Rimavskosoboťanka, ktorá má už od útleho veku k športu veľmi blízko a aj tento rok prináša aktuálne správy priamo z olympiády, niektoré svoje osobné sny zatiaľ nenaplnila. Hoci Titanilla Bőd (na fotke vľavo) ako brankárka nevynikla, šport ju stále baví a píše o ňom profesionálne. Je vyštudovaná novinárka a v denníku Új Szó je zodpovedná za športovú rubriku. „Keď som bola malá, snívala som o tom, že budem hádzanárska brankárka, ale bohužiaľ nebolo to len výškou, že som nemala šancu,“ priznala Titanilla, ktorej odhodlanosť nechýbala, no ako tvrdí, v bránke bola dosť mimo. Aj keď pracuje prevažnú časť týždňa v Bratislave, pravidelne sa vracia do svojho rodného mesta. Ako šporťáčka pravidelne chodí na futbal domáceho tímu, kde má svoje obľúbené miesto na B tribúne a patrí medzi najvytrvalejších fanúšikov. Prezradila nám, že od sezóny 1996/97 možno vynechala spolu len približne desať majstrovských zápasov. V súčasnosti sa osobne športu venuje rekreačne, a to Pilatesu. Ako sa vlastne dostala k písaniu, aké boli jej začiatky, ale aj to, prečo si uvítacie ceremoniály na olympiáde nikdy nenechá ujsť priblížila o sebe v nasledujúcom rozhovore.
Kde všade píšeš a prispievaš aktuálne?
Píšem do denníka Új Szó, počas študentských čias som prispievala aj do denníka Šport či regionálnych periodík, ale momentálne po slovensky nikam nepíšem. Som ešte spolupracovníčkou medzinárodného špecializovaného krasokorčuliarskeho portálu Absolute Skating, ktorý je v angličtine. Ale máme native speaker editorov 🙂 Toto je čisto dobrovoľný projekt, nikto za to nedostáva žiadny plat.
Čo je tvojou pracovnou náplňou?
V Új Szó som zodpovedná za športovú rubriku, teda okrem písania článkov by som mala nejako organizovať chod celého oddelenia. Je nás málo a na športe má pracovný týždeň šesť či sedem dní (v sobotu podujatia, v nedeľu výroba najväčšieho počtu strán), takže musíme nájsť rovnováhu, aby sme nevyhoreli. Robíme to z lásky, asi preto to zvládame.
Mohla by si nám z tvojho pohľadu a skúseností priblížiť, aké máš dojmy z uvítacieho ceremoniálu na olympiáde?
Pre novinárov je vždy dilema, či na ceremoniál ísť či nie. Veľa kolegov ho radšej vynechá, keďže po ňom je vždy tlačenica v autobusoch a človek sa veľmi neskoro dostane domov (napríkad v Riu som po ceremoniáli bola v posteli až o piatej nadránom!). Napriek tomu ja si ceremoniály nikdy nenechám ujsť. Človek nikdy nevie, či sa ešte dostane na olympiádu a ceremoniál je vždy špeciálny. Aj tentoraz bol, najmä preto, lebo bola veľká zima a nepríjemný vietor. Priznám sa, že som počas nástupu krajín aj išla dovnútra zohriať sa. Ale, samozrejme, moment, keď sa znovu rozsvieti olympijský oheň nad štadiónom, je vždy nádherný. Tentoraz však bol najsilnejší moment spoločný nástup dvoch Kóreí.
Ako vyzerá tvoj bežný deň?
Ráno vstanem v rozmedzí 6-8 hodín (podľa toho, na aké športovisko treba ísť), o desiatej sú už zvyčajne niekde nejaké preteky. Bývam v Gangneungu na pobreží, tu sú halové športy, kým v horách v Pjongčangu tie horské. Zimná olympiáda je pre novinárov trošku jednoduchšia, ako letná, lebo tu nie je toľko športov a podujatí. Ale aj tak, ak sú dve zaujímavé veci, tak sa just prekrývajú. Potom je to ťažké rozhodovanie. Napríklad v sobotu večer mali Maďari šancu na historickú medailu po 38 rokoch, v šorttreku, a práve v tom istom čase bol aj Nastin šprint. Po konzultácii s mnohými ľuďmi som sa nakoniec vybrala na biatlon, no nakoniec medaila sa nekonala ani tam, ani na šorttreku. Ja to totiž mám oproti kolegom zo Slovenska i z Maďarska v tom ťažšie, že v denníku Új Szó sa venujeme aj maďarským, aj slovenským športovcom, takže by som mala stíhať byť pri veľkých výsledkoch dvoch výprav.
Viac o prebiehajúcej olympiáde sa prostredníctvom Titanilly Bőd dozviete prostredníctvom predošlého článku - Rimavskosoboťanka aj tento rok prináša čerstvé správy priamo z olympiády
Ďakujeme za rozhovor.
Zdroj: Rimava.sk