Citadela v Rimavskej Sobote sa 10. mája stala miestom dôležitej "čítačky" a diskusie. Podujatie, ktoré sa konalo v rámci kampane Dúhová stužka, privítalo spisovateľa Mareka Hudeca a LGBTI+ aktivistu Romana Samotného.
Dúhová stužka je iniciatíva, ktorej cieľom je podporiť viditeľnosť a solidaritu s LGBTI+ komunitou, upozorniť na ich potreby, a zároveň finančne podporiť organizácie, ktoré sa tejto téme venujú. V rámci večera sa diskutovalo najmä o knihe Spúšť, ktorá vznikla ako reakcia na teroristický útok z 12. októbra 2022 pred bratislavským kvír podnikom Tepláreň.
Prinášame vám hneď rozhovor s Marekom Hudecom.
Marek, dnes si diskutoval v Citadele o svojej knihe Spúšť. Čo ťa vlastne viedlo k tomu, že si ju napísal?
Marek: Chcel som zasadiť udalosť – teroristický útok pri Teplárni – do širšieho kontextu. Už v tom prvom momente, keď sa to stalo, som mal pocit, že to nie je niečo ojedinelé, ale len vrchol ľadovca – výsledok dlhodobo budovanej nenávisti. Podobné útoky sa stali aj v iných krajinách a ja som mal pocit, že v atmosfére, aká vládne na Slovensku, je len otázkou času, kedy sa niečo také stane. Ako keby to bol Murphyho zákon – ak sú podmienky ideálne na to, aby sa to stalo, pravdepodobne sa to aj stane. Zároveň som cítil potrebu vypísať sa z toho, možno tomu lepšie porozumieť.
Článok pokračuje pod reklamou
V knihe sú rozhovory s rôznymi ľuďmi, napríklad aj s mamou Juraja. Aké to bolo – rozprávať sa s ľuďmi, ktorých sa tragédia osobne dotkla? Keď ti napríklad mama Juraja rozprávala, ako jej to prišli povedať... To muselo byť veľmi silné.
Marek: Bolo to nesmierne silné. Aj keď som si to teraz znovu čítal, rozcítilo ma to. A vtedy, keď mi to hovorila, to bolo naozaj veľmi emotívne. Ale nepýtal som sa štýlom „a veľmi ste plakali?“ Nechcel som z toho robiť bulvár. Skôr som kládol otvorené otázky typu: „Na čo si spomínate z toho večera?“ Ľudia sa často prirodzene rozhovoria, netreba to siliť.
Ty si bol návštevníkom Teplárne? Poznal si osobne Matúša alebo Juraja?
Marek: Matúša som stretol, Juraja som osobne nepoznal. Ale poznal som Romana Samotného a Tepláreň pre mňa veľa znamenala. Uvádzal som tam svoju prvú knihu, chodil som tam na kabarety – pomohlo mi to odbúrať trému pred vystupovaním. Bol to dôležitý priestor, kde sa mnohí ľudia cítili prijatí.
Bol práve preto aj dôvodom, prečo si sa rozhodol o tejto téme písať?
Marek: Áno, určite. Tepláreň bola symbol. A chcelo sa mi ukázať, čo všetko sa pod povrchom skrýva.
Dalo ti písanie tejto knihy niečo osobné?
Marek: Určite áno. Pomohlo mi to niečo v sebe uzavrieť. Keď som vedel, že už je to hotové, ide to do tlače a ja sa tým už nemusím ďalej zaoberať, pocítil som úľavu. Samozrejme, nie je to uzavretá téma pre spoločnosť, nemalo by sa na ňu zabúdať. Kniha vyšla pri druhom výročí vraždy – a už vtedy som mal pocit, že ľudia na to akoby zabúdali. Je dôležité si to pripomínať a robiť konkrétne kroky, aby sa podobné činy z nenávisti neopakovali.
Napríklad odborníci na extrémizmus upozorňujú, že aj na Slovensku môže byť viacero radikalizovaných jednotlivcov. Je to téma, ktorá sa v zahraničí rieši omnoho viac než u nás. U nás sa o tom takmer nehovorí, čo je veľká chyba.
Žije sa ti teraz lepšie?
Marek: Nežije sa mi ľahko – pôsobím v kultúre a tých príležitostí je čoraz menej, aj kvôli tomu, čo sa deje na Ministerstve kultúry. Projekty venované LGBTI+ témam sú často cenzurované alebo úplne ignorované. Dokonca sú politické strany, ktoré sa tým ešte chvália. Je to otvorená diskriminácia. Jedinou nádejou je, že sa niečo zmení – či už vo vláde, alebo v spoločenskej klíme.
Čo by si odkázal ľuďom z menších miest, ako je napríklad Rimavská Sobota? Napríklad kvír mladým ľuďom, ktorí tu žijú?
Marek: Byť otvorený a sám sebou v malom meste je nesmierne dôležité. Už len to, že niekto niekoho pozná – niekoho, kto je kvír – môže zmeniť jeho pohľad. Ale zároveň treba povedať, že do toho nikto nesmie byť nútený. Coming out môže byť oslobodzujúci, ale každý si na to musí nájsť svoj čas a svoj spôsob. A najmä musí vedieť, že nie je sám.
Ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa čitateľov.
NENECHAJTE SI UJSŤ
