Menu
Hovorí sa: „Iný kraj, iný mrav.“ A toto platí aj v prípade Veľkej noci. Zatiaľ čo u nás sú tieto sviatky spájané s oblievačkou alebo šibačkou, v iných krajinách ich z nášho pohľadu slávia pokojnejšie. Výnimkou nie je ani ďaleká Austrália, kde okrem bohatého stola plného rôznych veľkonočných dobrôt si tie svoje maškrty musia deti aj nájsť. Ale o tom nám bližšie porozpráva rodáčka z Rimavskej Soboty, Denisa, ktorá v Austrálii žije aj so svojou rodinou už 17-ty rok. Pre Rimava.sk priblížila nielen tradície a zvyky počas Veľkej noci, ale aj jej spoločné začiatky s manželom Pavlom, ktorý rovnako pochádza zo Slovenska, spod Tatier.
Ako sme už vyššie naznačili, Veľká noc v Austrálii prebieha v pokojnejšom duchu ako u nás na Slovensku. „Aj tu sa slávi Veľký piatok, vtedy chodíme do kostola na kratšie bohoslužby. V piatok sa tu tradične jedia hot cross buns, čo sú sladké buchty, ktoré majú na vrchu spravený kríž z múky a vody. My ich veľmi nejeme, lebo deťom veľmi nechutia, je v nich veľa druhov rôznych korenín a to nemajú radi, ale raz za dva-tri roky ich zvyknem spraviť doma,“ hovorí Denisa a dodáva, že niekedy sa hot cross buns dali kúpiť len okolo Veľkej noci, dnes ich už v supermarketoch majú stále. „Takže už to ani nie je také špeciálne a vzácne ako predtým,“ podotkla.
Ďalším sviatkom je Veľkonočná nedeľa. Ten podľa Denisy slávia kresťania v kostole a v niektorých rodinách sa usporadúvajú takzvané easter egg hunts. „Rodičia v sobotu večer poskrývajú v záhrade čokoládové vajíčka a deti ich potom v nedeľu hľadajú a zbierajú do košíka. My to veľmi nerobíme, my deťom kúpime po jednom zajacovi alebo veľké vajíčko a to si môžu zjesť. Ale už boli na rôznych akciách, kde bol easter egg hunt a veľmi sa im to páčilo,“ priblížila rodáčka z Rimavskej Soboty. Ako ozrejmila, pre veľa rodín je Veľká noc príležitosťou na prepchávanie sa čokoládou. „Aj sa chystám pripraviť jednu čokoládovú tortu ozdobenú čokoládovými vajíčkami,“ prezradila Denisa. Ako však zároveň doplnila s manželom Pavlom radšej deťom zdôrazňujú skutočný význam Veľkej noci - ukrižovanie a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.
Rovnako ako na Slovensku aj k austrálskej Veľkej noci patria rôzne tradičné jedlá. Podľa Denisy sa tradične pripravujú pečené jedlá, ako napríklad pečené bravčové mäso, grilovaný losos, šaláty. „Vlastne dosť podobné tomu, čo sa pripravuje na Vianoce, okrem pečenej šunky, ktorá sa pripravuje len na Vianoce.“
Keďže obaja pochádzajú zo Slovenska, nedalo nám nespýtať sa aj na oblievačku a šibačku, či teda túto tradíciu dodržiavajú. Denisa s radosťou odpovedala, že už 17-ty rok sa nemusí obávať toho, že na ňu niekto vyskočí s pohárom vody. „Vodou sa tu v Austrálii neoblieva. Keď ľuďom rozprávam o tomto slovenskom zvyku, tak sa veľmi čudujú,“ poznamenala.
Pre mladú rodinku to už bude v poradí 17. Veľká noc na druhom konci sveta. Za ten čas sa v ich prípade veľa zmenilo. Od vycestovania do zahraničia na skúšku, cez prácu až po usadenie sa a založenie si rodiny, kde im radosť prinášajú štyri deti. Preto sme sa opýtali na ich začiatky, čo ich zaviedlo do Austrálie a rovnako aj to, čo ich tam drží. Denisa do Austrálie odišla po štúdiu na vysokej škole na Slovensku. „Najprv som vo februári 2000 prišla ja do Sydney študovať angličtinu na jeden rok. Austráliu som si vybrala preto, lebo popri štúdiu ponúkali pracovné víza na 20 hodín týždenne. Rozmýšľala som aj nad USA, ale vtedy nebolo také jednoduché sa tam dostať a neponúkali také výhodné podmienky na prácu,“ začala Denisa, ktorú po prílete do Sydney čakalo nemilé prekvapenie. Na letisku ju nikto zo školy, kde mala študovať, nečakal. „Bol to pre mňa šok. Myslela som si, že je to celé podvod a peniaze za štúdium som zaplatila nadarmo. Dokonca som ešte predtým telefonovala aj agentovi, čo mi sprostredkoval štúdium a ten odmietol môj hovor na účet volaného prijať,“ spomína Denisa, ktorá nakoniec pomoc našla u jednej z dvoch mladých Austrálčaniek, s ktorými sa zoznámila ešte v lietadle. Keď blúdila po letisku, tak ju jedna z nich zahliadla a videla na nej, že Denise nie je všetko jedno a spýtala sa, či je všetko v poriadku.
„Vtedy som jej povedala, že ma nikto nečaká. Vtedy sa ma tá Austrálčanka a jej rodina ujali a jej otec mi vybavil, že som mohla prenocovať v jednej ubytovni pre študentov. Tam som teda strávila svoju prvú noc v Austrálii a keď som v noci pozerala von oknom, tak som si hovorila: „Denisa, Denisa, kde si sa to ty vybrala,“ spomína, teraz už s humorom. Na druhé ráno prišiel do ubytovne zástupca školy a veľmi sa Denise ospravedlňoval, že na ňu akosi pozabudli a že si spomenuli až dve hodiny ako mala pristáť. Nakoniec ju zástupca zaviezol k rodine, kde strávila svoj prvý mesiac.
Nebolo to však len o štúdiu, ale aj o práci. Denisa tú voju prvú prácu v Austrálii našla v pizzérii. „Robila som aj v bare u Slováka z Martina čašníčku, upratovala som aj v hoteli, vyskúšala prácu pri pokladni, plnila som police tovarom, robila som nočnú manažérku v supermarkete od 15:00 hod. do polnoci a nakoniec som zakotvila v Perthe na daňovom úrade, kde som pracovala až kým som neporodila naše druhé dieťa,“ priblížila. Medzitým do Sydney, v júli 2000, za ňou pricestoval aj Pavol. Rovnako aj si našiel prácu, ktorú nakoniec robil 5 rokov. „Jeho prvá práca bola výroba a inštalovanie nápisov, až kým si nezaložil svoj vlastný biznis na výrobu a predaj softvéru,“ poznamenala Denisa. Kým sa však Denisa s Pavlom usadili v Perthe v západnej Austrálii, tri roky žili v Sydney. Po roku v Austrálii dostali vďaka Pavlovmu vzdelaniu zo Žilinskej univerzity ako softvérový inžinier takzvané víza permanent resident, ktoré znamenajú trvalý pobyt v Austrálii a každých 5 rokov je potrebné si ich predlžovať. „Po dvoch rokoch, čo sme obdržali tieto víza, sme sa stali občanmi Austrálie. O občianstvo po dvoch rokoch môže požiadať každý, dnes už musia žiadatelia prejsť testami, kde je aj jazyková skúška, my sme vtedy ešte nemuseli tieto testy robiť, zaviedli ich až neskôr. Vďaka občianstvu sme získali právo voliť a austrálsky cestovný pas,“ ozrejmila Denisa.
Po troch rokoch v Sydney sa dvojica chcela usadiť a tak sa rozhodli pre Perth, ktorý u Denisy a Pavla vyhral aj kvôli nižším cenám nehnuteľností oproti Sydney. „V Perthe v roku 2003 boli ceny o dosť nízke a za rok a pol sme si kúpili malú dvojizbovú vilku a keď sa nám narodil Filipko (ich prvý syn, pozn. red.), tak sme si kúpili dom, v ktorom bývame dodnes,“ podotkla.
A vybrali si dobre 🙂 Nielen Perth, ale aj celá Austrália je podľa Denisy úžasná krajina. „Je tu krásna príroda, máme tu hory, púšť, sneh, trópy, nádherné pláže. Ak chceme byť pri mori, sadneme do auta a za 20 minút sme tam. Tí čo bývajú rovno pri pobreží, to majú, samozrejme, ešte bližšie,“ hovorí Denisa s úsmevom. Okrem malebnej krajiny, teplého počasia takmer počas celého roka, Denisa vidí plusy aj v iných oblastiach. „Na Austrálii sa nám páči, že tu ak sa človek usiluje a pracuje, tak aj veľa dosiahne, pričom na Slovensku hlavne v nižšie platených zamestnaniach veľakrát ľudia aj po 20 - 30 rokoch práce sú na tom rovnako ako na začiatku,“ konštatovala Denisa, ktorej sa páči aj tolerancia voči iným rasám a národnostiam. „Aj keď samozrejme vzniknú i konflikty, ale ľudia sa snažia jeden druhého rešpektovať a pomáhajú prisťahovalcom začleniť sa do spoločnosti aj napríklad usporadúvaním kurzov angličtiny pre imigrantov zdarma. Napríklad naše deti majú v škole spolužiakov z afrických a ázijských krajín, či pôvodných obyvateľov Austrálie - Aborigencov a pokladajú to za úplne normálne, nikto sa nad tým nepozastavuje. V našej škole je okolo 600 žiakov a tí hovoria vyše 30-timi rozličnými jazykmi,“ priblížila naša rodáčka.
A čo Slovensko? Podľa Denisy im už po 17-tich rokoch Slovensko veľmi nechýba, samozrejme okrem rodiny. „Je nám ľúto, že rodina je tak ďaleko a hlavne, že naši rodičia si nemôžu užiť vnúčatá častejšie a vnúčatá ich. Na začiatku sme si nevedeli ani predstaviť, že by sme sa na Slovensko nevrátili, vždy sme si hovorili, že o 5 - 10 rokov sa vrátime. Ale potom ako sa narodili naše deti, akosi nás to pomaly prešlo. S našimi deťmi sa rozprávame doma po slovensky, bol to prvý jazyk, ktorým hovorili a angličtinu sa naučili v škôlke a v škole. Slovenčinu si aj teraz naďalej udržujú, aj keď ich niekedy musíme upozorniť, aby doma hovorili po slovensky, niekedy sa medzi sebou rozhovoria po anglicky,“ zakončila Denisa, ktorá spoločne aj so svojím manželom Pavlom vychovávajú svoje štyri deti – Filipka, Oliverka, Hanku a Mayku.
Zdroj: Rimava.sk, FOTO: archív Denisa Faix
