Hneď za areálom bývalej väznice, dnes Neuropsychiatrický pavilón, na križovatke ulíc Gorkého a Jesenského, stála v minulosti prízemná budova, ktorá pripomínala zemiansku kúriu. Jej hviezdne chvíle boli v druhej polovici 19. storočia, keď v nej sídlil okresný súd. Na úplnom začiatku 20. storočia tam do roku 1905 našiel svoj domov sirotinec a v tom istom roku zmenil svoju klientelu. Stal sa útočiskom starých bezmajetných ľudí, o ktorých sa nemal kto postarať a na ulici by neboli bývali prežili najbližšiu zimu.
V roku 1925 chudobinec navštívil Viktor Szombathy (1902 – 1987), neskoršie významný maďarský spisovateľ a redaktor, pričom sa zachovala jeho správa o stave tohto zariadenia. Chudobinec bol obkolesený plotom z dosák, ktorý oddeľuje starých, zvráskavených a nemohúcich ľudí od veselej a mladej spoločnosti. V susedstve je väznica a spoza zamrežovanej brány sa na slobodu túžobne pozerajú oči z počernej tvári.
Článok pokračuje pod reklamou
Správcom mestského chudobinca bol Ján Szőke, ktorý doslova za malý plat čeľadníka vykonával zodpovednú úlohu. Správca sprevádzal návštevu po zariadení, ktoré poskytovalo záchranu pre opustených starých ľudí. V kuchyni sa práve varil obed, polievka a ako hlavný chod zemiaková kaša. Dvakrát do týždňa sa podávali mäsité jedlá. V pracovnej miestnosti štyri staré ženy párali perie, nerozprávali veľa, viac sa sústreďujú na prácu. Chlapi vonku rúbali drevo potrebné k príprave obeda a tou prácou končí ich denná činnosť.
Kuchyňa sa nachádza v malej miestnosti po ľavej strane hneď za hlavným vchodom do budovy. Stravu pripravuje správca spolu so svojou mamou, ktorá tu zastáva post kuchárky. Po pravej strane je v malej miestnosti sklad a hneď za ním miestnosť určená na ubytovanie chlapov. V roku 1931 je tam umiestnených deväť chlapov. V ďalšej miestnosti v smere k dvoru sa nachádza svoj domov desať žien. Najstarší chlap má 83 a najstaršia žena 72 rokov. Veľkým problémom je, že sa tu nachádza len jedno sociálne zariadenie, ktoré slúži ako personálu, tak aj pre klientov ústavu. Časť kúpeľne dokonca sa využíva ako jedáleň. Nie je tu ani priestor na izolačnú izbu, kam by sa umiestňovali chorí a tak sa mnohokrát stane, že až ráno spolubývajúci zistia, že jeden z nich už nie je nažive.
Chudobinec spadá pod mesto a vypomáha tu tiež jedna dobročinná spoločnosť. Klientelu zariadenia tvoria väčšinou bývalí čeľadníci o ktorých sa nemá kto postarať. Spravidla odpracovali svoj život v meste a nestihli si ani založiť rodinu. Pokiaľ sa do núdze dostane niekto z lepšej spoločnosti mesta, tak nie je umiestnený do chudobinca, ale mesto takej osobe prispieva mesačne 50 korunami. Je to žalostne málo a tie peniaze nepokrývajú ani bežné náklady na byt. V spomenutom roku 1931 mesto takto prispieva 29 svojim starým, opusteným obyvateľom.
Aby si v chudobinci aspoň kúsok polepšili, tak chodia, ktorí chodiť môžu žobrať na ulicu. V kasičke ktorú majú so sebou však nachádzajú viac gombíkov ako peňazí. Mali aj rímskokatolíckom kostole umiestnenú pokladničku, ale niekto ju ukradol a tak pri tej novej, už musia držať stráž. Počas roka sa im takto podarí vyzbierať 200 až 300 korún.
Jeden z nich bol kedysi váženým občanom, mal dobre prosperujúci hostinec a vlastnil viac domov. Mal peniaze, priateľov a šikovné ruky. Napokon prišiel o všetko a zostali mu len spomienky. Nesťažuje sa, dokonca si pochvaľuje, má kde skloniť hlavu a postarajú sa o neho. Akurát vraví, že v minulosti mali ľudia lepšie srdce, teraz sú uzavretí do seba a chudákom neprispejú.
V zariadení panujú prísne predpisy, lebo pri toľkých ľuďoch by sa ináč nedal udržať poriadok. Zvykne sa stať, že si niektorí z nich viac vypije v meste a potom je hlučnejší v chudobinci. Na takéhoto čaká potom mesačný zákaz vychádzok, aby si svoj prehrešok uvedomil.
Celkovo je smutný pohľad na chudobinec v Rimavskej Sobote, po jeho dvore behá malý syn správcu a hrá sa, on sa ešte usmieva, je na začiatku svojho života...
Zdroj titulnej fotografie: Vladimír Gondáš
NENECHAJTE SI UJSŤ
