Ako dieťa potajomky strihala mamine záclony. Neskôr učila výtvarnú výchovu, prerábala oblečenie zo sekáčov a tvorila vlastné odevy. Katarína Gregorec z Rimavskej Soboty dnes patrí medzi víťazky súťaže Hľadáme nové tváre módnej scény na Bratislavských módnych dňoch. Prihlášku pritom posielala s jednoduchou myšlienkou: skúsim.
Rozhovor s Katarínou sprevádzal smiech, odbočky aj pohľady na kamarátku Mirku Brešťanskú, ktorá jej pomáhala počas príprav i v zákulisí prehliadky. Keď o sebe návrhárka vyhlásila, že nerada rozpráva, pri tom všetkom, čo nám už stihla povedať, sa tomu verilo len ťažko. 🙂
Za jej humorom je však aj rešpekt k vlastnej práci, poriadna dávka trémy a množstvo času, ktorý tvorbe venuje. Rozprávali sme sa o tom, ako sa jej kolekcia dostala na mólo, prečo sa v nej stále vracia k žene aj prečo nové začiatky nemusia patriť iba dvadsiatnikom.
Kedy sa u teba začala tvorba? Bola móda prítomná už v detstve?
Už v škôlke. Tajne som strihala mamine záclony, mama o tom nevedela. Na základnej škole som robila nástenky, bola som kronikárka a spolužiaci mi potajomky dávali svoje práce, aby som im s nimi pomáhala.
Potom prišla základná umelecká škola, stredná priemyselná škola odevná v Trenčíne, kde som študovala módny návrh, a napokon Prešovská univerzita. Tam som sa venovala dejinám výtvarného umenia a výtvarnej výchove. Diplomovú prácu som mala o slovenskom divadelnom kostýme. Nielenže som o ňom písala, ale vytvorila som aj tri modely.
Článok pokračuje pod reklamou
Neskôr si učila. Zostala móda popri výtvarnom umení stále súčasťou tvojho života?
Bola som učiteľka výtvarnej výchovy, takže umenie bolo stále okolo mňa. Vždy to však bolo spojené aj s odevníctvom. K móde som mala blízko, hoci nie na takejto profesionálnej úrovni.
Vždy som chcela mať niečo iné. Nemala som rada, keď som rovnakú vec uvidela na niekom v meste. Strašne rada som preto chodila po sekáčoch, veľa vecí som si prerábala a veľa som si aj šila.
Predpokladala som, že máš za sebou viacero módnych prehliadok.
Módnu prehliadku som predtým nemala ani jednu. Nejaké ponuky boli, ale keď som si ich vyhodnotila, logisticky to bolo pre mňa náročné. Musela by som si sama zabezpečiť modelky a všetko okolo toho.
Pri tejto súťaži organizátori zabezpečili modelky aj organizáciu podujatia. Pre mňa to bolo o jednu veľkú starosť menej. Mohla som sa sústrediť na svoju prácu.
Čo ťa teda presvedčilo, aby si sa prihlásila práve tentoraz?
Ja hovorím, že nastala správna konštelácia planét a hviezd. Jedna známa sa ma pýtala, prečo sa neprihlásim do nejakej súťaže. Lenže všade som videla: mladý módny tvorca, priestor pre mladých výtvarníkov a umelcov. To ma odrádzalo.
Potom mi na internete vyskočilo, že hľadajú nové tváre. A zaujala ma téma Umenie v móde. Povedala som si, že toto by teoreticky mohlo vyjsť. Tak som to skúsila.
Neposlala som ani životopis. Iba som stručne napísala, čomu sa venujem, že pletiem dámsku módu, robím si autorské látky, a priložila som desať fotografií. Až spätne som si pozrela, že sme mali poslať aj sprievodný list. Povedala som si: keď budú chcieť, vyberú si ma. Keď sa im niečo zapáči, zavolajú ma.
A zavolali. Pamätáš si, kde ťa správa o výbere zastihla?
Boli sme na pracovnej ceste v Poľsku. Večer pri večeri som si náhodou pozrela mail a tam správa, že ma vybrali. Páni moji!
Dovtedy som to brala trochu ako fór, že veď skúsim. Ale keď sa z toho stala skutočnosť, začala som premýšľať: toto už nie je sranda. Už je to zodpovednosť.
Ako si zvládala prvé stretnutie s porotou?
Mala som obrovský rešpekt. Keď som videla, kto má byť v porote, povedala som si, že na sebe musím ešte viac popracovať. Je to aj zodpovednosť voči môjmu menu a mojej práci.
Lenže ja som si neprečítala, že mám mať pripravené aj sprievodné slová. Ostatné súťažiace mali nachystané také výstupy, rozprávali o svojej tvorbe tak básnicky a ja som si hovorila: fúha, čo tu poviem?
Ja mám totiž problém s rozprávaním.
S rozprávaním? To by pri našom rozhovore asi málokto uhádol.
Mne behá v hlave toľko myšlienok, že ústa za nimi nestíhajú.(hovorí so smiechom) Alebo mi práve nepríde správne slovo na to, čo chcem povedať. A keď mám stres, je to na mne vidieť. Takéto prezentácie pre mňa nie sú veľmi príjemné.
Kým som sa dostala na rad, už som nemala ani energiu premýšľať, čo vlastne poviem. Potom som sa postavila, oni sa pýtali a ja som odpovedala. Myslím si však, že ich zaujalo najmä to, čo videli.
Postúpila si medzi sedem finalistov. Prišla úľava?
Čo si, tam sa začal turbostres.
Sadla som si do auta a premýšľala: dobre, umenie v móde. A čo ďalej? Bolo treba vytvoriť šesť modelov a dať celej kolekcii pointu. Vedieť, čo vlastne chcem povedať.
Vybrala si si ženu. Prečo práve ju?
Ja sa k žene stále vraciam. Fascinujú ma aj kvety a zvieratá, ale s ľudským telom pracujem neustále. Už na vysokej škole som mala veľmi rada figurálne kompozície. Až spätne si človek uvedomí, prečo stále robí ženy, tváre, oči, ruky alebo časti ženského tela.
Vybrala som si ženu v určitom časovom úseku, od detstva až po zrelosť. Prvý model predstavoval dieťa, bol hravý a veľmi farebný. Pri ďalšom sa lupene kvetov spájali do tváre. Bola tam divadelná žena, tajomná aj bohémska. Podľa mňa sú to všetko naše podoby. Veď my sme aj také, aj také, aj také.
Čím sa táto cesta ženy končila?
Bohémskou ženou. Dostaneš sa do fázy, keď ťa už niektoré veci nerozhádžu. Už sa nad všetkým nepozastavuješ, všetko ťa nedráždi a ideš si svoje.
Chcela som, aby ľudia vnímali nielen oblečenie, ale aj charakter ženy, ktorú jednotlivé modely predstavovali.
Ako sa predstava v tvojej hlave zmení na hotový odev?
Najskôr sa to musí v hlave zrodiť a potom si to musím nakresliť. Pletiem žakárovou technikou. Skúšam farebnosť, kompozíciu, rozloženie jednotlivých prvkov. Idem aj spôsobom pokus – omyl: áno, nie, toto funguje, toto nie.
Pri tejto kolekcii som rozmýšľala, ako do úpletu dostať portrét alebo fragmenty ženy tak, aby ich ľudia videli a aby ladili s charakterom konkrétneho modelu. A rovnako som pracovala so strihmi. Boli tam vlny, oblé tvary. Chcela som, aby všetko spolu súviselo.
Článok pokračuje pod reklamou
Pri prípravách si nebola sama. Kto stál pri tebe?
Pomáhala mi Mirka, kamarátka a manželova asistentka. Manžel mi ju požičal. Ona je moje druhé ja. Veľakrát mi aj číta myšlienky, a to ja potrebujem. Niekedy nevládzem sama so sebou a potom príde Mirka a tak ma poupratuje.
Pomáhala aj jej dcéra Zoe Haňová, ktorá pripravovala video, hudbu a grafické spracovanie. Aj hudba bola dôležitá, musela korešpondovať s modelmi. Vo videu sa prelínala moja tvorba, fotografie aj žena ako taká.
Súčasťou kolekcie boli aj modelky. Dokázali zachytiť to, čo si chcela o jednotlivých ženách povedať?
V tomto mi veľmi pomohla Zoe, prišla, vybrala modelky, vysvetľovala im, čo ktorý model predstavuje. A tie dievčatá to pochopili na prvýkrát. Začali tomu prispôsobovať aj svoj prejav, pretože ten model bolo treba nielen obliecť, ale aj predniesť.
Boli skvelé. Naozaj. Poďakovala som sa aj modelingovej agentúre. Vedeli, čo majú robiť, snažili sa a chápali, na aký účel tam tie modely sú. Veľmi si ich prístup vážim.
Aké bolo vidieť svoju kolekciu na móle v bratislavskej Refinery Gallery?
Ja som si to vlastne poriadne neužila. Bola som celý čas v zákulisí a v takom strese, že som veľa vecí ani nevnímala. Riešili sme obliekanie, skúšky, hudbu, video. Tie isté modelky predvádzali aj pre ďalších návrhárov, takže všetko muselo byť zosúladené.
Napríklad dve moje modelky mali pokrývku hlavy. Bolo treba myslieť aj na to, aby ich účes vyhovoval návrhárovi, ku ktorému išli po mne. Mala som z toho veľký stres, ale zvládli sme to.
Človek chce, aby to bolo na úrovni a aby sa za svoju prácu nemusel hanbiť. Ja aj tak viem o veciach, ktoré by som ešte urobila inak. Som v tomto detailistka. Maximalistka.
Čo sa ti preháňalo hlavou, keď vyhlásili tvoje meno ako víťazky?
Ja som tomu naozaj neverila. Viem, znie to ako klišé: ja som to nečakala. Ale mala som pred tou súťažou obrovský rešpekt.
Hovoríme o úspechu, smejeme sa, no za tým všetkým je aj veľa práce. Bolo by pravdivé povedať, že to išlo ľahko?
Keby som hovorila, aké to bolo jednoduché, nádherné a krásne, klamala by som. Každý takýto projekt alebo niečo, čo chce človek začať robiť na profesionálnej úrovni, stojí veľa času, nervov, zúfalých nocí aj dní. Aj sklamaní.
To, že sa môžem tváriť vysmiato, neznamená, že to tak je stále. Treba aj šťastie. A potom naozaj vytrvalosť. Ja mám možnosti také, aké mám, a som za ne vďačná. Ale keď človek naozaj chce, dá sa to.
Čo by si povedala niekomu, kto má nápad, ale váha, či sa doň vôbec pustiť? Možno aj preto, že si už nepripadá dosť mladý.
Ja fandím všetkým. Mladým, ľuďom v strednom veku aj tým, ktorí sú už možno na dôchodku a chcú niečo robiť. Nech to skúsia, nech sa toho neboja. Pokus – omyl. Pokiaľ neskúsiš, nevieš, či áno, alebo nie.
V mojom prípade sa to vyplatilo, aj keď nemám devätnásť, dvadsať alebo dvadsaťjeden. Dnešná doba je taká, že sú neobmedzené možnosti.
Chytiť sa ich ešte neznamená mať vyhraté. Aj Katarínina cesta má za sebou pochybnosti, sklamania a prebdené noci. No ukazuje, že skúsiť to má zmysel. A potom vytrvať.
Mohlo by vás zaujímať: Na Teatro Fashion Days 2016 sa v piatok predstaví Henrieta Kurčíková
NENECHAJTE SI UJSŤ
- Katarína Gregorec: Od strihania záclon k módnemu víťazstvu
- Tip na výlet: Náučný chodník SNP v Rimavskej Bani
- Začnite s vysťahovaním! Príbehy SNP ožijú v Tisovci
- Tančiareň v Rimavskej Sobote: Tancovať môže každý
- Transparentnosť Rimavskej Soboty: Až 97. miesto zo 100
- Školáci z Mučína na Malte: Prvý let aj škola v angličtine
