No active "ca-sidebar-197687" sidebar

Ako brankárka nevynikla, šport ju však stále baví a píše o ňom profesionálne

18. februára 2018 | | |  | 

Rimavskosoboťanka, ktorá má už od útleho veku k športu veľmi blízko a aj tento rok prináša aktuálne správy priamo z olympiády, niektoré svoje osobné sny zatiaľ nenaplnila. Hoci Titanilla Bőd (na fotke vľavo) ako brankárka nevynikla, šport ju stále baví a píše o ňom profesionálne. Je vyštudovaná novinárka a v denníku Új Szó je zodpovedná za športovú rubriku. „Keď som bola malá, snívala som o tom, že budem hádzanárska brankárka, ale bohužiaľ nebolo to len výškou, že som nemala šancu,“ priznala Titanilla, ktorej odhodlanosť nechýbala, no ako tvrdí, v bránke bola dosť mimo. Aj keď pracuje prevažnú časť týždňa v Bratislave, pravidelne sa vracia do svojho rodného mesta. Ako šporťáčka pravidelne chodí na futbal domáceho tímu, kde má svoje obľúbené miesto na B tribúne a patrí medzi najvytrvalejších fanúšikov. Prezradila nám, že od sezóny 1996/97 možno vynechala spolu len približne desať majstrovských zápasov. V súčasnosti sa osobne športu venuje rekreačne, a to Pilatesu. Ako sa vlastne dostala k písaniu, aké boli jej začiatky, ale aj to, prečo si uvítacie ceremoniály na olympiáde nikdy nenechá ujsť priblížila o sebe v nasledujúcom rozhovore.

Viac o prebiehajúcej olympiáde sa prostredníctvom Titanilly Bőd dozviete prostredníctvom predošlého článku - Rimavskosoboťanka aj tento rok prináša čerstvé správy priamo z olympiády
Ako dlho pracuješ ako novinárka?
Už počas strednej školy som písala do regionálnych novín, kde pracoval môj starý otec. Bol učiteľom, ale vydal aj básnické zbierky, napísal historickú monografiu o obci Gemer, kde žil, písal do rôznych novín a ako dôchodca bol redaktorom Gömöri Hírlap. Celá naša rodina vždy veľa čítala, ja som sa naučila sama od seba, keď som sedela pri starom otcovi, ako písal na počítači a vypytovala sa, že ktoré písmenko je ktoré. A u nás i u starých rodičov bola vždy kopa novín a časopisov. Prvá vec, čo som si prečítala, bola titulka denníka Új Szó. Takže vždy som inklinovala k čítaniu a písaniu. Keď ma začal baviť šport (mala som 13), fascinovalo ma, ako som mohla vďaka referátom a reportážam prežiť určité udalosti tak, ako keby som tam sama bola. A keď som bola na futbalovom zápase, prišla som domov vždy taká rozrušená, že som o tom hneď musela niečo napísať. Takže z toho celkom pekne vyšlo, že športová žurnalistika by mohla byť mojím vysnívaným povolaním. Študovala som v Bratislave žurnalistiku (2001-2006), už ako študentka som pravidelne chodievala do redakcie Új Szó, kde som nastúpila po skončení školy. Od septembra 2009 som vedúca športového oddelenia.

Kde všade píšeš a prispievaš aktuálne?
Píšem do denníka Új Szó, počas študentských čias som prispievala aj do denníka Šport či regionálnych periodík, ale momentálne po slovensky nikam nepíšem. Som ešte spolupracovníčkou medzinárodného špecializovaného krasokorčuliarskeho portálu Absolute Skating, ktorý je v angličtine. Ale máme native speaker editorov 🙂 Toto je čisto dobrovoľný projekt, nikto za to nedostáva žiadny plat.

Čo je tvojou pracovnou náplňou?
V Új Szó som zodpovedná za športovú rubriku, teda okrem písania článkov by som mala nejako organizovať chod celého oddelenia. Je nás málo a na športe má pracovný týždeň šesť či sedem dní (v sobotu podujatia, v nedeľu výroba najväčšieho počtu strán), takže musíme nájsť rovnováhu, aby sme nevyhoreli. Robíme to z lásky, asi preto to zvládame.

Mohla by si nám z tvojho pohľadu a skúseností priblížiť, aké máš dojmy z uvítacieho ceremoniálu na olympiáde?
Pre novinárov je vždy dilema, či na ceremoniál ísť či nie. Veľa kolegov ho radšej vynechá, keďže po ňom je vždy tlačenica v autobusoch a človek sa veľmi neskoro dostane domov (napríkad v Riu som po ceremoniáli bola v posteli až o piatej nadránom!). Napriek tomu ja si ceremoniály nikdy nenechám ujsť. Človek nikdy nevie, či sa ešte dostane na olympiádu a ceremoniál je vždy špeciálny. Aj tentoraz bol, najmä preto, lebo bola veľká zima a nepríjemný vietor. Priznám sa, že som počas nástupu krajín aj išla dovnútra zohriať sa. Ale, samozrejme, moment, keď sa znovu rozsvieti olympijský oheň nad štadiónom, je vždy nádherný. Tentoraz však bol najsilnejší moment spoločný nástup dvoch Kóreí.

Ako vyzerá tvoj bežný deň?
Ráno vstanem v rozmedzí 6-8 hodín (podľa toho, na aké športovisko treba ísť), o desiatej sú už zvyčajne niekde nejaké preteky. Bývam v Gangneungu na pobreží, tu sú halové športy, kým v horách v Pjongčangu tie horské. Zimná olympiáda je pre novinárov trošku jednoduchšia, ako letná, lebo tu nie je toľko športov a podujatí. Ale aj tak, ak sú dve zaujímavé veci, tak sa just prekrývajú. Potom je to ťažké rozhodovanie. Napríklad v sobotu večer mali Maďari šancu na historickú medailu po 38 rokoch, v šorttreku, a práve v tom istom čase bol aj Nastin šprint. Po konzultácii s mnohými ľuďmi som sa nakoniec vybrala na biatlon, no nakoniec medaila sa nekonala ani tam, ani na šorttreku. Ja to totiž mám oproti kolegom zo Slovenska i z Maďarska v tom ťažšie, že v denníku Új Szó sa venujeme aj maďarským, aj slovenským športovcom, takže by som mala stíhať byť pri veľkých výsledkoch dvoch výprav.

Viac o prebiehajúcej olympiáde sa prostredníctvom Titanilly Bőd dozviete prostredníctvom predošlého článku - Rimavskosoboťanka aj tento rok prináša čerstvé správy priamo z olympiády

Ďakujeme za rozhovor.

Zdroj: Rimava.sk


Odoberajte novinky spravodajského portálu Rimava.sk, ktoré vám v e-mailovej schránke budú pristávať pravidelne.

Páčil sa ti článok? Zdieľaj ho
Diskusia k príspevku
Odporúčáme
No active "ca-sidebar-197688" sidebar
cross