Nová kniha s názvom Triplovia od Jána Babaríka, rodáka z Rimavskej Soboty, ktorý vyrastal v Hrnčiarskych Zalužanoch, čitateľov vtiahne do sveta, ktorý síce verne poznajú, no niečo je v ňom iné. Nie sú v ňom totiž sami. Viac o tom, ako by svet vyzeral, keby sme neboli jediným ľudským druhom, nám porozprával autor príbehu Ján Babarík.
Kto sú to Triplovia?
Pred pár desiatkami tisíc rokov sa Homo sapiens presunuli z Blízkeho východu do Európy, kde naši predkovia narazili na neandertálcov, ktorí už v Európe žili predtým. Boli vyvinutejší, silnejší, lepšie pripravení na život v studenej Európe. Napriek tomu zrážku s našimi predkami neprežili, pretože nevedeli tak efektívne komunikovať, nemali náboženstvo, ktoré by ich spájalo. Neandertálci padli. Homo sapiens takto postupne zlikvidovali všetky ostatné druhy Homo. Ostali sme jediní ľudia na svete. Teraz si predstavme, že by to tak nebolo. Napríklad že by nejaký Homo arboreus z Blízkeho východu obišiel Karpatskú dolinu a usadil by sa niekde na severe. Kým by naši predkovia Homo sapiens vyšli postupne na sever a stretli sa s nimi, povedzme, že by to boli dve rovnocenné civilizácie, ktoré by prežili dodnes.
Triplovia sú Homo arboreus – stromoví ľudia, to som si vymyslel. A teraz si predstavme, že by žili s nami na Zemi. Dva ľudské druhy. Kniha však nie je zamerané na život Triplov, lebo vychádza z toho, že už sú tu. Príbehy sú o tom, čo to prináša – rasizmus, xenofóbiu, nedôveru, násilie, ale aj dôveru a lásku.
Článok pokračuje pod reklamou
Aké príbehy v sebe kniha ukrýva?
Je v nej päť príbehov, ktoré sú navzájom prepletené. Fungovali by aj ako jeden príbeh. Primárnym dejom nie je existencia Triplov, spomínam to len okrajovo. Vychádzam z predpokladu, že kniha vznikla vo svete, kde Triplovia sú. Nevysvetľujem, čo tu robia. Kniha je o tom, aké ľahké je podľahnúť omylu a urobiť chybu – čo potrebuje slušný človek k tomu, aby zdivel.
Čo teda podľa vás na to potrebuje?
Malý hoax, dezinformácia a hneď sa tí Triplovia dokážu v očiach Sapiensov dehumanizovať. Mali sme také prípady aj z histórie, aj keď sa to netýkalo iných ľudských druhov, ale rás. Veľmi ľahko skĺzne aj slušný človek. Stačí malý omyl, nedorozumenie, klamstvo a človek je schopný uveriť aj blbosti. Ďalej demagógiu, šikovnosť manipulátora. A potrebuje mať svoje problémy. Keď ich človek nemá, tak je menej náchylný hľadať nepriateľa. Keď má problémy, ťažší život a príde niekto, kto mu ukáže na vinníka, ľahko mu uverí. Nemusí si priznať, že sám zlyhal.
Keď si to rozmeníte na drobné, každá osobná tragédia má vinníka veľmi blízko – buď niekoho v rodine alebo ním je priamo ten človek, ktorý tragédiu znáša. Málokedy sú to skutočne objektívne príčiny. Nemyslím tým však napríklad rakovinu či leukémiu. Ale napríklad, keď niekto príde o strechu nad hlavou. Málokedy je príčina taká, že mu padol na dom strom. Skôr preslopal majetok alebo ho prehral v herni, urobil chybné rozhodnutia. A keď mu niekto povie – Židia ťa okradli, ako tomu bolo v 30. rokoch, tak tomu ľudia veľmi ľahko podľahnú a nemusia ukazovať na seba prstom. V tejto knihe sú podobné príbehy typu „ja za to nemôžem, môžu za to Triplovia“.
Takže ste vychádzali aj zo súčasnosti, keď dezinformácie a hoaxy naberajú na sile a stali sa nástrojom ovplyvňovania ľudí.
Áno, aj. To bol aj jeden z dôvodov, prečo mi to vydavateľstvá dlho odmietali vydať. Je to dosť kontroverzné. Videli v tom alegóriu na Rómov, proti-rómsky rasizmus. Ale nie je to tak. Myslím si, že keby tí Triplovia žili, tak rasizmus voči nim by bol veľmi silný, silnejší než voči černochom alebo Rómom.
Prečo by bol silnejší?
Rasizmus voči nim by bol veľmi silný na celom svete, pretože by boli od nás odlišní nie len farbou, ale aj vzrastom, výzorom, históriou, druhovo. Kniha, samozrejme, je plná rasizmu. Inak by to nešlo. V tejto dobe však už korektného rasizmu. Otvorený rasizmus je trestný. Skrytý, podvedomý je tu stále.
Mohla by kniha niekoho uraziť?
Nemyslím si. Snažil som sa, aby nebola urážlivá. Môže tam byť pár narážok, môže sa stať, že by si Rómovia mohli myslieť, že ich podsúvam. Ale to nie je pravda, kniha zobrazuje realitu ružovejšiu, než v skutočnosti je. Ktokoľvek má pocit, že je útočná, je oveľa menej útočná, než je skutočný svet.
Samotné príbehy sú fikciou, alebo ste vychádzali aj zo skutočných udalostí?
Nestretol som sa s tým, že by niekto zažil niektorý z tých príbehov. Všetky sú povymýšľané. Poviem to tak rozprávkovo – mám rád, keď dobro nad zlom zvíťazí vždy, keď sa dá. Tie príbehy nie sú pochmúrne a nevedú k niečomu zlému.
Ako dlho vznikala táto kniha? Čo vám bolo inšpiráciou?
Prvý príbeh o Triploch som napísal ešte asi pred pätnástimi rokmi. Len mi tak napadlo, aké by to bolo, keby na svete bol aj iný ľudský druh. Keby sme neboli sami. Postupne sa to nabaľovalo, nemal som ambíciu robiť z toho knihu. Boli to poviedky. Mal som však aj iné poviedky, ktoré som časom prerobil. Vsunul som do nich Triplov. Od prvej myšlienky urobiť z toho knihu o Triploch do chvíle, kým som ju odovzdal, to boli možno dva roky.
Vo vašej knihe Pálenie mostov sa dej odohrával v okolí Rimavskej Soboty. Je tomu tak aj teraz?
Rimavskú Sobotu to len tak lízne. Prechádza okolo nej auto, to je všetko. Väčšina deja sa odohráva v Košiciach, čosi je na Horehroní. Ďalšia kniha, ktorú som už odovzdal do vydavateľstva a vyjde na jar, tak tá sa celá odohráva v Rimavskej Sobote a v Hnúšti.
O čom bude?
Je to krimi triler o tom, ako v lesoch pri Hnúšti nájdu v pytliackej pasci chytenú mŕtvolu ženy a pri pitve sa preukáže, že sa do pasce chytila až po smrti. Je to trošku pritiahnuté za vlasy, na prvý pohľad to tak znie, ale potom sa to všetko vysvetlí. Teoreticky to bolo možné.
Ste typ autora, ktorý tvorí vtedy, keď dostane nápad, alebo sedíte hodiny nad klávesnicou a premýšľate nad textom?
Som skôr taký leňoch. U mňa je to nárazové. Mám obdobia, keď píšem ako drak, povedzme dva-tri týždne, mesiac-dva, že sa snažím takmer denne. Potom mám obdobia, keď aj osem mesiacov nenapíšem nič. Posledné zhruba dva roky to mám už dosť nahustené. Som v pozícii, chvalabohu, že vydavateľ si tie knihy pýta, čaká na ne, s rukopismi väčšinou meškám. Čiže teraz už mám rozpísané aj dva-tri rukopisy, mám toho našťastie veľa. Stíham to popri práci, pretože moje zamestnanie si nevyžaduje dennodenné nasadenie. Zvyknem pracovať niekoľko týždňov vo vysokom nasadení a potom mám dva-tri mesiace takmer absolútne voľno.
Takže sa potvrdilo aj u vás, že začiatky sú náročné.
Spočiatku to bolo ťažšie. Napríklad, napísal som knihu Jumper. Sú to poviedky, zozbierané už asi dvadsať rokov. Nedajbože ich dostať von. Aj keď som s nimi povyhrával množstvo súťaží, o knihy poviedok nie je záujem. Bolo to skôr len šťastie. Zúčastnil som sa súťaže Martinus Cena fantázie a uspel som s jednou poviedkou. Vďaka tomu sa to dostalo do vydavateľstva.
Ale aj Triplovia vyšli v roku 2016, no len ako e-book v Čechách, lebo zo Slovenska som mal odozvy, že síce je to napísané výborne, dobre sa to číta, drží nás to v napätí od začiatku do konca, ale je to rasizmus, je to príliš ostré, nepatrí to do knihy. Trvalo to roky, kým to vyšlo na papieri.
Teraz je to už lepšie. Jednu knihu som práve odovzdal a na ďalšiu som dostal dotáciu. Rozbehlo sa to.
Píšete už roky. Vidíte vo svojom autorskom štýle postupom času nejaké zmeny?
Mám pocit, že som viac začal brať do úvahy komerčný aspekt písania. Pred dvadsiatimi rokmi mi bolo úplne jedno, či sa to bude niekomu páčiť. Písal som si, ako som ja chcel. Teraz už jednak nemám čas na takéto hry, mám päťdesiat rokov, nebudem sa hrať na veľké umenie. Viac ma zaujíma, či sa to bude páčiť, či sa to bude čítať a či o to bude záujem. Podľa toho si vyberám aj žáner a tému. Tak som sa dostal aj ku krimi príbehom, aj keď ich veľmi nečítam. Keď som ich však začal písať, tak ma začali baviť. Jednou nohou je to sci-fi a druhou realita. Nemusím sa držať faktov. Kedysi by som do toho nešiel, viac som sa snažil, aby to bolo umelecké. Teraz mi na tom tak nezáleží. Chcem, aby si tá kniha našla čitateľov.
Pripadá mi to teda tak, že už nedbáte o literárnu kvalitu diel.
Skôr to beriem tak, že som zmenil názor na poslanie literatúry. Kedysi som si myslel, že spisovateľ je človek, ktorý má povznášať, teraz už takýto názor nemám. Aj vplyvom toho, koľko ľudí už teraz píše knihy. Je to iné, ako to bolo pred tridsiatimi rokmi. Dnes, v ére internetu, si už nemyslím, že úlohou je dvíhať povedomie či kultúru. Skôr si myslím, že úlohou knihy je, aby človek, ktorý príde unavený z práce, nervózny, nahnevaný, aby si sadol do kresla, prečítal desať strán, prišiel na iné myšlienky, prestal sa hnevať na celý svet a bol v pohode doma s rodinou. Aby na chvíľu odišiel do iného sveta a prestal sa trápiť.
Akú knihu ste naposledy prečítali vy? Máte obľúbený žáner či autorov?
Prečítal som si napríklad knihy od Conna Igguldena, obrovskú sériu o Džingischánovi. Je to fikcia a román, pol na pol. Teraz som si stiahol ďalšiu jeho sériu o Cézarovi, o Rímskej ríši. Je to veľmi zaujímavé čítanie, pútavé. Je to beletria, ale drží sa faktov. Na konci každého dielu vysvetlí, v čom odišiel od faktov a v čom sa ich držal. Ďalej ma baví Juraj Červenák. Mám veľmi rád aj slovenských autorov Václava Pankovčína, Pavla Rankova a Petra Pišťaneka.
Ján Babarík (1970) sa narodil v Rimavskej Sobote, postupne žil v Prešove, Banskej Bystrici, Bratislave, Brne, USA či v Anglicku. Pracoval ako lesný taxátor, pomocník mlynára v antracitovej mlynici, lesný robotník, novinár, projektový manažér, obchodný zástupca, lektor, audítor, krupiér, klampiar, pokrývač, montér či manipulant vo veľkosklade. V súčasnosti pracuje pre anglickú firmu ako supervízor odstávok v rafinériách v Škandinávii, na pobreží západnej Európy a na Britských ostrovoch. Žije v Košiciach, má tri deti.
Zdroj: Rimava.sk
