá pochádza z rodiny s umeleckými koreňmi kde remeslá nie sú cudzie keďže ich otec bol kováčom. Práci so železom a umeleckému kováčstvu sa podľa jej slov naďalej venujú aj mladší z rodiny.