• Inzercia
  • Podujatia
  • Recepty
  • Reklama
  • Webstránky
  • Registrácia
  • Kontakt

Rimava.sk - správy - Rimavská Sobota a okolie

Rimavská Sobota, spravodajský portál, správy, informácie z regiónu

  • Domov
  • Správy z regiónu
    • Samospráva
    • Kultúra
    • Školstvo
    • Politika
    • Súdy
    • Zdravie a voľný čas
    • Podnikanie, ekonomika
    • Životné prostredie
    • Doprava
  • Policajné správy
  • COVID
  • Píšete nám
  • Šport
    • Futbal
    • Hokej
    • Bedminton
    • Cyklistika
    • Džudo
    • Kickbox
    • Kulturistika
    • Moto
    • Plávanie
    • Taekwondo
    • Tenis
    • Volejbal
    • Zápasenie
    • Iné športy
  • Publicistika
  • TV Rimava
  • Jedlo
    • Jedálne Čiermy orol a Junior Komplex – Denné menu
    • Jedáleň Rio – Denné menu
    • Pizzeria Palazzo – denné menu

Mám za sebou 2 milióny kilometrov, čo je skoro päťdesiatkrát okolo Zeme, hovorí letuška Petra

12. septembra 2020 1 Comment

Splnila si svoj sen, vďaka ktorému precestovala poriadny kus sveta. Soboťanka Petra Antalíková bola súčasťou jednej z najprestížnejších leteckých spoločností Etihad Airways.

Nenechala sa odradiť a za svojím cieľom si vytrvalo išla. Hovorí, že mala aj kúsok šťastia. Práca letušky jej umožnila spoznať rôzne kúty sveta, no na Slovensko nedá dopustiť. Petra v rozhovore prezradila, ako sa jej podarilo dostať do Etihad Airways, čo bolo náplňou jej práce a aj to, aké prekážky musela na ceste za splnením svojho sna prekonať.

Článok pokračuje pod reklamou



Ako by ste opísali prácu letušky? Mnohí si myslia, že je to len práca čašníčky v lietadle, vašou prácou však nie je len obsluha cestujúcich.

S týmto názorom som sa stretávala veľmi často a nemôže to byť ďalej od pravdy. Podávanie jedla a nápojov je to posledné, na čo nás na 6 týždňovom tréningu pripravovali. Na palube sme hlavne kvôli bezpečnosti. Ak náhodou dôjde k núdzovej situácii, sú to práve letušky a stewardi, ktorí majú celú evakuáciu pod kontrolou a pokojne vám môžu zachrániť život.

Kedy ste sa rozhodli pre prácu letušky? Museli ste v niečom na sebe zapracovať?

Letuškou som chcela byť odvtedy, ako som sa dozvedela, že taká práca vôbec existuje. Kedže jazyky ma vždy bavili, jediné, na čom som musela zapracovať, bol takzvaný reach test. Etihad mal podmienku dosiahnuť rukou do výšky 210 centimetrov. Letušky totiž musia dosiahnuť na všetky úložné priestory v kabíne. Ja nemám ani 160 centimetrov, a teda mi to dalo zabrať. Na skriňu som si nakreslila čiaru a pár mesiacov som sa naťahovala, až kým sa mi to nepodarilo. Všetko sa dá, keď sa chce.

Bolo náročné dostať sa do Etihad Airways? Ako vyzeral pohovor?

Jednoduché to nebolo hlavne z dôvodu, že Etihad neorganizoval pracovné pohovory v strednej Európe, čiže som musela cestovať do Londýna a dúfať, že tam nejdem nadarmo. Pohovor trval dva dni a pozostával z krátkeho rozhovoru o životopise, niekoľkých skupinových diskusií, kde sme museli ako tím riešiť rôzne problémy, ktoré by sa teoreticky mohli odohrať na palube, anglického testu a napokon záverečného pohovoru. Bolo to mimoriadne stresujúce, kedže po každom kole posielali ľudí domov. Prišlo nás vyše 200 a prácu dostalo asi 15 z nás.

Pamätáte si na svoj prvý deň v práci?

Môj úplne prvý deň bol teda poriadne stresujúci, asi ako v každej novej práci. Bol to turnaround, čiže let na otočku, do Delhi v Indii. Na tomto lete som ale nepracovala, len som sa zaúčala. Samozrejme, lietadlo bolo úplne plné a keď som uvidela, ako sa na mňa rúti 300 ľudí a dvakrát toľko batožiny, nebolo mi všetko jedno. Môj prvý skutočný let, kde som už mala čo to na starosti, bol do Seoulu (Južná Kórea). Bol to nočný let a na pristátie ma piloti zavolali do kokpitu. Bola som ale taká unavená, že som z pristátia väčšinu prespala a doteraz sa za to hanbím.

„Letuškou som chcela byť odvtedy, ako som sa dozvedela, že taká práca vôbec existuje.“

Ako by ste túto leteckú spoločnosť opísali? V našich končinách ju mnoho ľudí asi nepozná.

Etihad nie je na Slovensku veľmi známy, kedže zatiaľ nelieta do strednej Európy. Etihad je ale národnou leteckou spoločnosťou Spojených arabských emirátov a sídli v hlavnom meste Abu Dhabi, odkiaľ lieta do celého sveta. Je to momentálne jediná komerčná letecká spoločnosť, ktorá ponúka vlastný 3-izbový apartmán na palube, ktorý zahŕňa manželskú posteľ či dokonca sprchu.

Koľko jazykov by mala letuška či steward ovládať? Koľko ich ovládate vy?

To záleží od požiadaviek jednotlivých spoločností, je to individuálne. U nás to bola len angličtina na vysokej úrovni, čo znamená, že nemôžte mať problém študovať tisíc stranový tréningový manuál plný technických termínov. Pre mňa je angličtina momentálne jediný jazyk, v ktorom sa cítim sebaisto. Okrem toho ale rozumiem po taliansky, rumunsky a čo to nemecky. Plynulo nimi ale nehovorím.

„Ak náhodou dôjde k núdzovej situácii, sú to práve letušky a stewardi, ktorí majú celú evakuáciu pod kontrolou a pokojne vám môžu zachrániť život.“

Viete približne, koľko letov máte za sebou? Ako dlho ste pracovali ako letuška a prečo ste sa rozhodli ukončiť túto kariéru?

Viem to celkom presne. 419 letov a takmer 2 milióny kilometrov, čo je skoro päťdesiatkrát okolo Zeme. Lietala som vyše dva a pol roka a rozhodla som sa odísť kvôli únave a túžbe po normálnom živote. Byť letuškou je veľmi fyzicky náročné. Neustále zmeny časových pásiem, nočné lety, narábanie s ťažkou batožinou a vozíkmi s jedlom a nápojmi si vypýta svoju daň.

Aký je váš najkrajší zážitok z paluby lietadla a naopak najhorší?

Tých dobrých aj zlých bolo nespočetne veľa, vždy bolo super letieť s kamarátmi a skočiť spolu na večeru v Melbourne alebo Kuala Lumpur. Určite ale nezabudnem, ako ma kolegovia prekvapili na moje narodeniny. Pristáli sme na obed po prebdenej noci a celá posádka mi spievala Happy Birthday. To bolo naozaj milé vzhľadom na to, že na každom lete máte iných kolegov a vôbec sa nepoznáte. Tých zlých je asi, bohužiaľ, viac. Nepríjemní pasažieri a kolegovia či turbulencie boli na dennom poriadku. Nerada spomínam na let do Los Angeles, keď som kvôli meškaniu strávila v uniforme 23 hodín. Nejdem sa ale sťažovať. Moja spolubývajúca mala pasažiera, ktorý počas letu zomrel. Na palube sa naozaj môže stať úplne všetko.

Aké sú podľa vás najväčšie fámy o lietaní? Alebo o práci letušky?

Tú prvú o čašníčkach sme už spomenuli. Ďalšia populárna fáma je, že vidíte len letiská a nič viac. To záleží od typu letu a spoločnosti, pre ktorú lietate. Ja som toho precestovala celkom dosť a som za to veľmi vďačná, inak by sa mi to v takom krátkom čase nikdy nepodarilo. Práca letušky už dávno nie je taká elegantná ako v 50-tych alebo 60-tych rokoch. Lietanie sa stalo bežnou rutinou a dovoliť si ho môže takmer každý. Aj keď sa po lete prechádzame po letisku a ľudia si nás fotia, väčšinou sme úplne vyčerpaní, špinaví a niekedy ani nevieme, kde to vlastne sme. Taktiež nie každá žena, ktorá za touto prácou odíde, si tam ide hľadať arabského šejka. Väčšina letušiek má vysokoškolské vzdelanie a jednoducho sa rozhodli, že chcú novú skúsenosť, ktorá im umožní precestovať svet.

Petre sa podarilo precestovať kúsok sveta. Na Európu však nedá dopustiť.

Je možné popri takto časovo náročnej práci viesť aj súkromný život? Ako často ste napríklad chodili domov?

Váš súkromný život viac-menej neexistuje. Lietate piatky, sviatky, narodeniny, svadby, pohreby, Vianoce, Nový rok. Váš rozpis letov je každý mesiac iný. Domov som ale chodila tak často, ako sa len dalo, väčšinou sa mi to podarilo raz za 4 mesiace.

Ako vyzeral napríklad jeden váš pracovný týždeň?

Všetko záleží od vášho rozpisu letov na daný mesiac. Každý deň bol iný. Niektoré týždne som mala 4 dni voľna, potom jeden krátky let a ďalšie voľno. Inokedy som lietala aj 6 dní nonstop s 12 hodinovou prestávkou medzi letmi. Často sa stávalo, že som za týždeň navštívila aj tri krajiny. Stereotyp v tejto práci neexistuje. Let môže trvať 40 minút alebo 17 hodín.

„Bol to zážitok na celý život,“ povedala Petra o svojej práci.

Viete spočítať, v koľkých krajinách ste vďaka svojej práci boli? Ktoré vám najviac prirástli k srdcu a prečo?

Navštívila som asi 40 krajín. Rím je pre mňa najkrajšie európske mesto, ktorého atmosféra sa nedá s ničím porovnať. Celkovo pre mňa Európa nemá konkurenciu. Miest, ktoré sa oplatí navštíviť, je strašne veľa, ale spomeniem New York, Sydney, Singapur a Tokyo. Slušnejších ľudí ako Japoncov snáď nenájdete. Čo sa týka exotiky, jednoznačne Seychely a Maldivy.

Videli ste už kus sveta. Ako je na tom Slovensko v porovnaní so zahraničím?

Aj keď ani teraz nežijem doma, Slovensko je pre mňa domov a vždy sa tam rada vraciam. Povedala by som, že sme tak na pol ceste. V porovnaní so zvyškom Európy ešte máme na čom pracovať. Vo svete je ale nespočetne veľa miest, kde si poviete, že ste radi, že ste zo Slovenska. Nie sme na tom vôbec tak zle, ako si často radi myslíme.

Ako ste sa cítili v Abu Dhabi alebo ako Európanka v moslimských krajinách?

V Emirátoch som sa cítila ako doma. Domáci tvoria len vyše 10 percent obyvateľstva a zvyšok sú prisťahovalci. Predsudky o moslimoch by už mali upadnúť do zabudnutia. Abu Dhabi a Dubai sú ultramoderné mestá budúcnosti a ani na sekundu nemáte pocit, že sa na vás niekto pozerá krivo, lebo ste Európan alebo žena. Arabské ženy chodia ako vystrihnuté z módnych magazínov s dokonalými vlasmi a makeupom a spod abaje im vykúkajú drahé topánky a kabelky. Abu Dhabi a Dubai sú veľmi bezpečné a ani raz som sa tam necítila nepríjemne.

Čo by ste odporučili tým, ktorí rozmýšľajú nad kariérou letušky či stewarda?

Venovať sa angličtine a nevzdávať sa. Často sa to nepodarí na prvýkrát. Treba mať aj kúsok šťastia. Ja som to šťastie mala v správnom čase na správnom mieste a bol to zážitok na celý život.

  • Púšť v Abu Dhabi.
  • Sydney.
  • Na pohovor ich prišlo vyše 200, Petra patrila medzi 15 úspešných uchádzačov.
  • „V Dubaji som sa cítila veľmi bezpečne,“ hovorí bývalá letuška Petra.
  • Čo sa exotiky týka, odporúča Maldivy.

Zdroj: Rimava.sk, Foto: archív P. Antalíková

Filed Under: Publicistika, Sobotské osudy, Správy z regiónu

Kresbu nikdy neštudovala, napriek tomu jej portréty visia na výstavách. Talent nie je všetko, hovorí Šarlota Bottová

23. augusta 2020 Leave a Comment

Umenie nikdy neštudovala, všetko sa naučila vďaka samoštúdiu. Kedysi nevedela, aké ceruzky má používať. Dnes jej portréty visia na výstavách.

Žije a tvorí v Hnúšti. Ako hovorí, kreslí už od malička a v jej práci je vidieť progres. Tvrdí, že talent nie je všetko, dôležité je vytrvať a stále sa zlepšovať. Aj keď sú rokmi jej portréty prepracovanejšie, nehodlá sa zastaviť. Jej cieľom je kresliť tak, aby jej portréty boli nerozoznateľné od fotky. Momentálne vystavuje v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote.

V rozhovore Šarlota Bottová prezradila, aké boli jej začiatky, ako sa naučila kresliť, kde môžeme vidieť jej portréty alebo i to, prečo je dôležité nevzdávať sa.

Kedy ste s kreslením začali?

Kresleniu sa venujem už od malička. Najprv to boli také kreslené postavičky ako napríklad Tom a Jerry. Potom som s tým prestala a opäť ma to chytilo až na strednej škole na hodine estetiky. Tam sme kreslili tváre podľa živých modelov. Odvtedy sa kresleniu venujem tak priebežne, ako-kedy. Nemôžem povedať, že sa tomu venujem celé roky, pretože som mala aj prestávky.

Článok pokračuje pod reklamou



Ako si na tieto začiatky spomínate? Išlo vám to hneď?

Ak mám byť úprimná, v kreslení som bola v triede najlepšia. Preto ma to povzbudilo, motivovalo ďalej. V niečom som bola lepšia, a preto som sa tomu začala viacej venovať. Učiteľka ma pochválila a mňa to začalo viacej baviť. Ak mám však porovnať terajšie výkresy s tými, ktoré som nakreslila v začiatkoch, či pred dvoma-troma rokmi, tak je tam viditeľný rozdiel. Stále sa zlepšujem, od strednej školy už ubehlo desať rokov.

„Som samouk. Najskôr som ani nevedela, aké ceruzky mám používať.“

Pomohol vám niekto rozvíjať váš talent?

Aj môj otec kedysi kreslieval, keď som bola malá. Som však skôr samouk. Otec mi niečo ukázal, naučil ma nejaké tieňovanie, ale väčšinu som sa naučila sama. V knižnici, neskôr z internetu. Aj teraz čerpám veľa informácií z internetu. Strednú školu som vyštudovala v odbore kozmetička, nebolo tam umelecké zameranie a ani žiadne kurzy kreslenia.

Čo bolo pre vás najnáročnejšie naučiť sa?

Hmm, najnáročnejšie… Na začiatku som mala problém presne nakresliť oči, spraviť rovný nos, aby nebol krivý. Tá presnosť je dôležitá, spraviť presný náčrt. To bolo veľmi ťažké, ale ide to rokmi a praxou. Čím viac kreslím, tým je to lepšie. A ešte sa mám stále čo učiť. Vidím celkový progres. Pri používaní ceruziek, v tieňovaní. Teraz sa s kresbou hrám dlhšie, lebo chcem, aby som tú osobu zachytila čo najlepšie. Záleží mi na tom a hrám sa s tým dlhšie ako predtým. Podľa mňa vidieť v mojej práci posun.

Čo by ste chceli ešte vylepšiť? S akými ohlasmi ste sa zatiaľ stretli?

Chcem, aby tie kresby boli celkovo ešte lepšie. Chcela by som tvoriť hyperrealistické portréty. To sú také, ktoré sú nerozoznateľné od fotky. Snažím sa, uvidíme o pár rokov. Zatiaľ sa v okolí stretávam väčšinou s pozitívnym ohlasom, aj keď už som narazila i na negatívne.

Boli vaše kresby už niekde uverejnené? Alebo kreslili ste už pre niekoho známeho?

Áno. Kreslím do rómskych novín Romano nevo ľil. Oni mi pravidelne píšu, či pre nich niečo nenakreslím. Pošlú mi nejaký námet či fotografiu. Ja sa to pokúsim zachytiť a oni to zverejnia k článku. Kreslila som pre nich napríklad speváčku Věru Bílú, prezidentku Zuzanu Čaputovú a teraz naposledy som kreslila Irenu Bihariovú. Už som kreslila aj pre skupinu Gipsy Čáve. Jeden zákazník si prial nakresliť prezidentku Zuzanu Čaputovú, portrét jej daroval osobne. Robila som portrét aj pre speváčku Gitanu, keď bola u nás v Hnúšti na workshope v škole. Som šťastná, keď niekto chce, aby som mu nakreslila portrét.

„Na portrétoch sa snažím zachytiť emóciu.“

Koľko máte doma ceruziek?

No, to vám neviem povedať. Možno okolo sto. A vlastne ani to som na začiatku nevedela – aké ceruzky používať. Predtým som kreslila len s jednou ceruzkou. A teraz už viem, že sú mäkké, tvrdé atď. Už aj používam umelecký papier alebo vatové tyčinky. To všetko som sa naučila cez internet. Najskôr som nemala ani šajnu, ako s tým robiť. Rokmi som sa to naučila.

Podľa čoho si vyberáte, koho nakreslíte? Zvyknete kresliť aj podľa vašej fantázie?

Musí ma tá osoba zaujať, osloviť. Hlavne kreslím celebrity, ktoré všetci poznáme. Keď uvidím nejakú dobrú fotku nejakej známej osobnosti, tak si ju stiahnem a kreslím podľa toho. Začnem náčrtom a postupne idem ďalej. Kreslím podľa predlohy, postavy si nevymýšľam. Ani ma to neláka.

Prečo práve portréty?

Skúšala som už nakresliť aj niečo iné. K portrétom mám však vzťah, to je to, čo chcem robiť. To ma najviac baví. Keď sa pozriem na tú kresbu a poviem si: áno, podobá sa. A keď tú osobu na portréte spoznajú aj iní ľudia. Skúšala som kresliť aj postavičky alebo domy – nebaví ma to. Mala som už aj také zákazky, ale nie je to ono. Na portrétoch sa snažím zachytiť emóciu.

Koľko času strávite nad jedným portrétom?

Záleží to na veľkosti. Ak kreslím na zákazku, tak sa vždy dohodneme, či chcú väčší alebo menší portrét. Tiež sa ten čas líši, ak mám kresliť jednu osobu alebo viac osôb. Jeden portrét na formát A3 mi trvá približne štyri až päť dní, podľa času, ktorý mám pri drobcovi. Som na materskej, je to ťažšie pri dieťati niečo robiť. Jeden deň kreslím hodinku, ďalší dve-tri, nerobím to naraz, mám pauzičky. Kreslím však aj na rozmery A2 a aj A1, ale to skôr zriedkavo, lebo to zaberie veľa času. Väčšinou tvorím večer. Kreslenie je mojím koníčkom, nie prácou na plný úväzok. Meditujem pri tom, pustím si cez slúchadlá hudbu a kreslím. Mám to rada.

Seba ste už nakreslili?

Nie. Toto sa ma veľa ľudí pýta. Myslím si, že to nie je také zaujímavé. Možno v budúcnosti mi to napadne a spravím si autoportrét. O takých desať rokov.

Stalo sa vám už niekedy, že sa vám kresba nepáčila a zahodili ste ju?

Veľakrát. Hlavne na začiatku, ale aj teraz sa mi to stane. Zhruba pred mesiacom som to v polke roztrhala od nervov. Nepáčil sa mi výraz tváre, nezachytila som ho dobre. Nebolo to tak, ako som chcela. Podľa mňa sa to stane každému, keď sa mu niečo nepáči. Ak sa mi to stane pri zákazke, musím to kresliť znova, aby bol zákazník spokojný. Ale niekedy si poviem, že tú istú tvár už nechcem kresliť.

Máte tie portréty ešte kam odkladať?

Teraz mám výstavu v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote, takže doma mám len dva portréty. Ale inak ešte miesto mám. Nie je toho zas až tak veľa.

Ako vznikala výstava v múzeu?

Našli ma na mojej stránke na internete a oslovili ma, či by som súhlasila, že by boli veľmi radi. Stretli sme sa, dohodli a vykonali to. Sú tam najnovšie aj staršie kresby. Návštevníci môžu vidieť môj posun. Mala som však už viac výstav. Jedna bola napríklad v Prahe, Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote, Rimavskej Bani a dvakrát som mala výstavu aj v Hnúšti v knižnici. Moja prvá výstava bola v Prahe na rómskom festivale. Vystavovali tam rómski amatéri. Tiež ma našli cez internet, bolo to približne pred piatimi rokmi. Vnímajú ma ako takú rómsku umelkyňu, hádam nepreháňam.

Aké máte ďalšie ciele?

Najmä výstavy, ak mi bude dopriate. Ako každý umelec aj ja sa z výstav teším. Inak neviem, iba kreslím a nechávam tomu voľný priebeh.

Zdroj: Rimava.sk, Foto: archív Š. Bottová

Filed Under: Kultúra, Publicistika, Sobotské osudy, Správy z regiónu

Z Rimavskej Soboty na Cambridge: Š. Farsang stážoval v NASA, teraz učí na prestížnej univerzite

16. augusta 2020 2 komentáre

Štefan Farsang je doktorand v odbore fyzika minerálov na Univerzite v Cambridgei v Spojenom kráľovstve. Geológiu vyštudoval na Univerzite v St Andrews v Škótsku.

Aj keď sa narodil v Banskej Bystrici, detstvo prežil v Rimavskej Sobote, kde navštevoval i základnú školu. Po strednej škole sa rozhodol v štúdiu pokračovať v zahraničí. Má za sebou niekoľko úspešných projektov, stážoval v Lunárnom a planetárnom inštitúte a NASA Johnson Space Center v Houstone, za svoj diplomový projekt o uhlíkatých chondritoch (skupina meteoritov) získal vedecký grant Britskej kráľovskej astronomickej spoločnosti a v roku 2018 si v Melbourne prevzal ocenenie Medzinárodnej mineralogickej spoločnosti, ktoré sa v rámci konferencie spoločnosti organizovanej každé štyri roky udeľuje najviac trom doktorandom.

V rozhovore nám Štefan Farsang prezradil niečo viac o jeho výskumoch, porozprával nám o štúdiu v zahraničí i o jeho ceste na Cambridge.

Článok pokračuje pod reklamou



Kedy ste sa začali zaujímať o mineralógiu? Čo vás na tomto odbore zaujalo?

Vzorky hornín a minerálov z okolitých kameňolomov som začal zbierať už ako dieťa. Zaujala ma rôznorodosť zozbieraných vzoriek a ja som sa o nich chcel dozvedieť viac a viac. Na strednej škole nasledovali projektové súťaže, ako napríklad Stredoškolská odborná činnosť, v rámci ktorých som zrealizoval svoje prvé mini projekty. Z detského hobby sa tak postupne stala profesionálna kariéra.

Čomu sa venujete v súčasnosti?

V súčasnosti sa venujem dvom vedeckým témam. V rámci prvej skúmam minerály meteoritov, ktoré vznikli vďaka aktivite vody, respektíve rôznych vodných roztokov na asteroidoch. Zaujíma ma, akú rolu zohrala voda vo formovaní rôznych telies v počiatočnom štádiu Slnečnej sústavy, ako aj pôvod vody na rôznych asteroidoch a planétach, vrátane našej Zeme. V rámci druhej témy študujem mineralogické procesy odohrávajúce sa vo vysokoteplotných a vysokotlakových podmienkach zemskej kôry a zemského plášťa a dlhodobého vplyvu týchto procesov na vulkanickú aktivitu a klímu našej planéty.

Š. Farsang v USA pri kráteri Ubehebe.

Kde v praxi by sme sa mohli s takýmto výskumom stretnúť?

Veľkým problémom je napríklad skladovanie rádioaktívnych zvyškov jadrového paliva z atómových elektrární. K ich bezpečnému uskladneniu v hlbinách Zeme je nevyhnutné porozumieť stabilite rôznych hornín a minerálov pod vysokoteplotnými a vysokotlakovými podmienkami.

Ako si máme predstaviť priebeh výskumu? Ste zatvorený niekde v laboratóriu, alebo skúmate v teréne?

Robím predovšetkým na experimentoch, takže veľa času trávim v laboratóriách, či už na univerzite alebo na pôde urýchľovačov častíc. V laboratóriu vytvárame vysokoteplotné a vysokotlakové podmienky pomocou takzvaných diamantových ciel, pričom  štruktúru materiálov charakterizujeme pomocou röntgenových lúčov generovaných priamo v urýchľovačoch. Po experimentoch nasleduje najzdĺhavejšia časť, ktorou je vyhodnotenie dát pred počítačom. Do terénu chodím predovšetkým s našimi študentmi, a to v rámci ich terénnych cvičení.

Ako dlho sa venujete jednému výskumu a podľa čoho si vyberáte objekty skúmania?

Zvyčajne robím paralelne na troch až štyroch projektoch, pričom každý z nich trvá minimálne dva roky. Pri výbere projektov zohľadňujem dve kritériá, a to či je projekt zaujímavý a či je užitočný pre vedeckú disciplínu.

Čo je možné zistiť vďaka minerálom? Prečo je mineralógia dôležitá?

Produkty vyrobené z hornín a minerálov sú prítomné všade okolo nás. Sklo sa vyrába z kremeňa, plasty z ropy. Na výrobu súčiastok do áut a rôznych elektrických spotrebičov sú zase nevyhnutné rôzne rudné minerály. Dokonca aj v ľudskom tele sa nachádzajú desiatky druhov minerálov. Príkladom je apatit, vďaka ktorému sú naše kosti tvrdé. Bez porozumenia chemických a fyzikálnych vlastností minerálov by bolo veľmi ťažké ich zužitkovať, napríklad navrhovať implantáty do ľudského tela. 

„Zvyčajne robím paralelne na troch až štyroch projektoch, pričom každý z nich trvá minimálne dva roky.“

Počas univerzitných štúdií ste sa zúčastnili vedeckej stáže v Lunárnom a planetárnom inštitúte a NASA Johnson Space Center v Houstone, čomu ste sa tam venovali?

Počas desiatich týždňov som pracoval na projekte zaoberajúcom sa kolíznou evolúciou našej Slnečnej sústavy, a to skúmaním antarktického meteoritu, ktorého materské teleso zažilo zrážku s ďalším asteroidom. Okrem práce na projekte som mal možnosť zúčastniť sa rôznych prednášok a navštíviť laboratóriá NASA, napríklad laboratórium zamerané na výskum potravy pre astronautov.

Čo pre vás táto skúsenosť znamenala? Posunula vás niekam?

Určite to bola mimoriadna skúsenosť, ktorá mi dopomohla dostať sa na doktorandské štúdium. Mal som možnosť pracovať pod priamym dohľadom renomovaného vedca, učiť sa, ako sa robí špičkový výskum a používať prístroje, ktoré som dovtedy videl len v učebniciach.

Stážisti LPI/NASA s astronautom Donom Pettitom.

Kam ste chodili na strednú školu a prečo ste išli ďalej študovať do zahraničia?

Na strednú školu som chodil na Gymnázium Hansa Selyeho v Komárne, ktoré je dlhodobo známe kvalitou výučby matematiky a fyziky, ktoré patrili medzi moje obľúbené predmety. Pre zahraničie som sa rozhodol pre väčší potenciál osobnostného ako aj profesionálneho rastu.

Pripravovali ste sa na štúdium v zahraničí už počas strednej školy?

Prihlásiť sa na univerzitu v Spojenom kráľovstve bolo rozhodnutím na poslednú chvíľu. Nakoľko veľa univerzít organizuje osobné pohovory, dobrá znalosť anglického jazyka, vrátane odborných výrazov, je nevyhnutná. Pre uchádzačov o štúdium v zahraničí preto odporúčam návštevu jazykových kurzov a minimálne dva roky pred nástupom skontrolovať priebeh prijímacieho procesu, možnosť získania štipendií ako aj študentských pôžičiek.

Ako sa študuje v zahraničí? Viete to porovnať so štúdiom na Slovensku?

Každý systém aj univerzita má určité špecifiká. Napríklad ja som na Univerzite v St. Andrews nikdy nemal ústne skúšky a pri písomných skúškach sa snažili všetkými prostriedkami zminimalizovať šancu na podvod, preto mi pripadal tamojší systém veľmi transparentný. Najväčší rozdiel je asi v prístupe študentov k štúdiu. Napríklad na Cambridge je ročné školné minimálne 9 000 libier, čo znamená, že prípadné prepadnutie môže študenta vyjsť veľmi draho. Na druhej strane je systém študentských pôžičiek, zatiaľ dostupný aj pre študentov z Európskej únie, veľmi obľúbený a dobre nastavený. V praxi to znamená, že aj študenti z rodín s nižšími príjmami, kam patrí drvivá väčšina študentov zo Slovenska, majú šancu sa sem dostať. Slovenský systém príliš nepoznám, nerád by som preto porovnával. 

„Doktorandské štúdium na univerzite v Cambridge je v celku náročné, ja osobne pracujem 50 až 60 hodín týždenne,“ povedal mladý vedec.

Predpokladám, že sledujete dianie na Slovensku. Posledné týždne rezonovala téma plagiátorstva a okopírovaných diplomových prác. Myslíte si, že by sa niečo také mohlo stať aj na univerzitách, na ktorých ste pôsobili vy?

Nie je to pravdepodobné. Po prvé, nielen záverečné práce, ale aj obyčajné eseje sú automaticky kontrolované softvérom na kontrolu plagiátorstva. Po druhé, na našej univerzite sú napríklad všetky dizertačné práce hneď po odovzdaní nahraté do verejne dostupného elektronického systému. Po tretie, akademici aj študenti si uvedomujú, že nečestné správanie by bolo ich posledným krokom na pôde prestížnej univerzity, ktorá si zašpiniť svoje dobré meno kvôli lenivosti nejakého študenta len tak nenechá. 

Ako sa vám podarilo dostať sa na Cambridge? Ako vyzerá štúdium na tejto prestížnej univerzite?

Myslím si, že rozhodujúce bolo moje detstvo. Mal som veľké šťastie na rodičov, ktorí mi ako malému chlapcovi kupovali knižky namiesto videohier, a na inšpiratívnych učiteľov, ktorí ma pripravovali na rôzne súťaže nad rámec svojej pracovnej doby. Akonáhle natrafíte na dobrého trénera, potom je to už len na vašej vytrvalosti, kam to dotiahnete. Samozrejme, dobré študijné výsledky z univerzity, dobrá znalosť odboru aj jazyka a skúsenosti s výskumom boli nevyhnutné. Doktorandské štúdium na univerzite v Cambridge je v celku náročné, ja osobne pracujem 50 až 60 hodín týždenne. Štúdium zahrňuje plánovanie projektov, experimenty, spracovanie dát, písanie vedeckých článkov, prezentáciu výsledkov na vedeckých konferenciách a výučba, či už v rámci laboratórnych a terénnych cvičení alebo v malých skupinkách, tzv. supervisions alebo tutorials, ktoré sú typické pre Cambridge a Oxford.

Spojené kráľovstvo – Cornwall: So študentmi chodí na terénne cvičenia.

Na ktorý váš projekt, výskum ste zatiaľ najviac pyšný? Čo sa vám podarilo zistiť?

Najviac sa mi páčil projekt zameraný na stabilitu karbonátových minerálov hlboko v podzemí, a to kvôli náročnosti experimentov. Veľmi zjednodušene, podarilo sa nám zistiť, že väčšina karbonátov smerujúca do podzemia v rámci subdukcie sa rozpustí vo vodných roztokoch. Rozpustený oxid uhličitý sa vo forme vulkanických plynov následne dostane do našej atmosféry, kde prispieva ku globálnemu otepľovaniu.

Plánujete sa niekedy vrátiť na Slovensko, alebo chcete žiť v zahraničí?

V najbližších rokoch plánujem zostať v zahraničí a nadobudnúť ďalšie skúsenosti. Časom by som sa veľmi rád vrátil na Slovensko, no uvažovať o návrate do akademického prostredia, kde sa za pár kilogramov klobásy dajú kúpiť výsledky vysokoškolských skúšok, za niečo hodnotnejšie aj hocijaký titul a kde celé grantové schémy musia byť kvôli korupčným škandálom zrušené, je ťažké. Na druhej strane, aj vďaka medzinárodným grantom, vidieť viac a viac špičkových laboratórií otvorených aj na Slovensku. Pevne verím, že tento trend bude pokračovať.

Zdroj: Rimava.sk, Foto: archív Š. Farsang

Filed Under: Publicistika, Sobotské osudy, Správy z regiónu

Prijali sme šteniatko, ktorému zlomili obe predné labky, hovorí Bea Jagošová o práci v útulku

2. augusta 2020 Leave a Comment

Vzťah ku zvieratám má Bea Jagošová už od malička. Najskôr pravidelne ako dobrovoľníčka navštevovala útulok v Lučenci. Neskôr sa začala zaujímať o karanténnu stanicu vo Fiľakove. Koncom roka 2011 založila Občianske združenie Šťastné labky, čím dala nádej na život všetkým opusteným psíkom v meste, ktorých dovtedy, ak sa im nepodarilo nájsť si nový domov, do dvoch týždňov utratili.

Od augusta 2014 OZ Šťastné labky prevádzkuje vo Fiľakove útulok, v ktorom si momentálne domov našla približne šesťdesiatka psov. V rozhovore nám predsedníčka združenia Bea Jagošová prezradila napríklad to, ako vyzerá práca v útulku, v akom stave psíkov prijímajú a prečo musia ísť na kastráciu, podľa čoho im dávajú mená a či si ich všetky aj pamätá.

Je to vaša práca na plný úväzok, ale sa útulku venujete vo voľnom čase?

Najskôr som sa tomu venovala len vo voľnom čase. Lenže tých povinností pribúdalo a už nie je možné, že by som sa zamestnala aj niekde inde. Snažíme sa zamestnať cez projekty v útulku, keďže združenie nemá financie na to, aby niekoho zamestnávalo, takže to riešime cez Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Zamestnávame tak mňa aj ostatných zamestnancov. Momentálne máme ešte ďalších troch ľudí, jedného na báze dobrovoľníctva a dvoch cez projekty.

Článok pokračuje pod reklamou



Čo ste robili predtým, než ste sa naplno začali venovať útulku?

Mám vyštudovanú obchodnú akadémiu. Pracovala som aj v lekárni, istú dobu som bola i v zahraničí. Napokon som však ostala tu. Môžem povedať, že teraz robím to, čo mám rada a mám k tomu blízko. Som spokojnejšia, aj keď je to veľká zodpovednosť.

Ako vyzerá jeden deň v útulku?

Začíname už skoro ráno, medzi siedmou až ôsmou prichádzame do útulku. Postupne púšťame psíkov do výbehov a venčíme ich. V priebehu celého dňa do približne tretej či štvrtej sa striedajú a kŕmia, čistia a ošetrujú. V útulku máme okolo šesťdesiat psíkov a v dočasných opaterách asi ďalších desať až pätnásť psíkov.

Ako funguje dočasná opatera?

Opateru hľadáme dospelým psíkom aj šteniatkam. Snažíme sa vždy ľuďom podľa podmienok, ktoré majú, nájsť vhodného psíka. Zohľadňujeme napríklad to, či bývajú v byte, alebo v dome, či majú deti, sú športovo založení alebo či sú to starší ľudia. Psíkom zabezpečíme veterinárnu starostlivosť i krmivo. Ľudia sa nám o psíka starajú na nejakú dobu, bežne sú to dva-tri týždne a viac. Podľa toho, ako môžu pomôcť. Je to pre nás veľmi prínosné. Keď dáme psíka do dočasnej opatery, tak sa nám uvoľní miesto v útulku pre ďalšieho psíka, ktorý čaká na to miesto. Opatrovateľom môže byť viac-menej hocikto, musí mať len pozitívny vzťah ku zvieratkám a dôležitá je komunikácia s útulkom napríklad v prípade, že by mal psík nejaké zdravotné komplikácie.

Stalo sa vám už, že niekto psíka najskôr dočasne opatroval, a potom si ho aj adoptoval?

Áno, toto sa nám už stalo viackrát. Na jednej strane sme aj radi, no na druhej aj nie. Tých dočasných miest je strašne málo a takto o ne prichádzame.

Akých psíkov máte momentálne v útulku?

Prevažne sú to psíky väčšieho vzrastu, stredné až veľké psy. Ale dostávajú sa do útulku aj tie menšieho vzrastu, rôzne krížence, a to väčšinou krížence nemeckých ovčiakov. Je to však rôzne, prichádzajú aj šteniatka.

Odkiaľ k vám psíky prichádzajú? Odchytávate ich, alebo ich k vám prinesú aj majitelia?

Žiaľ, veľakrát sa stane, že psíka odchytíme na ulici alebo sú veľmi často vyhodené z auta, čo je už podľa nového zákona aj trestné. Ľudia to, žiaľ, aj tak robia. Psíky sa k nám z rôznych dôvodov dostávajú aj od vlastných majiteľov. Problémom je napríklad to, že si vyberú nevhodné plemeno, s ktorým nemajú skúsenosti, a potom mu nevedia poskytnúť to, čo potrebuje. Následne sa ho zbavia. Máme zazmluvnené okolité mestá a obce, ktoré majú problém s túlavými alebo premnoženými psíkmi a riešime teda aj ich. Je to Fiľakovo i okolie a okres Rimavská Sobota, nakoľko Rimavská Sobota má len malú karanténu, kde sa dá umiestniť len päť psíkov. Drvivá väčšina psíkov, ktoré prijímame, je z ulice.

V akom stave k vám prídu?

Pokiaľ sú to psíky z ulice, tak sú väčšinou zablšené, majú vnútorné aj vonkajšie parazity. Niektoré k nám v takom stave prídu aj od nezodpovedných majiteľov. Niektoré majú aj rôzne staršie i čerstvé zranenia, napríklad po zrážke s autom. Stane sa, že sa nájde psík, ktorý bol vyhodený z auta a ešte aj utrpí nejakú zrážku s ďalším autom. Sú zranené, niektoré aj týrané.

Chodievate do niektorých lokalít aj na odchyt či odber psíka, ktorý žije v zlých podmienkach?

Keď je nahlásený nejaký podnet ohľadom týrania, tak spolupracujeme s Regionálnou veterinárnou správou. Sú však aj prípady, keď ľudia niečo nahlásia a majiteľ sa sám psíka vzdá, lebo nemá na jeho chov podmienky – psík nie je začipovaný ani ošetrený. Stáva sa, že podnety riešime aj s políciou. Mali sme napríklad jeden prípad, keď bol psík nájdený s obrovskou ranou na hlavičke. Bol udretý sekerou alebo niečím podobným. Mal roztrieštenú lebku. Potom sme sa dozvedeli, že ten psík bol napadnutý ľuďmi, že ho chceli usmrtiť. Nepodarilo sa im to. Podali sme podnet na políciu kvôli týraniu zvierat, ale páchateľov sa nepodarilo vypátrať.

Toto bol najhorší prípad, s akým ste sa stretli?

Žiaľ, niekedy je to také, že si myslíte, že od tohto už nič horšie nepríde a následne prijmeme ešte horší prípad. Stalo sa, že sme prijali psíka, ktorému psychicky chorý syn v rómskej rodine zlomil predné labky. Bolo to asi štvormesačné šteniatko. Dali sme mu nôžky operovať, našťastie, žije plnohodnotným životom. Má rodinku v Brne, veľmi zodpovednú.

Predpokladám teda, že veterinárna starostlivosť tvorí najväčšie položky vo vašom rozpočte. Je to tak?

Áno. Financujeme to z príspevkov a snažíme sa od ľudí získať dve percentá z dane. Je to škoda, keď to prepadne štátu. Cez rok fungujeme z toho. Robíme aj nejaké zbierky, akcie, sem-tam máme nejaký infostánok alebo nejakú akciu v útulku. Aj vtedy môžu ľudia prispieť. Niekedy však máme aj ťažšie obdobia a sme v úzkych, lebo tie náklady prevyšujú príjmy. Pri tomto počte psíkov je útulok náročné prevádzkovať. Starostlivosť o šteniatka je nákladnejšia. Potrebuje prejsť očkovaniami a ošetreniami. Dospelého psíka zas musíme zbaviť vonkajších a vnútorných parazitov. Prejde očkovaním, čipovaním a kastráciou, keď je potrebná operácia, náklady sa navyšujú. Bežne, keď prijmeme psíka, jeho základné ošetrenie nás vyjde na približne sto eur a viac. Napríklad sme prijali psíka, ktorý kríval. Na röntgene zistili, že má problémy s kĺbmi, bola nasadená liečba. Čakáme, či sa to zlepší, je však možné, že sa mu v tele rozširuje rakovina. Niekedy príde psík, ktorý vyzerá zdravo, no potom sa zistí, že má napríklad v tele broky.

Prečo musia ísť na kastráciu?

Kastrácia je veľmi dôležitá najmä kvôli tomu, že zamedzíme ďalšiemu rozmnožovaniu. Psíky idú od nás na adopciu len po kastrácii. Zabezpečujeme si to sami. Je to dobré aj zo zdravotného hľadiska, ale hlavne kvôli počtu premnožených a túlavých zvierat na uliciach, ale aj u majiteľov. Napríklad sa stáva, že ľudia majú psíka na dvore, narodia sa im šteniatka. Potom sa ich nejakým spôsobom zbavia. Je to zákrok, ktorý psík absolvuje raz za život a majiteľ s ním má potom pokoj. Nevznikajú ďalšie a ďalšie šteniatka. Veľakrát sa nám stáva, že nájdeme ešte slepé vyhodené šteniatka. V kontajneri, v taške, pri ceste. Keby si majitelia dali tú sučku sterilizovať, tak by nemali takýto problém a nemuseli by sa šteniatok takýmto spôsobom zbavovať. Alebo ich topiť. Aj v našom meste i v okolitých dedinách robíme kastračné programy. Sústreďujeme sa najmä na tie problémové časti, kde žijú sociálne slabší ľudia a je tam najväčší výskyt psíkov. Kastrujeme na naše náklady.

Stále platí, že najviac opustených psíkov je po Vianociach?

Hmm, my to pociťujeme skôr pred letnými mesiacmi. Psíky ku nám prichádzajú priebežne, keď sa niečo uvoľní, za pár dní sme zas plní. Máme veľa čakateľov. Sú to psíky z karantény alebo od majiteľov. My sa snažíme takým nešťastným predvianočným adopciám vyhnúť.

Stalo sa už, že niekto si chcel adoptovať psíka, no odišiel s prázdnymi rukami?

Áno. Psíka nedáme hocikomu. Psíky sa k nám veľakrát dostanú zo zlých podmienok. Stane sa, že prídu ľudia, ktorí chcú psíka len na stráženie alebo si ho chcú priviazať ako nejaký zvonček. Snažíme sa im vysvetliť, že pre nás je dôležité, aby sme psíka nedali do ešte horších podmienok, než z akých prišiel. Chceme, aby mal ten psík kontakt s ľuďmi.

„Stane sa, že si psík nájde domov po roku či dvoch. Sú aj prípady, keď sa len čaká, kedy uplynie karanténna doba. Máme však aj psíka, ktorý je u nás, žiaľ, už piaty rok.“

Aký je váš názor na „množiarne“ psíkov?

Smutne musím skonštatovať, že v našom regióne je väčší záujem sa psíka zbaviť, než si nejakého adoptovať. Ľudia podporujú bezpapierové chovy. Je rozdiel, či si kúpia psíka s rodokmeňom z riadnych chovných staníc, alebo z bezpapierového chovu cez inzerát, len aby mohli povedať, že majú čivavku, yorkšíra, huskyho. Vôbec však tým plemenám nerozumejú, nevedia, čo potrebujú. S tým nesúhlasíme. Útulky majú kopec povinností s odchytmi či s registráciami a takýto ľudia nemajú žiadne povinnosti. Aj štát krátia o dane a tvária sa, že je všetko v poriadku.

Prečo by si podľa vás mali ľudia radšej psíka adoptovať?

Hovorí sa, že psíky z útulkov sú vďačnejšie. Je to aj pravda. Ten psík sa dá podľa povahy nastaviť do vhodného domova. V minulosti sa nám stalo, že pani chcela psíka k deťom. Bola športovo založená a bývala v byte. Chcela labradora, lebo počula, že je to vhodné plemeno k deťom. Nakoniec prišla osobne a ponúkla som je iné plemeno, bol to kríženec staforda. Prežila tam však len dva roky, kvôli rodinným problémom ju vrátili. Chvalabohu, sa potom psík dostal na ešte lepšie miesto.

Nemáte niekedy strach, že na vás nejaký pes zaútočí? Stalo sa to už u vás v útulku?

Ešte sa to nestalo. Pristupujeme k nemu podľa toho, ako sa ten psík správa. Dáme mu priestor. Stane sa, že k nám prídu bojazlivejšie aj agresívnejšie psíky. Ale každý z nich len potrebuje vhodnú starostlivosť, dostatok času a pochopenia. Ešte sa nám nestalo, že by sa k nám dostal nejaký psík, s ktorým by sme si neporadili a nemohol by ostať v útulku. Psíky u nás neutrácame a z takýchto dôvodov už vôbec nie. Sú u nás, kým im nenájdeme domov.

Ako dlho trvá, kým si psík nájde nový domov?

Je to rôzne, závisí to od povahy, typu či charakteru psíka. Stane sa, že si nájde domov po roku či dvoch. Sú aj prípady, keď sa len čaká, kedy uplynie karanténna doba, zakladáme si na tom, aby od nás psík odišiel zdravý. A hneď potom ide do novej rodiny. Máme však aj psíka, ktorý je u nás, žiaľ, už piaty rok.

Posielate psíkov na adopcie aj do zahraničia?

Áno. Spolupracujeme so zahraničnými organizáciami v Rakúsku a v Nemecku, ktoré nám pomáhajú s umiestnením psíkov. Psíky sa inzerujú aj tam a hľadajú sa im domovy. Keď sa nazbiera nejaký počet psíkov na prevoz, tak sa s nimi cestuje. Musia mať na to pripravené papiere, cestujú oficiálne. Potom zodpovednosť za psíkov preberajú oni. Kebyže sme nemali takúto pomoc, tak nevieme prijať toľko psíkov, koľko prijímame.

Teraz je u vás približne šesťdesiat psíkov. Podľa čoho im dávate mená? Visí u vás nejaký psí kalendár?

Niekedy príde psík a hneď vieme, ako sa bude volať. Ale áno, niekedy si musíme otvoriť takýto kalendár, lebo tých psíkov je toľko, že nám už trošičku aj dochádza fantázia. Keď prídu psíky od majiteľov a pochádzajú zo zlých podmienok, tak vtedy väčšinou meníme meno. Pokiaľ však z nejakých rodinných dôvodov musí opustiť domov a celé roky počúva na to meno, tak ho nemeníme. Teraz k nám napríklad prišla sedem ročná fenka, ktorá na svoje meno počúva.

Aj si všetky tie mená pamätáte?

No, všetky nie. Väčšinu však áno. Pamätám si niektorých psíkov aj z predchádzajúcich rokov. Niektoré utkvejú v pamäti, niečo sa s nimi spája. Zážitok, príhoda z útulku. Človek jednoducho nezabudne.

Ako môžu ľudia útulku pomôcť? Môžu prísť napríklad psíkov aj venčiť?

Útulok je pre verejnosť otvorený každý deň okrem nedele. Od pondelka do piatka v čase od 10:00 do 13:00, v sobotu od 11:00 do 13:00. V tomto čase sa môžu prísť pozrieť na psíkov a vyvenčiť ich, pokiaľ majú záujem. Na našej webstránke je aktuálna ponuka. Najpotrebnejšie je pre nás krmivo. Snažíme sa ich kŕmiť tou strednou triedou, kvalitnejším krmivkom. Je možné ho kúpiť a priniesť, alebo ho objednať, ponúkajú nám doručenie zdarma. Samozrejme, pomôžu aj financie, útulok prevádzkujeme ako občianske združenie bez podpory mesta.

Radi by ste útulok postavili aj v Rimavskej Sobote. V akej fáze momentálne ste?

Momentálne čakáme na vyjadrenie mesta. Žiadali sme o súhlasné stanovisko, povolenie na výstavbu na pozemku, ktorý máme vybratý na Košickej ceste oproti čerpacej stanice. Ešte sme ho nekúpili, nemôžeme ho kúpiť, kým nebudeme mať súhlasné stanovisko, aby sme ho nekúpili zbytočne. Veríme, že to stanovisko bude súhlasné a budeme môcť tieto naše aktivity rozbehnúť a zlepšiť psíkom podmienky.

V čom by pomohla výstavba nového útulku? Koľko psíkov prijímate z okresu Rimavská Sobota?

Ročne prijmeme odhadom okolo 500 psíkov, z toho polovica je určite z Rimavskej Soboty a okolia. Navýšili by sa kapacity. Veľakrát zápasíme s tým, že sme preplnení a nevieme, kam psíka dať. Toto je veľmi častý problém. Potrebujeme ďalšie priestory. Boli by sme radi, keby to vyšlo a keby sme vedeli spolupracovať s mestom Rimavská Sobota, ktoré by malo byť nápomocné, lebo je to aj v ich záujme.

Máte doma vlastných psíkov?

Pravdaže. Dvoch mám z útulku a aj doma u rodičov máme dvoch útulkáčov. Moja maminka sa zároveň stará o šesť ešte slepých šteniatok, ktoré sme prijali do útulku, keď mali asi desať dní. Máme veselo.

Čo by si podľa vás mali ľudia uvedomiť predtým, než si do svojej rodiny zaobstarajú psa?

Treba si uvedomiť najmä to, že je to záväzok na desať a viac rokov. Mať psíka je aj finančná záťaž, môže sa stať, že bude potrebovať nejaký vážnejší veterinárny zákrok. Treba myslieť aj na to a uvedomiť si, že nebude stále šteniatkom. Zrazu psík vyrastie a povedia si, že sa ho treba zbaviť, lebo na neho nikto nemá čas. Potom sú útulky preplnené. Psík potrebuje čas, starostlivosť, pohladenia aj lásku.

Zdroj: Rimava.sk, Foto: archív Bea Jagošová

Filed Under: Publicistika, Sobotské osudy, Správy z regiónu

Návrhár Pavel Berky z Rim. Soboty žne úspechy v zahraničí, a to nielen v móde, ale aj v gastronómii

25. júla 2020 Leave a Comment

Je z Rimavskej Soboty, má talent, založil si vlastnú módnu značku a dobré meno robí Slovensku v zahraničí. Najnovšie zahviezdil Pavel Berky v kulinárskej šou MasterChef Česko, kde dokázal, že vie zaujať nielen na móle, ale aj v kuchyni.

Absolvoval Strednú umeleckú školu v Trenčíne a za hranice Slovenska sa vybral už po maturite. Prijali ho na pražskú Vysokú školu umeleckopriemyselnú – UMPRUM. Študoval v ateliéri módnej tvorby pod vedením profesora Josefa Ťapťucha. Pavel Berky má na svojom konte niekoľko ocenení, svoje modely prestavil aj v rámci Fashion Weeku v New Yorku, Londýne, Paríži či v Miláne.

Momentálne žije v Prahe a skôr než kvôli jeho módnym výtvorom ho ľudia poznajú vďaka tomu, čo vytvoril na tanieri. Patrí k šestnástke najlepších kuchárov v obľúbenej televíznej šou MasterChef Česko.

Pred približne 5 rokmi ste mali v Rimavskej Sobote módnu prehliadku. Predpokladám, že odvtedy sa toho vo vašom živote zmenilo veľa.

Áno, bolo toho veľa. V prvom rade sa niekam posunula moja značka Pavel Berky. Ustálila sa a našla si svoje miesto. Ja som si našiel štýl, ktorým by som sa chcel uberať. Značka už má jasný zámer, má svojho zákazníka, ktorého oslovuje. Pred tými piatimi rokmi tomu tak asi nebolo. Najzásadnejšia zmena prišla minulý rok, keď som nastúpil ako šéfdizajnér do jednej odevnej značky. Každý rok sa to posúva. Ak by som mal zhodnotiť tých päť rokov, tak boli úspešné, veľmi plodné, ale najväčší boom prichádza až tento posledný rok.

Článok pokračuje pod reklamou



Ako v posledných týždňoch vyzerajú vaše dni, ako sa máte?

Ako sa mám? Pracovne veľmi vyťažene. Inak veľmi super, nikdy som sa zatiaľ nemal lepšie. Moje dni v posledných týždňoch… Ráno vstanem, idem do jednej práce, prídem domov. A potom riešim druhú prácu. Vo voľnom čase mám ďalšie aktivity. Mám veľa práce, ale najlepšie na tom je to, že všetky tie veci milujem. Prídem domov z ateliéru, kde strávim veľmi pekný deň. Pracujem v tom, čo ma baví, to je najlepšie.

„Prídem domov z ateliéru, kde strávim veľmi pekný deň. Pracujem v tom, čo ma baví, to je najlepšie.“

Cítite sa momentálne byť viac kuchárom alebo návrhárom? Využívate niečo z toho, čo viete o móde, aj pri varení?

Určite sa cítim byť skôr návrhárom. Myslím si, že áno. Pri oboch profesiách je potrebný cit pre estetiku, či už je to móda alebo gastronómia. Zároveň si však myslím, že ani jedno z toho nie je veľmi umeleckým odborom. Vychádza ale z estetiky, v tomto smere je to krásne zlúčiteľné.

Prečo ste sa rozhodli prihlásiť do MasterChefa?

Asi som mal pocit, že už veľmi dlho pracujem v móde. Možno to bol nejaký zlom, v jednom momente som si uvedomil, že potrebujem vypnúť a realizovať sa v niečom inom. Varenie ma stále bavilo, už od detstva to bolo mojou prvou vášňou. MasterChefa som stále pozeral a stále ma to aj bavilo. Povedal som si, že to skúsim. Človek nikdy nevie. Čo ak by som už nemohol pracovať v móde? Neviem, či to boli úplne akési zadné dvierka, ale chcel som to skúsiť a zistiť, či ma gastronómia naozaj tak láka. Myslím si, že som urobil celkom dobre.

Ako si spomínate na natáčanie, ktorá výzva bola najnáročnejšia?

Najnáročnejšia bola pre mňa asi rómska výzva. Ani nie najťažšia, skôr vyčerpávajúca, pretože som sám na seba kládol veľké nároky. Cítil som tlak, sústredili sa na mňa, pretože vedeli, že ovládam rómsku kuchyňu. Vyrastal som na nej a čakali, že to bude perfektné, no nakoniec to tak nebolo. Vtedy som si povedal, že to mohlo dopadnúť oveľa lepšie. Celkovo je natáčanie veľmi vyčerpávajúce a stresujúce. Tlak na súťažiacich je obrovský, ale každý z nich si to v hlave musí usporiadať sám. Každý to berie úplne inak. Ja som chcel podať maximálny výkon, ale som stále len amatér. Nemohol som podať super výkon, nešlo to. Stále ma to vystresovalo, ale vo výsledku mám na celého MasterChefa veľmi dobré spomienky.

Čo ste v tej rómskej výzve varili?

Mali sme tam dve výzvy. Prvá dopadla veľmi dobre, varili sme holúbky – tradičné rómske jedlo. Potom to bol pišot a tam to nedopadlo práve najlepšie.

Takže varenie vám skrížilo cestu skôr ako móda.

Áno, prvé bolo varenie, potom to išlo stranou. V tej dobe, keď som nastupoval na strednú školu, mi bola viac po chuti móda. Prvé bolo varenie, potom móda, a preto sa teraz vraciam k vareniu.

Keď varíte, máte v hlave presné recepty alebo aj improvizujete?

Ako kedy. Snažím sa vymýšľať úplne nové veci, ktoré som ešte nikde nevidel. Je to však veľmi ťažké, pretože ešte nemám v gastronómii toľko skúseností. Niekedy preto siahnem po osvedčenom recepte, snažím sa ho vylepšiť – dať mu nový kabát. Je to tak pol na pol.

Čo varíte najradšej, čo u vás na stole nesmie chýbať?

S priateľom máme veľmi radi klasické jedlá, českú i slovenskú kuchyňu. Tiež som ho naučil na maďarskú kuchyňu. Veľa sme však cestovali a aj cestujeme, takže uznávame aj tú zahraničnú. Naša kuchyňa je preto veľmi rôznorodá. Jeden deň máme kačku s knedlíkmi, ďalší deň thajské kari. Sme ako gurmáni, všetko si vychutnáme a nezáleží na tom, aká to je kuchyňa, ale aké je to jedlo a ako je pripravené.

Napadlo vám niekedy, že sa do povedomia ľudí dostanete skôr ako kuchár než návrhár?

Práveže vôbec. Nevedel som, čo všetko sa môže stať, keď ma vyberú do najlepšej šestnástky kuchárov. Netušil som, že to bude až takéto veľké. Aj teraz, keď niekam idem, tak ma ľudia oslovujú a fotia sa so mnou. Je to veľmi zvláštny pocit, pretože v móde som bol práve ten, ktorý po prehliadke len vyjde na pár sekúnd a vráti sa do backstagu. Zvláštny, ale príjemný pocit. Nečakal som, že to bude taký boom. Kým ma ľudia nepoznali ako kuchára, neoslovovali ma na ulici. Ten okruh ľudí, ktorí sledujú módu, je v porovnaní s gastronómiou menší. MasterChef beží v druhej najväčšej komerčnej televízii v Českej republike. Je to obrovské publikum, ktoré sleduje tú šou.

Vlastnú módnu značku už máte. Plánujete si otvoriť aj vlastnú reštauráciu?

Stále nad tým premýšľam. Aj v detstve som mal víziu, že budem mať vlastnú reštauráciu, ale teraz by nebolo najlepšie otvárať nejakú. Myslím si, že na to teraz ešte vôbec nie som pripravený, čo sa týka skúseností a aj financií. Keď sa púšťam do nejakých vecí, tak ich chcem robiť dokonale a na sto percent. To by znamenalo, že by som musel na nejaký čas odložiť módu a venovať sa len reštaurácii. V najbližších rokoch to teda nepripadá do úvahy. Stále premýšľam nad tým, ako vymyslieť nejaký zaujímavý koncept, v ktorom by sa prepojila móda s gastronómiou. Premýšľame, že by sme otvorili nejakú pop-up reštauráciu, ktorá by bola len na nejaký určitý čas. Napríklad na týždeň či na dva. Vyskúšali by sme si, aký by to malo ohlas. No ešte len teraz prichádzam vareniu a gastronómii na chuť v profesionálnom svete. Snažím sa všade naberať nové skúsenosti a ešte neviem, akým smerom sa v gastronómii pohnem. Stále mám módu, ktorej sa venujem na sto percent, varenie ide trochu bokom. Snažím sa v ňom však zdokonaľovať.

Takže zatiaľ varíte na Instagrame.

Áno a ešte chodíme variť na farmárske trhy. Už pôjdeme druhý raz. Povedal som si, že je to dobrá príležitosť, ako sa stretnúť s ľuďmi a vyskúšať si, ako to bude fungovať. Robíme livestreamy, varím pre divákov aj na Facebooku. Skúšame, čo je najlepšie.

„Stále premýšľam nad tým, ako vymyslieť nejaký zaujímavý koncept, v ktorom by sa prepojila móda s gastronómiou.“

Čo sa týka módy, navrhujete nositeľné kúsky. Pripravujete teraz nejakú novú kolekciu?

Robím na viacerých veciach. Už polroka pracujem ako šéfdizajnér v značke E.daniely. Každú sezónu pripravujeme novú kolekciu. Teraz sme vo fáze, keď sa pripravuje kolekcia jeseň/zima 2020 a jar/leto 2021. Moja značka je zas postavená inak, nemáme sezónne kolekcie, ale stále vyjdeme s nejakou novinkou. Práve teraz pripravujeme menšiu limitovanú edíciu. Bude to zaujímavé.

Čím sú inšpirované kolekcie E.daniely, ktoré pripravujete? A aká bude vaša nová limitovaná edícia?

E.daniely je v Čechách už tridsať rokov. Oni už majú systém, podľa ktorého fungujú. Nastúpil som tam a pokračujem v ich krokoch. Tam sa nemôže veľa vymýšľať. Stavajú na tom, čo je osvedčené a ja to budem inovovať. V tej mojej značke sa budeme snažiť nadviazať nové spolupráce. Stále ideme v street móde, pripravujeme nové vetrovky z padákoviny. Taktiež by sme chceli urobiť vlastnú kolekciu tenisiek. Pôjdeme viac do športového looku.

A ako vyzerá váš šatník? Kto oblieka vás?

No, môj šatník sa nemení, nemenil sa asi posledných dvadsať rokov. Mám v ňom aj flanelové košele od priateľovho starého otca, ktoré sú možno aj päťdesiat rokov staré. Ja si na tom veľmi nepotrpím. Radšej obliekam iných ľudí než seba.

Za módou ste sa po strednej škole vybrali do zahraničia. Kedy ste boli naposledy v Rimavskej Sobote?

Hmm, myslím, že sú to už aj dva či tri roky.

Ako si spomínate na Rimavskú Sobotu?

Je to môj rodný kraj, vždy sa tam rád vraciam. Strašne by som si prial, aby bolo toho času viac. Ale aj rodičia sa presťahovali, aby k nám boli bližšie a mohli sme spolu tráviť viac času. Takže už ani nemám veľa dôvodov, prečo tam chodiť často. Ale máme v Rimavskej Sobote rodinu, a preto sa snažíme prísť aspoň jedenkrát cez leto. Myslím, že toto leto tam zavítame zas.

Je šanca, že by ste v Rimavskej Sobote mohli mať opäť prehliadku?

Nevidím v tom problém. Záleží však na viacerých okolnostiach, či by napríklad boli nejakí partneri, ktorí by do toho išli. Je to logisticky i finančne nákladné. Nemám na mape čierny bod, že Rimavská Sobota určite nie. Bol by som veľmi rád, ak by niečo také vzniklo. Ja sa na tú akciu pamätám dodnes a myslím si, že bola veľmi vydarená. Nečakali sme, že bude taký veľký ohlas. A ak by nebola módna prehliadka, môžeme urobiť kuchársku šou. Uvidíme.

Je vidieť, že sa venujete tomu, čo vás baví. Čo by ste odporučili ľuďom, ktorí majú taktiež nejaké sny, ale zatiaľ sa im veľmi nedarí?

Veľmi dôležité je nevzdávať sa tých snov. To je základ. Viem, že niekedy to môže byť veľmi ťažké, ale málokomu položia všetko do dlaní. Treba bojovať za to, čo chceme a postupnými krokmi sa k tomu dopracovať. Ani mne to netrvalo krátku dobu, taktiež som si musel prejsť rôznymi prekážkami a stále sa nejaké postavia do cesty. Je dôležité vydržať a nevzdávať sa.

Aké prekážky ste museli prekonať vy?

Asi ten prvý krok bol najnáročnejší. Povedať si, dobre, vyrastal som niekde, ale nemôžem sa báť vybočiť a vycestovať. Rodina tu bude stále, aj keď budete sto alebo tisíc kilometrov ďaleko. Treba myslieť aj na seba a ísť si za tým, čo chceme a nemyslieť len na to, čo chce okolie. Asi najťažšie bolo zobrať sa a odísť na chvíľu od rodiny.

V jednom rozhovore počas vysokej školy ste povedali, že neviete odhadnúť svoju budúcnosť, no budete veriť, že sa objaví zázračný deduško, ktorý vám splní tajné sny. Už sa ukázal? Splnili ste si už nejaké sny?

Myslím, že aj áno. Začínam si plniť sny, čo ma veľmi teší. Stále som chcel mať vlastnú značku a teraz sa mi darí budovať ju a už má kvalitný základ. To, že niekde urobíte jednu-dve prehliadky ešte totiž neznamená, že ste etablovaný návrhár. Dnes už by som mohol povedať, že tomu tak je. Taktiež som stále chcel pracovať v nejakej odevnej firme s tradíciou, čo sa mi tento rok taktiež podarilo. Niekto teda prišiel a mávol nado mnou čarovnou paličkou. Uvidíme, ako dlho to kúzlo vydrží.

Zdroj: Rimava.sk, Foto: archív Pavel Berky, archív Tv Nova

Filed Under: Kultúra, Publicistika, Sobotské osudy, Správy z regiónu

Herečka Stanka Kašperová: Premýšľala som aj nad tým, či sa nebudem venovať niečomu stálejšiemu

11. júla 2020 Leave a Comment

Stanku Kašperovú väčšine Soboťanov netreba predstavovať. Rodáčka z Rimavskej Soboty na toto mesto nezanevrela, no už niekoľko rokov žije neďaleko Prešova. Okrem toho, že hrá v Divadle Jonáša Záborského, je taktiež aktívnou členkou Občianskeho združenia Červený nos Clowndoctors. Spolu s kolegami navštevujú v nemocniciach detských pacientov, klauniádami sa im snažia vyčarovať úsmev. Stanku Kašperovú mohli diváci vidieť aj na televíznych obrazovkách v šou Milujem Slovensko.

Ako prežívala nedávne obdobie, keď sa musela dočasne rozlúčiť s javiskom, čo jej najviac chýbalo, či sa ešte vráti do šou Milujem Slovensko, aký vzťah má k Rimavskej Sobote a kde ju môžete aktuálne vidieť, nám prezradila v rozhovore.

Ako ste prežívali toto nedávne obdobie, keď boli divadlá zatvorené? Čo ste robili?

Som matkou dvoch školopovinných detí. Takže som bola pedagogičkou na polovičný úväzok, na štvrtinový úväzok kuchárka a zároveň aj práčka. Absolvovali sme asi milión výletov. Ten čas strávený s deťmi sa nedá popísať ani ohodnotiť. Bol geniálny. Rodičom v Rimavskej Sobote sme dali do poriadku dve chaty a rodinný dom. Využili sme ten čas na tieto aktivity. Na tej umeleckej strane nás to úplne vyplo a zasiahlo nepripravených. Nie je to len o herectve, musela som opustiť všetky moje umelecké činnosti – Červený nos, moderovanie, akcie, workshopy či školenia. Bolo mi to neskutočne ľúto. Deprimujúce bolo na tom aj to, že som nevedela, kedy sa to skončí. Nepredpokladala som, že tento rok vstúpime do divadiel či nemocníc. Rozmýšľala som nad tým, či umelecká činnosť a my umelci máme nejakú hodnotu v tejto spoločnosti. Síce robím aktívne divadlo už pomaly dvadsať rokov a desať rokov som sa pohybovala v amatérskom divadle a folklóre, tak mám pocit, že sme veľmi rýchlo nahraditeľní a naše umenie nie je až tak podstatné pre spoločnosť. Na druhej strane si však myslím, že by sme žili veľmi chladný a technický život, ak by nebolo umenie. Premýšľala som aj nad tým, či neodbočím z cesty a nebudem sa venovať niečomu stálejšiemu, ale keď to človek miluje, tak to nevie opustiť.

„Ak by nebolo umenie, žili by sme veľmi chladný a technický život.“

Zmenilo vás v niečom toto obdobie? Čo vám najviac chýbalo?

Viac som si začala uvedomovať, akí sme zraniteľní, nahraditeľní a pominuteľní. Chýbala mi spoločnosť a kontakt s divákom. Mám skúsenosti aj s kamerou, no som činoherná herečka. A bezprostredný kontakt s divákom mi veľmi chýbal. Veľmi mi chýbali pacienti z nemocníc. Komunikovali sme online, no nie je to ono. To, že idem do všetkého naplno a veľmi ma zaujíma osud každého jedného človeka, mi ostalo. Zaujíma ma, či sa viac ľudí neuzavrelo do seba a či nehľadia len na to, aby sa mali oni dobre. Mám pocit, že ľudia by sa teraz viac mali pozerať okolo seba, pretože tí najzraniteľnejší nevedia o pomoc požiadať.

Článok pokračuje pod reklamou



Neláka vás účinkovanie v televíznych seriáloch?

Myslím si, že aj áno. Mám tridsaťšesť rokov a som šťastná, že som si pred desiatimi rokmi vybrala taký veľký projekt – byť mamou. Mám doma deväťročnú dcéru a šesťročného syna, nič lepšie sa mi v živote nemohlo stať. Mám skúsenosti aj s filmom a seriálmi. Žijem však 450 kilometrov od Bratislavy, kde sa točia. Musela som si prehodnotiť, komu chcem ten čas venovať. Ponuky sú a ďakujem za ne. Možno o rok či dva sa budem vyjadrovať inak.

Na ktorú divadelnú úlohu ste zatiaľ najviac pyšná, ktorá sa vám zaryla do pamäte?

Bolo to predstavenie Jej pastorkyňa a postava Jenofky. Týmto predstavením som vstúpila do Divadla Jonáša Záborského ešte ako hostka počas štúdia na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Je to tragická postava a myslím, že si ju pamätám najmä kvôli tomu, že som musela prekonať strach z nepoznaného a z nového kolektívu. Mala som veľký rešpekt pred titulom a režisérom. Vstupovala som do nového kolektívu, kde som sa potrebovala nejakým spôsobom zapísať. Na tejto postave som pracovala svedomitejšie než na iných postavách, ktoré som mala.

Máte radšej vážne postavy alebo komické?

Každý ma vidí ako komičku. V komediálnej rovine sa cítim ako ryba vo vode, mám to rada. Napriek tomu je moja vášeň satira, tragikomédia alebo dráma. Myslím si, že nám hercom sa takého polohy lepšie stvárňujú a diváci to vedia lepšie precítiť. Ľudia ma vidia ako stále veselú Stanku Kašperovú, ale keď sa premením na divadelnú postavu, tak som radšej v tých hlbších, viac premýšľavých, dramatických a temných polohách. Tam sa vo mne ako herečke môže otvoriť širšia škála herectva.

„Mojou vášňou je satira, tragikomédia alebo dráma.“

Ľudia vás poznajú aj z televíznych obrazoviek, účinkovali ste v šou Milujem Slovensko. Sledovali ste ju aj predtým, než ste sa stali jej súčasťou?

Milujem Slovensko malo päť sérií a ja som vynechala možno len dva diely. Bola to relácia, ktorej som fandila a stala sa našou rodinnou piatkovou reláciou, keď som náhodou vtedy nehrala.

Ako si spomínate na natáčanie? Ako to celé začalo?

Bola to fantastická výzva. Za to, že som dostala šancu, vďačím ľuďom, ktorí si ma všimli predtým, ako som tam súťažila. Zaregistrovali ma v rôznych reláciách ako človeka, ktorý je asi väčší živel, než by mal byť. Adelka a Dano si možno chceli dať nejakú ročnú pauzu, bola som Adelkou a celým tímom navrhnutá. Juraj „Šoko“ Tabaček si vybral konkrétne mňa spomedzi troch ďalších herečiek a moderátoriek. Poznáme sa dlhé roky a vedeli sme, že táto chémia zafunguje. Keď mi pred dvoma rokmi zavolali, s najväčšou pokorou som im povedala, aby nebláznili. Potom som si povedala, prečo nie.

Aký to bol pocit nahradiť Adelu Vinczeovú na poste kapitánky? Natočili ste jednu sériu, lúčilo sa vám so šou ťažko?

Adelu mám veľmi rada, je to najväčšia profesionálka, ktorú poznám. My sme vedeli, že sme tam na jednu sériu. Potom v priebehu natáčania nám povedali, že sa budeme striedať. A tak by to bolo, my by sme teraz v auguste už nahrávali šestnásť nových dielov, ak by neprišla táto pandémia. Pozastavila všetky projekty, alebo ich posunula. Uvidíme, či sa nám podarí vrátiť sa na televízne obrazovky. A aký to bol pocit nahradiť Adelu? Cítila som veľký rešpekt, no napriek tomu som sa z toho „neposkladala“. Adela je geniálny človek, no každý z nás je v niečom taký. Ja som najmä nechcela nikomu prekážať, chcela som, aby bola dobrá atmosféra a aby som sa bavila. Tam o nič viac nejde. Nijako som sa nepripravovala, keď človek nemá nejakú vedomosť, treba si to priznať. Išlo o zábavu.

Takže je šanca, že budete opäť súčasťou natáčania?

Od augusta bude bežať ďalšie natáčanie, v posledných dňoch sa rozhodne, kto sa vráti späť. Som v tejto brandži tridsať rokov, ak by sa Adelka a Dano vrátili späť, tak to chápem. Nechajme sa prekvapiť. Ak by to nevyšlo, nič sa nedeje, ja ďakujem za fantastickú príležitosť, príde niečo nové.

Ľudia vás vidia takmer stále usmiatu. Stalo sa vám už niekedy, že ste nemali dobrú náladu, no museli ste moderovať a zabávať ľudí?

Toto sa deje denne. Venujem sa rôznym profesiám. Napríklad večerné predstavenia sú poznačené tým, ako prežijem deň. Sú predstavenia a dni, keď to ide veľmi ťažko, ale sme profesionáli. Pracujem aj v nemocnici, kde sa dennodenne stretávam so životom a smrťou. Ak by ma mali tieto veci ovplyvňovať aj v súkromnom živote, tak to poznačí aj moje správanie sa k deťom alebo môj umelecký výkon. Keď sa postavím na javisko, musím odovzdať stopercentný výkon.

V nemocnici pracujete s Červeným nosom, chodievate rozveseľovať detských pacientov. Fungovali ste posledné mesiace?

S Červenými nosmi sme fungovali. Dohadovali sme sa, ako to nakopnúť tak, aby sme neboli od pacientov ďaleko a aby sme si udržali pozornosť, pretože internet a televízia teraz vládnu svetu. Potrebovali sme byť online. Robili sme rôzne minivideá, reláciu, online klauniády s konkrétnymi pacientmi na detských oddeleniach, ale aj so seniormi či lekármi. Teraz som sa vrátila z už normálnej klauniády z Košíc a Bardejova. Sme nesmierne šťastní, že máme povolenie chodiť na oddelenia. Uvedomili sme si, že bezprostredný kontakt z očí do očí je najpodstatnejší, pretože emócia neprejde cez video, aj keby sme veľmi chceli. Je veľmi fajn, že nie my sme sa pýtali do nemocníc, ale všetky nemocnice si pýtali nás. Je to pekná vizitka po pätnásťročnom fungovaní na Slovensku.

Navštevovať neustále nemocnice musí byť náročné. Nie je to záťaž na vašu psychiku?

Je to obrovská záťaž, ja som ponuku pracovať pre túto organizáciu dostala pred asi pätnástimi rokmi, štrnásť rokov som aktívnou členkou. My robíme 220 až 250 návštev mesačne, nechodíme tam raz za mesiac. Sme profesionálne vyškolení zdravotní klauni a tá pravidelnosť je dôležitá. Deti presne vedia, v ktorých dňoch prichádzame. Ja som začínala, keď nás bolo dvanásť, teraz nás je šesťdesiatpäť. Je to vyčerpávajúce, funguje tam však spätný mód. Keď človek niečo odovzdá, zároveň niečo dostane späť. Nepredstavujme si to ako hlboký les, cez ktorý len ideme a cítime strach. Deti na nás veľmi dobre reagujú a personál tiež. To je naša spätná väzba, že to robíme dobre. Je to náročné, a preto robím aj divadlo či pedagogickú činnosť. Striedam to. Každý deň ďakujem za to, že mám zdravé deti a aj ja som zdravá a môžem pomáhať tým, ktorí to potrebujú.

Boli ste súčasťou aj ďalšieho projektu RTVS, a to série koncertov U vás doma. Moderovali ste koncert v Prešove a o týždeň neskôr bola táto akcia v Rimavskej Sobote. Nelákalo vás prísť do svojho rodného mesta?

Rozdeľovala nás produkcia. Adela a Sajfa sú Bratislavčania (moderovali koncert v Rim. Sobote, pozn. red.), mali moderovať v Bratislave, ale poprehadzovali to, aby sme boli všetci na iných miestach. Som z Rimavskej Soboty, ale ľudia ma vnímajú ako východniarku. Adela napríklad nechcela byť v Bratislave. Oni sú tak profesionálni a ľudskí, že aj cez tieto gestá ukazujú, že nepotrebujú byť doma na svojom miestečku, ale veľmi radi pôjdu aj inde.

Hovorili ste, že vás ľudia vnímajú ako východniarku. Vy sa cítite byť viac Soboťanka alebo Prešovčanka?

Hát, viete čo, zabudla som už aj po maďarsky. Nikdy som až tak nevedela, ale rozumela som možno na deväťdesiat percent všetkému. Nemôžem povedať, že som východniarka, alebo Soboťanka. Mám taký dar. Keď žijem v Paríži, cítim sa ako Francúzska. V Taliansku som Talianka. Samozrejme, že v Rimavskej Sobote sa cítim fantasticky. Mám tam svojich rodičov. Už je to však miesto, kam chodím za spomienkami. Prešov je pre mňa mesto, kde som si vytvorila prítomnosť. Nemôžem povedať, že som východniarka, no milujem to tu.

Navštevujete Rimavskú Sobotu často?

Áno. Vyrástla som v Základnej umeleckej škole, Centre voľného času a aj v Dome kultúry. Nezabudnem na folklór a divadlo. Nezabudnem na toto mesto. Čítam o všetkých veciach, ktoré sa v meste dejú. Som neskutočne šťastná, že Rimavskú Sobotu podchytili ľudia, ktorí sú generačne mne príbuzní a vždy mali takú ambíciu dostať mesto na viditeľné miesto. Myslím, že sa im to aj darí. Som rada, keď sa v meste niečo deje a keď si zoberieme štatistiku úspešnosti vo svete, Soboťania v nej majú veľké zastúpenie. Rimavská Sobota je liaheň talentov. Fandím aj všetkým ľuďom, ktorí sa rozhodli tam žiť. Ja s mojou profesiou by som sa tam veľmi ťažko uchytila.

Čo vám napadne ako prvé, keď sa povie Rimavská Sobota?

Kurinec – ale ten z 80. rokov. Pamätám si ho ako stanové mesto. Ľudia tam radi chodili z Maďarska, Oravy, Kysúc či z Liptova. Predstavím si aj fantastický amfiteáter, dúfam, že sa ešte využíva. Bol takou značkou toho, že sa dajú robiť aj veľké akcie. Spomeniem si na všetky akcie, ktoré organizoval Dom Kultúry alebo Centrum voľného času. Keď si mám predstaviť Rimavskú Sobotu momentálne, tak mi napadne Kruháč a partia ľudí, ktorým nie je ľahostajné, v akom meste žijú.

Kde vás môžu aktuálne a v blízkej budúcnosti diváci vidieť?

Stále ma môžu vidieť na scéne Divadla Jonáša Záborského v Prešove. V septembri bude začínať moja štrnásta sezóna. Pripravujeme obrovský muzikál Jesus Christ Superstar, svetlo sveta uzrie na jeseň tohto roku. Je to americká produkcia. Ľudia v nás uvidia nielen hercov, ale aj tanečníkov a spevákov. Pripravujeme niekoľko noviniek, no posunul nás trochu koronavírus. Z pripravovaných premiér budeme mať možno len tri, ale prežili sme a žijeme naďalej.

Zdroj: Rimava.sk, FOTO: Stanka Kašperová

Filed Under: Kultúra, Publicistika, Sobotské osudy, Správy z regiónu

VIDEO-NOVEMBER 89: V Rimavskej Sobote natočili film o „Nežnom mestečku”

5. novembra 2019 Leave a Comment

Od nežnej revolúcie v roku 1989 tento mesiac uplynie už 30 rokov. Pri tejto príležitosti si v Rimavskej Sobote na ňu spomenú výnimočne, filmovým dokumentom z dielne tunajšieho najstaršieho televízneho štábu. Podľa ich tvorcov nepôjde však len o pripomenutie samotnej revolúcie, ale práve o tých 30 rokov, ktoré odvtedy ubehli.

„Nemali sme snahu priblížiť zmenu režimu. Už veľa takýchto filmov existuje. Takže film je o emóciách, o tom, ako si to predstavovali tí, ktorí v tom boli zainteresovaní. Čo všetko nastalo, ako sa zmenili veci, demokracia,“ priblížila pre Rimava.sk dlhoročná redaktorka Eva Szekeres. Ako dodala, dôraz kládli na to, aby bol vyvážený, aj keď sú v dokumente kontrasty a aby v ňom havne nehodnotili, čo ostáva v konečnom dôsledku na divákovi. „Sú tam zaujímavé anekdoty aj fakty, či je to pozítívne aj negatívne. Tieto veci sa stále vyrovnávajú,“ zdôraznila autorka, ktorá ako tvrdí, na filme začala pracovať a zbierať materiály so svojím kameramanom Ladislavom Lichtmanneggerom už koncom roka 2017.

Nebola to však dennodenná práca. „Stretli sme sa s obrovskou ochotou zo strany ľudí, ktorí nám pomohli s podkladmi, informáciami, starými fotografiami. Bol to veľmi povzbudzujúci pocit počas výroby. Nadšenie nechýbalo ani u ľudí, ktorí nám otvorili budovu alebo sprístupnili miesta kde sme natáčali,“ doplnila.



V dokumentárnej eseji vystupujú obyčajní ale svojím spôsobom výnimoční ľudia. O tom, ako sa dalo dostať na zahraničné stáže, čo všetko museli urobiť a aké to bolo prvýkrát prekročiť hranice sa s divákmi podelí geológ Ľudovít Gaál. O ďalšom vývoji porozpráva Géza Hizsnyan, ktorého ľudia poznajú skôr ako lekára, no je aj divadelník. S osobným príbehom sa zdôverí Jutka Tóthová, ktorá v súčasnosti pracuje v zahraničí ale nie z dobrej vôle. „Nemala na výber, čo je dosť typický obraz súčasnej doby, dva týždne v zahraničí a dva týždne doma, aj takto fungujú mnohé rodiny aj s deťmi,“ opísala Eva Szekeres. O umení a tlakoch na kultúru niečo viac prezradí akademický maliar Štefan Baláž.

Kontrasty sú všade vo filme. Ako doplnil kameraman Ladislav Lichtmannegger hovoriť sa bude aj o tom, aké bolo v minulosti znečistené mesto a ovzdušie kvôli cukrovaru či pivovaru. „Z jednej strany bola práca zebezpečená, z druhej stále keď snežilo, sneh bol takmer čierny, keď sa dymilo z komíniov. Teraz je mesto svetlejšie a farebnejšie, ale zase prázdnejšie a nie je práce,“ dodáva. V dokumente využívajú skúsenosti približne 17-ročnej praxe v televízii a hlavne spravodajstve. „Máme bohatý archív za túto dobu, aj kvôli tomu sme do tohto projektu išli,“ vysvetlil dôvod, prečo sa do takéhoto výnimočného filmu pustili. Doteraz podľa jeho slov robili aj nízkonákladové filmy, za ktoré získali Výročnú cenu revue Pamiatky a múzeá, ktorú udeľuje Slovenské národné múzeum. „Teraz využívame už dronové zábery, je to modernejšie, vo filme bude aj grafika a pohrali sme sa aj s hudbou,“ avizuje Lichtmannegger.

O podporu projektu požiadali ešte v roku 2018 prostredníctvom OZ Oxymoron, finančné zdroje čerpali z Fondu na podporu národnostných menšín.

Viac ako polhodinový dokument bude v maďarskom jazyku so slovenskými titulkami odvysielaný v kine Orbis v Rimavskej Sobote v nedeľu, 17. novembra o 15:00 hod. Vstup je bezplatný. „V kine to budú premietať len jeden deň bez opakovania, tak si nenechajte ujsť príležitosť pripomenúť si toto obdobie,“ podotkla Szekeres.

R. SOBOTA: Tvorcovia priblížili ako vznikal ich ocenený film o sovietskych lágroch

Zdroj: Rimava.sk

Filed Under: Sobotské osudy, Správy z regiónu

R. SOBOTA: Bývalá učiteľka má umelecký život aj na dôchodku, vyše 40 rokov vyrezáva pamätné stĺpy v táboroch

27. júla 2019 Leave a Comment

Bývalá učiteľka z Rimavskej Soboty, ktorá sa vo voľnom čase venuje umeniu, svoj čas venuje mladým aj naďalej. Jej pamätné drevené stĺpy sú neodmysliteľnou spomienkou už viac ako štyri desaťročia. Pravidelne ostávajú na pamiatku každého ročníka vo vzdelávacom tábore študentov v Gombaseku. Objavili sa však aj na viacerých letných táboroch nielen v regióne Gemera-Malohontu, ale aj v širokom okolí na Slovensku či Maďarsku.

Naposledy bol pamätný stĺp Kataríny Nagyferencovej umiestnený v tábore v Gombaseku, kde ho tvorila približne týždeň. Záverom podujatia ho na pleciach spolu aj s jeho autorkou mladí preniesli táborom a osadili na čestnom mieste. „Pamätné stĺpy vyrezávam každý rok. Bolo to už 41-krát, sú na pamiatku zrazu vysokoškolákov ktorí sa chcú vzdelávať,” priblížila pre Rimava.sk Nagyferencová, ktorú mnohí študenti poznajú ako učiteľku matematiky a hlavne výtvarnej výchovy na Základnej škole M. Tompu v R. Sobote.

Hoci je v dôchodkovom veku, v študentskom tábore v Gombaseku ide o generačný rozdiel. „Sú to potomkovia tých, s ktorými som začínala. Teraz oni organizujú tábor. Poznajú ma, zdedili ma,” hovorí s úsmevom výtvarníčka. Ako ďalej spomenula, začínala malým stĺpom tiež v tábore na kurze rezbárov a sochárov, a keďže vtedy hľadali niekoho takého, dala sa nahovoriť. „Odvtedy to robím každý rok,” dodala. Vtedy sa zúčastňovala aj prvých ročníkov Letného tábora výtvarníkov na Kurinci. „Učiť som nechcela a mňa nemal vtedy kto. Mala som tam veľa kamarátov umelcov,“ spomenula. Podľa jej slov motívy pre svoju prácu zbiera z náhrobných stĺpov, ale má aj vlastné. Pri prácach má pomocníkov. Keď jej však nemá kto pomôcť pri dvíhaní alebo otáčaní dreva na stojane, využíva ako tvrdí, fyziku. 🙂 Presný počet vyrezaných sôch nevedie, no odhaduje ich možno aj na 200 kusov. „Nájdete ich od Bratislavy až na východ k mestu Čierna nad Tisou,” priblížila s tým, že pamätný stĺp je aj v Rimavskej Sobote na ZŠ M. Tompu či v cintoríne.

Najbližšie bude tvoriť v remeselníckom tábore na Kokave s deťmi z okresu Lučenec, Fiľakovo a Rimavská Sobota. „Vychovávam a učím vyrezávať deti. Niekto sa potom tomu venuje naďalej a niekomu ostanú spomienky na to, že niečo dobré spravil vlastnou rukou a nevytvoril len čísla a veci v počítači,” podotkla. Okrem vyrezávaných sôch z dreva robí aj sochy z kameňa či odlieva plakety. „Kreslím a maľujem čo ma napadne. Celá naša rodina má na výtvarníctvo talent,” tvrdí Nagyferencová, ktorá pochádza z rodiny s umeleckými koreňmi kde remeslá nie sú cudzie keďže ich otec bol kováčom. Práci so železom a umeleckému kováčstvu sa podľa jej slov naďalej venujú aj mladší z rodiny.

Zdroj: Rimava.sk

Filed Under: Sobotské osudy, Správy z regiónu

facebook-rimava
youtube-rimava
instagram-rimava
Pracovné ponuky

Nenechajte si ujsť

máj
13
Št
19:00 Ekonómia sexu s Radimom Uzlom – ...
Ekonómia sexu s Radimom Uzlom – ...
máj 13 @ 19:00 – 20:30
Ekonómia sexu s Radimom Uzlom – nový termín!!! @ Divadelná sála Domu kultúry Rimavská Sobota, Námestie Š. M. Daxnera, 979 01 Rimavská Sobota
Aktualizované 7. októbra Ekonómia sexu s Radimom Uzlom – nový termín!!! O vážnych veciach úplne nevážne. Toľko srandy ste už dlho nezažili, pretože doktor Radim Uzel je úplne úžasný rozprávač o tom, že hoci ľudská[...]
Všetky podujatia

Užitočné linky

  • Autoškola Parobek, Rimavská Sobota
  • Dom kultúry
  • Chcete reklamu na Rimave?
  • Konferenčné a školiace priestory v Rimavskej Sobote
  • Malomestský gurmán
  • Porovnanie cashback portálov
  • Program kina Orbis
  • Stránka Kina Orbis

RSS Najnovšie inzeráty

  • Na predaj / Chata + záhrada 890M2 / RS – VINICE
  • Sedacia súprava
  • Obývacia stena
  • Acer Aspire 5710
  • Detská izba
  • Nevhodny darcek
  • Predám konferenčný stolík
  • Predám Brahamky Columbiany

Najnovšie komentáre

  • che guevara komentoval Aktualizované: Prípad, ktorý nemá obdoby, na juhu okresu zastrelili viacero koní
  • erikfrog komentoval Aktualizované: Prípad, ktorý nemá obdoby, na juhu okresu zastrelili viacero koní
  • mravenec komentoval V Rim. Sobote chcú investovať 12 miliónov eur
  • admstrator komentoval Nemocnica sa pripravuje na očkovanie zamestnancov. Vakcinačné centrum zatiaľ v R. Sobote zriadené nebude
  • neadmin komentoval Nemocnica sa pripravuje na očkovanie zamestnancov. Vakcinačné centrum zatiaľ v R. Sobote zriadené nebude
www.AUTOdoc.sk

Registrácia, pravidlá, osobné údaje

Kliknite sem pre informácie o tom, ako sa registrovať.
Pravidlá portálu Rimava.sk
Nahlásenie nevhodného komentáru.
Zásady ochrany osobných údajov.

Čierna skrinka

Máte zaujímavý námet, tému, niečo, čo vás trápi? Napíste nám cez čiernu skrinku.



RSS Najnovšie pracovné ponuky

  • Hľadáme skúsených sádrokartonistov na prácu v Rim.Sobote
  • Práca vo výrobe Karavanov
  • Ponuka práce
  • Allianz slovenská poisťovňa
  • Opatrovatelka, opatrovatel, zdravotna asistentka, zdravotna sestra
  • Ponúkam prácu pre murára vo Viedni
  • Vodič kamiónu
  • Obchodny zastupca

Copyright © 2021 · Gemerská mediálna spoločnosť, s.r.o. · Log in

Rimava.sk používa súbory cookie na poskytovanie svojich služieb. Zároveň sme v súlade s GDPR smernicou aktualizovali naše Zásady ochrany osobných údajov. Viac informácií sa dozviete kliknutím na "Zistiť viac". Zistiť viac.