Menu
Umenie nikdy neštudovala, všetko sa naučila vďaka samoštúdiu. Kedysi nevedela, aké ceruzky má používať. Dnes jej portréty visia na výstavách.
Žije a tvorí v Hnúšti. Ako hovorí, kreslí už od malička a v jej práci je vidieť progres. Tvrdí, že talent nie je všetko, dôležité je vytrvať a stále sa zlepšovať. Aj keď sú rokmi jej portréty prepracovanejšie, nehodlá sa zastaviť. Jej cieľom je kresliť tak, aby jej portréty boli nerozoznateľné od fotky. Momentálne vystavuje v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote.
V rozhovore Šarlota Bottová prezradila, aké boli jej začiatky, ako sa naučila kresliť, kde môžeme vidieť jej portréty alebo i to, prečo je dôležité nevzdávať sa.
Kedy ste s kreslením začali?
Kresleniu sa venujem už od malička. Najprv to boli také kreslené postavičky ako napríklad Tom a Jerry. Potom som s tým prestala a opäť ma to chytilo až na strednej škole na hodine estetiky. Tam sme kreslili tváre podľa živých modelov. Odvtedy sa kresleniu venujem tak priebežne, ako-kedy. Nemôžem povedať, že sa tomu venujem celé roky, pretože som mala aj prestávky.
Článok pokračuje pod reklamou
Ako si na tieto začiatky spomínate? Išlo vám to hneď?
Ak mám byť úprimná, v kreslení som bola v triede najlepšia. Preto ma to povzbudilo, motivovalo ďalej. V niečom som bola lepšia, a preto som sa tomu začala viacej venovať. Učiteľka ma pochválila a mňa to začalo viacej baviť. Ak mám však porovnať terajšie výkresy s tými, ktoré som nakreslila v začiatkoch, či pred dvoma-troma rokmi, tak je tam viditeľný rozdiel. Stále sa zlepšujem, od strednej školy už ubehlo desať rokov.
„Som samouk. Najskôr som ani nevedela, aké ceruzky mám používať.“
Pomohol vám niekto rozvíjať váš talent?
Aj môj otec kedysi kreslieval, keď som bola malá. Som však skôr samouk. Otec mi niečo ukázal, naučil ma nejaké tieňovanie, ale väčšinu som sa naučila sama. V knižnici, neskôr z internetu. Aj teraz čerpám veľa informácií z internetu. Strednú školu som vyštudovala v odbore kozmetička, nebolo tam umelecké zameranie a ani žiadne kurzy kreslenia.
Čo bolo pre vás najnáročnejšie naučiť sa?
Hmm, najnáročnejšie... Na začiatku som mala problém presne nakresliť oči, spraviť rovný nos, aby nebol krivý. Tá presnosť je dôležitá, spraviť presný náčrt. To bolo veľmi ťažké, ale ide to rokmi a praxou. Čím viac kreslím, tým je to lepšie. A ešte sa mám stále čo učiť. Vidím celkový progres. Pri používaní ceruziek, v tieňovaní. Teraz sa s kresbou hrám dlhšie, lebo chcem, aby som tú osobu zachytila čo najlepšie. Záleží mi na tom a hrám sa s tým dlhšie ako predtým. Podľa mňa vidieť v mojej práci posun.
Čo by ste chceli ešte vylepšiť? S akými ohlasmi ste sa zatiaľ stretli?
Chcem, aby tie kresby boli celkovo ešte lepšie. Chcela by som tvoriť hyperrealistické portréty. To sú také, ktoré sú nerozoznateľné od fotky. Snažím sa, uvidíme o pár rokov. Zatiaľ sa v okolí stretávam väčšinou s pozitívnym ohlasom, aj keď už som narazila i na negatívne.
Boli vaše kresby už niekde uverejnené? Alebo kreslili ste už pre niekoho známeho?
Áno. Kreslím do rómskych novín Romano nevo ľil. Oni mi pravidelne píšu, či pre nich niečo nenakreslím. Pošlú mi nejaký námet či fotografiu. Ja sa to pokúsim zachytiť a oni to zverejnia k článku. Kreslila som pre nich napríklad speváčku Věru Bílú, prezidentku Zuzanu Čaputovú a teraz naposledy som kreslila Irenu Bihariovú. Už som kreslila aj pre skupinu Gipsy Čáve. Jeden zákazník si prial nakresliť prezidentku Zuzanu Čaputovú, portrét jej daroval osobne. Robila som portrét aj pre speváčku Gitanu, keď bola u nás v Hnúšti na workshope v škole. Som šťastná, keď niekto chce, aby som mu nakreslila portrét.
„Na portrétoch sa snažím zachytiť emóciu.“
Koľko máte doma ceruziek?
No, to vám neviem povedať. Možno okolo sto. A vlastne ani to som na začiatku nevedela – aké ceruzky používať. Predtým som kreslila len s jednou ceruzkou. A teraz už viem, že sú mäkké, tvrdé atď. Už aj používam umelecký papier alebo vatové tyčinky. To všetko som sa naučila cez internet. Najskôr som nemala ani šajnu, ako s tým robiť. Rokmi som sa to naučila.
Podľa čoho si vyberáte, koho nakreslíte? Zvyknete kresliť aj podľa vašej fantázie?
Musí ma tá osoba zaujať, osloviť. Hlavne kreslím celebrity, ktoré všetci poznáme. Keď uvidím nejakú dobrú fotku nejakej známej osobnosti, tak si ju stiahnem a kreslím podľa toho. Začnem náčrtom a postupne idem ďalej. Kreslím podľa predlohy, postavy si nevymýšľam. Ani ma to neláka.
Prečo práve portréty?
Skúšala som už nakresliť aj niečo iné. K portrétom mám však vzťah, to je to, čo chcem robiť. To ma najviac baví. Keď sa pozriem na tú kresbu a poviem si: áno, podobá sa. A keď tú osobu na portréte spoznajú aj iní ľudia. Skúšala som kresliť aj postavičky alebo domy – nebaví ma to. Mala som už aj také zákazky, ale nie je to ono. Na portrétoch sa snažím zachytiť emóciu.
Koľko času strávite nad jedným portrétom?
Záleží to na veľkosti. Ak kreslím na zákazku, tak sa vždy dohodneme, či chcú väčší alebo menší portrét. Tiež sa ten čas líši, ak mám kresliť jednu osobu alebo viac osôb. Jeden portrét na formát A3 mi trvá približne štyri až päť dní, podľa času, ktorý mám pri drobcovi. Som na materskej, je to ťažšie pri dieťati niečo robiť. Jeden deň kreslím hodinku, ďalší dve-tri, nerobím to naraz, mám pauzičky. Kreslím však aj na rozmery A2 a aj A1, ale to skôr zriedkavo, lebo to zaberie veľa času. Väčšinou tvorím večer. Kreslenie je mojím koníčkom, nie prácou na plný úväzok. Meditujem pri tom, pustím si cez slúchadlá hudbu a kreslím. Mám to rada.
Seba ste už nakreslili?
Nie. Toto sa ma veľa ľudí pýta. Myslím si, že to nie je také zaujímavé. Možno v budúcnosti mi to napadne a spravím si autoportrét. O takých desať rokov.
Stalo sa vám už niekedy, že sa vám kresba nepáčila a zahodili ste ju?
Veľakrát. Hlavne na začiatku, ale aj teraz sa mi to stane. Zhruba pred mesiacom som to v polke roztrhala od nervov. Nepáčil sa mi výraz tváre, nezachytila som ho dobre. Nebolo to tak, ako som chcela. Podľa mňa sa to stane každému, keď sa mu niečo nepáči. Ak sa mi to stane pri zákazke, musím to kresliť znova, aby bol zákazník spokojný. Ale niekedy si poviem, že tú istú tvár už nechcem kresliť.
Máte tie portréty ešte kam odkladať?
Teraz mám výstavu v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote, takže doma mám len dva portréty. Ale inak ešte miesto mám. Nie je toho zas až tak veľa.
Ako vznikala výstava v múzeu?
Našli ma na mojej stránke na internete a oslovili ma, či by som súhlasila, že by boli veľmi radi. Stretli sme sa, dohodli a vykonali to. Sú tam najnovšie aj staršie kresby. Návštevníci môžu vidieť môj posun. Mala som však už viac výstav. Jedna bola napríklad v Prahe, Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote, Rimavskej Bani a dvakrát som mala výstavu aj v Hnúšti v knižnici. Moja prvá výstava bola v Prahe na rómskom festivale. Vystavovali tam rómski amatéri. Tiež ma našli cez internet, bolo to približne pred piatimi rokmi. Vnímajú ma ako takú rómsku umelkyňu, hádam nepreháňam.
Aké máte ďalšie ciele?
Najmä výstavy, ak mi bude dopriate. Ako každý umelec aj ja sa z výstav teším. Inak neviem, iba kreslím a nechávam tomu voľný priebeh.
Zdroj: Rimava.sk, Foto: archív Š. Bottová
