Menu
Stanku Kašperovú väčšine Soboťanov netreba predstavovať. Rodáčka z Rimavskej Soboty na toto mesto nezanevrela, no už niekoľko rokov žije neďaleko Prešova. Okrem toho, že hrá v Divadle Jonáša Záborského, je taktiež aktívnou členkou Občianskeho združenia Červený nos Clowndoctors. Spolu s kolegami navštevujú v nemocniciach detských pacientov, klauniádami sa im snažia vyčarovať úsmev. Stanku Kašperovú mohli diváci vidieť aj na televíznych obrazovkách v šou Milujem Slovensko.
Ako prežívala nedávne obdobie, keď sa musela dočasne rozlúčiť s javiskom, čo jej najviac chýbalo, či sa ešte vráti do šou Milujem Slovensko, aký vzťah má k Rimavskej Sobote a kde ju môžete aktuálne vidieť, nám prezradila v rozhovore.
Ako ste prežívali toto nedávne obdobie, keď boli divadlá zatvorené? Čo ste robili?
Som matkou dvoch školopovinných detí. Takže som bola pedagogičkou na polovičný úväzok, na štvrtinový úväzok kuchárka a zároveň aj práčka. Absolvovali sme asi milión výletov. Ten čas strávený s deťmi sa nedá popísať ani ohodnotiť. Bol geniálny. Rodičom v Rimavskej Sobote sme dali do poriadku dve chaty a rodinný dom. Využili sme ten čas na tieto aktivity. Na tej umeleckej strane nás to úplne vyplo a zasiahlo nepripravených. Nie je to len o herectve, musela som opustiť všetky moje umelecké činnosti – Červený nos, moderovanie, akcie, workshopy či školenia. Bolo mi to neskutočne ľúto. Deprimujúce bolo na tom aj to, že som nevedela, kedy sa to skončí. Nepredpokladala som, že tento rok vstúpime do divadiel či nemocníc. Rozmýšľala som nad tým, či umelecká činnosť a my umelci máme nejakú hodnotu v tejto spoločnosti. Síce robím aktívne divadlo už pomaly dvadsať rokov a desať rokov som sa pohybovala v amatérskom divadle a folklóre, tak mám pocit, že sme veľmi rýchlo nahraditeľní a naše umenie nie je až tak podstatné pre spoločnosť. Na druhej strane si však myslím, že by sme žili veľmi chladný a technický život, ak by nebolo umenie. Premýšľala som aj nad tým, či neodbočím z cesty a nebudem sa venovať niečomu stálejšiemu, ale keď to človek miluje, tak to nevie opustiť.
„Ak by nebolo umenie, žili by sme veľmi chladný a technický život.“
Zmenilo vás v niečom toto obdobie? Čo vám najviac chýbalo?
Viac som si začala uvedomovať, akí sme zraniteľní, nahraditeľní a pominuteľní. Chýbala mi spoločnosť a kontakt s divákom. Mám skúsenosti aj s kamerou, no som činoherná herečka. A bezprostredný kontakt s divákom mi veľmi chýbal. Veľmi mi chýbali pacienti z nemocníc. Komunikovali sme online, no nie je to ono. To, že idem do všetkého naplno a veľmi ma zaujíma osud každého jedného človeka, mi ostalo. Zaujíma ma, či sa viac ľudí neuzavrelo do seba a či nehľadia len na to, aby sa mali oni dobre. Mám pocit, že ľudia by sa teraz viac mali pozerať okolo seba, pretože tí najzraniteľnejší nevedia o pomoc požiadať.
Článok pokračuje pod reklamou
Neláka vás účinkovanie v televíznych seriáloch?
Myslím si, že aj áno. Mám tridsaťšesť rokov a som šťastná, že som si pred desiatimi rokmi vybrala taký veľký projekt – byť mamou. Mám doma deväťročnú dcéru a šesťročného syna, nič lepšie sa mi v živote nemohlo stať. Mám skúsenosti aj s filmom a seriálmi. Žijem však 450 kilometrov od Bratislavy, kde sa točia. Musela som si prehodnotiť, komu chcem ten čas venovať. Ponuky sú a ďakujem za ne. Možno o rok či dva sa budem vyjadrovať inak.
Na ktorú divadelnú úlohu ste zatiaľ najviac pyšná, ktorá sa vám zaryla do pamäte?
Bolo to predstavenie Jej pastorkyňa a postava Jenofky. Týmto predstavením som vstúpila do Divadla Jonáša Záborského ešte ako hostka počas štúdia na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Je to tragická postava a myslím, že si ju pamätám najmä kvôli tomu, že som musela prekonať strach z nepoznaného a z nového kolektívu. Mala som veľký rešpekt pred titulom a režisérom. Vstupovala som do nového kolektívu, kde som sa potrebovala nejakým spôsobom zapísať. Na tejto postave som pracovala svedomitejšie než na iných postavách, ktoré som mala.
Máte radšej vážne postavy alebo komické?
Každý ma vidí ako komičku. V komediálnej rovine sa cítim ako ryba vo vode, mám to rada. Napriek tomu je moja vášeň satira, tragikomédia alebo dráma. Myslím si, že nám hercom sa takého polohy lepšie stvárňujú a diváci to vedia lepšie precítiť. Ľudia ma vidia ako stále veselú Stanku Kašperovú, ale keď sa premením na divadelnú postavu, tak som radšej v tých hlbších, viac premýšľavých, dramatických a temných polohách. Tam sa vo mne ako herečke môže otvoriť širšia škála herectva.
„Mojou vášňou je satira, tragikomédia alebo dráma.“
Ľudia vás poznajú aj z televíznych obrazoviek, účinkovali ste v šou Milujem Slovensko. Sledovali ste ju aj predtým, než ste sa stali jej súčasťou?
Milujem Slovensko malo päť sérií a ja som vynechala možno len dva diely. Bola to relácia, ktorej som fandila a stala sa našou rodinnou piatkovou reláciou, keď som náhodou vtedy nehrala.
Ako si spomínate na natáčanie? Ako to celé začalo?
Bola to fantastická výzva. Za to, že som dostala šancu, vďačím ľuďom, ktorí si ma všimli predtým, ako som tam súťažila. Zaregistrovali ma v rôznych reláciách ako človeka, ktorý je asi väčší živel, než by mal byť. Adelka a Dano si možno chceli dať nejakú ročnú pauzu, bola som Adelkou a celým tímom navrhnutá. Juraj „Šoko“ Tabaček si vybral konkrétne mňa spomedzi troch ďalších herečiek a moderátoriek. Poznáme sa dlhé roky a vedeli sme, že táto chémia zafunguje. Keď mi pred dvoma rokmi zavolali, s najväčšou pokorou som im povedala, aby nebláznili. Potom som si povedala, prečo nie.
Aký to bol pocit nahradiť Adelu Vinczeovú na poste kapitánky? Natočili ste jednu sériu, lúčilo sa vám so šou ťažko?
Adelu mám veľmi rada, je to najväčšia profesionálka, ktorú poznám. My sme vedeli, že sme tam na jednu sériu. Potom v priebehu natáčania nám povedali, že sa budeme striedať. A tak by to bolo, my by sme teraz v auguste už nahrávali šestnásť nových dielov, ak by neprišla táto pandémia. Pozastavila všetky projekty, alebo ich posunula. Uvidíme, či sa nám podarí vrátiť sa na televízne obrazovky. A aký to bol pocit nahradiť Adelu? Cítila som veľký rešpekt, no napriek tomu som sa z toho „neposkladala“. Adela je geniálny človek, no každý z nás je v niečom taký. Ja som najmä nechcela nikomu prekážať, chcela som, aby bola dobrá atmosféra a aby som sa bavila. Tam o nič viac nejde. Nijako som sa nepripravovala, keď človek nemá nejakú vedomosť, treba si to priznať. Išlo o zábavu.
Takže je šanca, že budete opäť súčasťou natáčania?
Od augusta bude bežať ďalšie natáčanie, v posledných dňoch sa rozhodne, kto sa vráti späť. Som v tejto brandži tridsať rokov, ak by sa Adelka a Dano vrátili späť, tak to chápem. Nechajme sa prekvapiť. Ak by to nevyšlo, nič sa nedeje, ja ďakujem za fantastickú príležitosť, príde niečo nové.
Ľudia vás vidia takmer stále usmiatu. Stalo sa vám už niekedy, že ste nemali dobrú náladu, no museli ste moderovať a zabávať ľudí?
Toto sa deje denne. Venujem sa rôznym profesiám. Napríklad večerné predstavenia sú poznačené tým, ako prežijem deň. Sú predstavenia a dni, keď to ide veľmi ťažko, ale sme profesionáli. Pracujem aj v nemocnici, kde sa dennodenne stretávam so životom a smrťou. Ak by ma mali tieto veci ovplyvňovať aj v súkromnom živote, tak to poznačí aj moje správanie sa k deťom alebo môj umelecký výkon. Keď sa postavím na javisko, musím odovzdať stopercentný výkon.
V nemocnici pracujete s Červeným nosom, chodievate rozveseľovať detských pacientov. Fungovali ste posledné mesiace?
S Červenými nosmi sme fungovali. Dohadovali sme sa, ako to nakopnúť tak, aby sme neboli od pacientov ďaleko a aby sme si udržali pozornosť, pretože internet a televízia teraz vládnu svetu. Potrebovali sme byť online. Robili sme rôzne minivideá, reláciu, online klauniády s konkrétnymi pacientmi na detských oddeleniach, ale aj so seniormi či lekármi. Teraz som sa vrátila z už normálnej klauniády z Košíc a Bardejova. Sme nesmierne šťastní, že máme povolenie chodiť na oddelenia. Uvedomili sme si, že bezprostredný kontakt z očí do očí je najpodstatnejší, pretože emócia neprejde cez video, aj keby sme veľmi chceli. Je veľmi fajn, že nie my sme sa pýtali do nemocníc, ale všetky nemocnice si pýtali nás. Je to pekná vizitka po pätnásťročnom fungovaní na Slovensku.
Navštevovať neustále nemocnice musí byť náročné. Nie je to záťaž na vašu psychiku?
Je to obrovská záťaž, ja som ponuku pracovať pre túto organizáciu dostala pred asi pätnástimi rokmi, štrnásť rokov som aktívnou členkou. My robíme 220 až 250 návštev mesačne, nechodíme tam raz za mesiac. Sme profesionálne vyškolení zdravotní klauni a tá pravidelnosť je dôležitá. Deti presne vedia, v ktorých dňoch prichádzame. Ja som začínala, keď nás bolo dvanásť, teraz nás je šesťdesiatpäť. Je to vyčerpávajúce, funguje tam však spätný mód. Keď človek niečo odovzdá, zároveň niečo dostane späť. Nepredstavujme si to ako hlboký les, cez ktorý len ideme a cítime strach. Deti na nás veľmi dobre reagujú a personál tiež. To je naša spätná väzba, že to robíme dobre. Je to náročné, a preto robím aj divadlo či pedagogickú činnosť. Striedam to. Každý deň ďakujem za to, že mám zdravé deti a aj ja som zdravá a môžem pomáhať tým, ktorí to potrebujú.
Boli ste súčasťou aj ďalšieho projektu RTVS, a to série koncertov U vás doma. Moderovali ste koncert v Prešove a o týždeň neskôr bola táto akcia v Rimavskej Sobote. Nelákalo vás prísť do svojho rodného mesta?
Rozdeľovala nás produkcia. Adela a Sajfa sú Bratislavčania (moderovali koncert v Rim. Sobote, pozn. red.), mali moderovať v Bratislave, ale poprehadzovali to, aby sme boli všetci na iných miestach. Som z Rimavskej Soboty, ale ľudia ma vnímajú ako východniarku. Adela napríklad nechcela byť v Bratislave. Oni sú tak profesionálni a ľudskí, že aj cez tieto gestá ukazujú, že nepotrebujú byť doma na svojom miestečku, ale veľmi radi pôjdu aj inde.
Hovorili ste, že vás ľudia vnímajú ako východniarku. Vy sa cítite byť viac Soboťanka alebo Prešovčanka?
Hát, viete čo, zabudla som už aj po maďarsky. Nikdy som až tak nevedela, ale rozumela som možno na deväťdesiat percent všetkému. Nemôžem povedať, že som východniarka, alebo Soboťanka. Mám taký dar. Keď žijem v Paríži, cítim sa ako Francúzska. V Taliansku som Talianka. Samozrejme, že v Rimavskej Sobote sa cítim fantasticky. Mám tam svojich rodičov. Už je to však miesto, kam chodím za spomienkami. Prešov je pre mňa mesto, kde som si vytvorila prítomnosť. Nemôžem povedať, že som východniarka, no milujem to tu.
Navštevujete Rimavskú Sobotu často?
Áno. Vyrástla som v Základnej umeleckej škole, Centre voľného času a aj v Dome kultúry. Nezabudnem na folklór a divadlo. Nezabudnem na toto mesto. Čítam o všetkých veciach, ktoré sa v meste dejú. Som neskutočne šťastná, že Rimavskú Sobotu podchytili ľudia, ktorí sú generačne mne príbuzní a vždy mali takú ambíciu dostať mesto na viditeľné miesto. Myslím, že sa im to aj darí. Som rada, keď sa v meste niečo deje a keď si zoberieme štatistiku úspešnosti vo svete, Soboťania v nej majú veľké zastúpenie. Rimavská Sobota je liaheň talentov. Fandím aj všetkým ľuďom, ktorí sa rozhodli tam žiť. Ja s mojou profesiou by som sa tam veľmi ťažko uchytila.
Čo vám napadne ako prvé, keď sa povie Rimavská Sobota?
Kurinec – ale ten z 80. rokov. Pamätám si ho ako stanové mesto. Ľudia tam radi chodili z Maďarska, Oravy, Kysúc či z Liptova. Predstavím si aj fantastický amfiteáter, dúfam, že sa ešte využíva. Bol takou značkou toho, že sa dajú robiť aj veľké akcie. Spomeniem si na všetky akcie, ktoré organizoval Dom Kultúry alebo Centrum voľného času. Keď si mám predstaviť Rimavskú Sobotu momentálne, tak mi napadne Kruháč a partia ľudí, ktorým nie je ľahostajné, v akom meste žijú.
Kde vás môžu aktuálne a v blízkej budúcnosti diváci vidieť?
Stále ma môžu vidieť na scéne Divadla Jonáša Záborského v Prešove. V septembri bude začínať moja štrnásta sezóna. Pripravujeme obrovský muzikál Jesus Christ Superstar, svetlo sveta uzrie na jeseň tohto roku. Je to americká produkcia. Ľudia v nás uvidia nielen hercov, ale aj tanečníkov a spevákov. Pripravujeme niekoľko noviniek, no posunul nás trochu koronavírus. Z pripravovaných premiér budeme mať možno len tri, ale prežili sme a žijeme naďalej.
Zdroj: Rimava.sk, FOTO: Stanka Kašperová
